Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. (…) „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov?“ (…) „Päť a dve ryby.“ Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. (…) Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali plných dvanásť košov odrobín a zvyškov z rýb. A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov. (Mk 6,34-44)
Ježiš nemal vopred do detailov vypracovaný teoretický „evanjelizačný projekt“, ktorý by potom chodil postupne implementovať do terénu. Jeho pôsobenie sa dialo za pochodu. Vychádzal z potrieb a reakcií tých, čo k nemu prichádzali. V Ježišovom pôsobení môžeme pozorovať neustále prepojenie modlitby a služby, duchovnú a praktickú stránku.
Očividne sa Ježiš neangažoval kvôli vykázaniu činnosti a nevyučoval kvôli nazberaniu kreditov na akademický titul; ani kvôli dobrému pocitu zo zmysluplnej práce a osožne odohnanej nudy. Videl naliehavé potreby ľudí a chcel im čím účinnejšie a čím viacerým pomôcť.
Cieľom jeho slov a činov bolo prinášať spásu. Nato prišiel, do toho zaúčal svojich učeníkov a nato založil aj Cirkev. Ako v organizme, aj v nej je deľba úloh, každý úd má svoje špecifické poslanie. Neraz sa však stráca to základné, ktoré má byť cieľom všetkej činnosti a zároveň hlavným hybným princípom každého jednotlivého kroku: idem priniesť spásu – priamo či nepriamo, ale spásu.
Potreba, už samotným faktom, že existuje, volá po riešení. Je výzvou, a preto voči nej nemožno zostať indiferentný. Možno si ju nanajvýš nevšimnúť, ale aj to už je dosť jasne zaujatý postoj. Pre Ježiša bola každá duchovná i hmotná núdza nielen volaním o pomoc, ale aj výzvou, pozvaním zo strany Otca všetkých núdznych a jeho vlastného Otca.
To bola silná motivácia, pre ktorú sa neúnavne a plne vložil do vyučovania. Musel byť veľmi presvedčivý a aktuálny, keď zástup zabudol aj na žalúdok, ktorý sa vie silno hlásiť o slovo.
Zázračné nasýtenie zástupu je školou konania zázrakov. Bolo praktickou lekciou ľudskej spolupráce s Božou mocou. Vychádzať z tej trochy, ktorá je práve poruke, akokoľvek mizivá vzhľadom na obrovský zástup. Zveriť ju Bohu a jeho nechať cez ňu pôsobiť. Boh si vždy rád poslúži na veľké veci malými prostriedkami. Pasívne čakať na veľký zázrak však znamená čakať márne.
Všimnime si Ježišov postup. Cielene zapája prirodzené schopnosti učeníkov. „Vy im dajte jesť,“ núti ich hľadať riešenie. „Máme azda nakúpiť…?“ – učeníci hľadajú výhovorky namiesto riešení; nie, ako sa dá, ale ako sa nedá. Preto ich Ježiš nabáda aktívne hľadať: „Choďte, pozrite…“ A potom nastupuje spolupráca. Učeníci majú chleby a rybu priniesť Ježišovi, potom majú pousádzať zástup a napokon roznášať premenený pokrm. Zázrak robí Ježiš.
Vždy je to tak. Keď si všímam len svoju nemožnosť, alebo, naopak, sám by som chcel robiť zázraky, zástup zostáva hladný. Zdá sa, že i dnes skutočné a naliehavé potreby presahujú prirodzené možnosti. Pán nechce, aby sme sa tvárili, že sa nás netýkajú. Každú potrebu máme vnímať ako svoju. Nechce ani, aby sme strácali hlavu a prepínali sily. Chce však, aby sme sa dobre poobzerali, chytili sa toho, čo je práve reálne možné, a doniesli jemu. „Rozmnoženie“ zariadi on.
V minulosti i súčasnosti vidíme veľa dôkazov, že práve cez skromné prostriedky sa konajú veľké diela a že aj pár jednoduchých slov, ak ich sprevádza vanutie Božej milosti, dokáže vyvolať veľkú zmenu a dať do pohybu významné rozhodnutia a podujatia. Paradoxne práve na to najjednoduchšie a zároveň najdôležitejšie aj najčastejšie zabúdame. Radšej sa pár minút modliť než sa pár hodín pechoriť vlastnými silami…
