„Ak sa vám nepáči, môžete ísť. Na vaše miesto čaká ďalších desať záujemcov.“ Možno aj vám už niekto priamo alebo v náznakoch odovzdal toto „povzbudzujúce“ posolstvo: Nie ste nenahraditeľný! Vraj aj cintoríny sú plné hrobov tých, ktorí si o sebe mysleli opak, formuluje známy cynický výrok.
Z jadra kresťanskej viery však práve tento „opak“ kričí. V predchádzajúcich úvahách sme zakotvili pri centrálnej pravde, že každý človek je plodom Božieho „ÁNO“. Nie sme produkty slepej vesmírnej náhody, ale deťmi cielenej Božej lásky, ktorá presne vie, čo chce. Chce, aby sme dosiahli skutočné šťastie.
Práve na toto sa sústredia „teológie“ 20. storočia. Vzhľadom na ich neprehľadné množstvo už ani nemôžeme hovoriť o „tej“ jednej teológii. Preto sa niektorí pokúsili nájsť im aspoň spoločného menovateľa. Existuje vôbec niečo, čo všetky súčasné teologické smery a školy spája?
Známy teológ 20. storočia Karl Rahner hovorí, že tým spoločným prvkom je antropologický obrat. Preložené do jednoduchej reči tým len hovorí, že každé hútanie o Bohu sa začína otázkou o človeku. Súčasné smery nezačínajú vzletným teologizovaním a dokazovaním existencie Boha, ale odrážajú sa od otázok, ako môže človek dosiahnuť zmysel, šťastie, nesmrteľnosť… spásu.
Keď sa totiž pýtam takto, potom už nejde len o suché vedomosti o Bohu, bez ktorých by som sa v horšom prípade dokázal zaobísť a žiadnu väčšiu škodu by som tým neutrpel. Lenže teraz ide o mňa, ide o otázku môjho šťastia či nešťastia, zmyslu či nezmyslu, života či smrti. Samozrejme, aj tu hrozí riziko, že sa zaseknem a budem sa točiť len okolo seba. Preto treba vykročiť.
A presne tým sa začína aj Vyznanie našej viery. Hoci v slovenčine máme zamlčaný podmet, treba na svetlo sveta vytiahnuť síce nevyslovené, ale zato prítomné slovíčko, ktorým sa začína Krédo, teda Symbol viery. Je to slovo „JA“. Ja som tá alebo ten, kto verí.
Toto „ja“, ktorým sa začína Vyznanie viery, má veľmi dôležité prívlastky. Je to „ja“ nezastupiteľné, nezameniteľné a tajomné.
V akom zmysle je moje „ja“ nezastupiteľné a nezameniteľné? Moje najhlbšie emócie, najradostnejšie pocity aj najhoršia bolesť a strach, to všetko, čo sa ma dotýka až do špiku kostí, to nedokážem úplne odovzdať tomu druhému. Skrze svoje telo, jazyk, gestá a mimiku môžeme komunikovať s vonkajším svetom, snažiť sa vtesnať svoje prežívanie do slov.
No samotnú svoju bolesť neviem odovzdať o nič viac ako svoju radosť alebo strach. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa môže lekár snažiť vcítiť do bolesti svojho pacienta, nedokáže na seba reálne prevziať jeho bolesť a zažívať ju na vlastnej koži. Každý si v podstate žijeme svoj vlastný originálny príbeh, sme jedineční, nezastupiteľní, nezameniteľní.
Toto je podstatná črta Božieho obrazu v nás. Nielenže sme nenahraditeľní, ale hneď po Bohu sme sami pre seba druhým najväčším tajomstvom. Hoci sa tomuto tajomstvu približujeme celý život, ako sa len dá, nikdy samých seba úplne nepochopíme.
Najlepšie to vidíme na našich vzťahoch. Nikto nemôže milovať zástupne a ani byť zástupne milovaný. Každý vzťah potrebuje absolútne osobné „ja“ a rovnako nezameniteľné „ty“. „Milujem ťa“ – osobnejšia aktivita ako toto jej vyjadrenie medzi ľuďmi neexistuje. A nikde inde nie je myšlienka zastúpenia absurdnejšia ako v tomto prípade.
A toto platí aj pre vzťah so živým Bohom. Skutočnosť, že Vyznanie viery sa začína slovom „ja“, má svoj význam. Je zaujímavé, že takmer všetky ostatné liturgické texty vychádzajú zo spoločného „my“ bratov a sestier, ktorí spoločne slávia liturgiu.
Vyznanie viery nemalo totiž svoje pôvodné miesto v slávení svätej omše či liturgie, ale vo svätom krste. Ako vieme z Apoštolskej tradície Hippolyta Rímskeho zo začiatku 3. storočia, Vyznanie viery bolo niečo ako samotná krstná formula.
Do krstného bazéna vstúpil diakon spolu s katechumenom. Biskup, ktorý udeľoval krst, sa postavil k okraju baptistéria, položil ruku na krstenca a spýtal sa ho: Veríš v Boha, Otca všemohúceho? A pokrstený mal odpovedať: Verím. A vzápätí ho s rukou na hlave prvýkrát ponoril do vody. (Význam gréckeho „pokrstiť“ je „ponoriť“.) Potom sa biskup spýtal znova: Veríš v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa narodil zo Svätého Ducha z Panny Márie, ktorý bol ukrižovaný za Pontského Piláta, zomrel, na tretí deň vstal z mŕtvych a vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca a ktorý príde súdiť živých i mŕtvych? Po odpovedi „verím“ bol krstenec ponorený do vody po druhýkrát. Biskup sa následne spýtal opäť: Veríš vo Svätého Ducha, v svätú Cirkev a vo vzkriesenie tela? Keď neofyta znova odpovedal „verím“, bol do krstnej vody ponorený tretíkrát.
Krst je oveľa viac než len rituál prijatia, prostredníctvom ktorého je pokrstený človek prijatý do spoločenstva veriacich. Človek je krstom ponorený do lásky trojjediného Boha a zasadený do plnosti Jeho života. Môžeme to prirovnať presadení rastliny z kvetináča do novej pôdy, z ktorej čerpá nový život. Toto „zasadenie“ do lásky trojjediného Boha, ktorý vydal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí, mal večný život (porov. Jn 3,16), je niečo, čo musí každý človek osobne chcieť.
Každý osobne a sám za seba sa rozhodujeme, či prijmeme alebo odmietneme prísľub plnosti Božieho života, ktorý sa začína vierou. V tomto rozhodnutí ma nikto iný zastúpiť nemôže, preto sa Vyznanie viery začína týmto jednoduchým slovom, ktoré vyjadruje tak veľa: Verím.
