Plánované biskupské vysviacky v Bratstve svätého Pia X. obnovujú hrozbu schizmy. Ide pri pápežskom mandáte naozaj len o právnu formalitu, alebo o niečo oveľa hlbšie? O teologickom pozadí sporu, odkaze Benedikta XVI. a možných cestách riešenia sme sa porozprávali s archimandritom Dr. Andreasom Thiermeyerom.
V aktuálnej diskusii o plánovaných biskupských vysviackach v Bratstve svätého Pia X. sa často hovorí, že ide „len o formalitu“ – o pápežský mandát ako administratívny akt. Je to iba právna otázka?
Vôbec nie. Pápežský mandát nie je byrokratická formalita. Vyjadruje hlbokú teologickú logiku Cirkvi. Biskup totiž nie je len funkcionár náboženskej organizácie. Je nositeľom apoštolskej postupnosti a jeho služba existuje iba v jednote s kolégiom biskupov a s Petrovým nástupcom – pápežom. Preto cirkevné právo viaže biskupskú vysviacku na pápežský mandát a vysviacku bez neho spája s trestom exkomunikácie. Nejde o „trestnú mechaniku“, ale o ochranu sviatostnej jednoty episkopátu.
Čo sa teda stane, keď sa vysvätí biskup bez pápežského mandátu?
Takýto čin nevytvára iba konflikt, ale aj štruktúru konfliktu. Vzniká paralelná línia – akoby alternatívna apoštolská postupnosť, ktorá sa vymyká riadnej jednote Cirkvi. To je dramatické, pretože to neznamená iba spor o disciplínu, ale dotýka sa samotnej podoby jednoty Cirkvi.
V roku 1988 došlo k nepovoleným biskupským vysviackam v Bratstve svätého Pia X. Prečo je tento moment dodnes taký citlivý?
Pretože tieto vysviacky boli sviatostne platné, ale kánonicky nedovolené. Vznikla tak zvláštna dvojitá situácia – „platná nelegitimita“. Rím to vtedy označil za schizmatický akt a udelil exkomunikácie. Nebola to hádka o liturgický štýl, ale o samotnú podobu cirkevnej jednoty. Táto rana zostala otvorená celé desaťročia.
V roku 2009 pápež Benedikt XVI. exkomunikácie zrušil. Znamenalo to schválenie toho, čo sa stalo v roku 1988?
Nie. Benedikt XVI. konal ako pastier, nie ako sudca minulosti. Zrušenie exkomunikácií bolo gestom milosrdenstva a pokusom odstrániť prekážky dialógu. V liste biskupom jasne zdôraznil, že doktrinálne otázky tým nie sú vyriešené. Plné spoločenstvo predpokladá prijatie Druhého vatikánskeho koncilu a magistéria Cirkvi. Benediktova logika bola jasná: najprv uvoľniť napätie, potom viesť usporiadaný teologický dialóg a napokon hľadať stabilnú kánonickú formu jednoty.
Dnes, v roku 2026, sa situácia opäť vyostrila. V čom spočíva aktuálny problém?
Svätá stolica ponúkla Bratstvu svätého Pia X. teologický dialóg, ale pod podmienkou, že odložia plánované biskupské vysviacky bez mandátu. Zároveň zaznelo jasné varovanie, že takýto krok by znamenal rozhodujúci zlom v cirkevnom spoločenstve. Bratstvo odpovedalo, že je ochotné hovoriť, no odmieta odklad vysviacok, pretože ich považuje za pastoračne nevyhnutné – vraj nemôžu „opustiť duše“.
Zdá sa, že tu stoja proti sebe dve logiky.
Presne tak. Rím zdôrazňuje ochranu viditeľnej sviatostnej jednoty Cirkvi. Bratstvo zdôrazňuje zabezpečenie sviatostí pre veriacich a zachovanie tradície. Obe strany hovoria o hodnotách Cirkvi. Otázka však znie: Môže sa pastoračná starostlivosť stať ospravedlnením kroku, ktorý narúša jednotu?
Podľa vás môže v tejto situácii pomôcť prístup pápeža Benedikta XVI. Prečo?
Benediktov prístup spočíval v jasnosti v podstate, otvorenosti vo forme a trpezlivosti v procese. Cirkev nechápal ako sociologickú organizáciu, ale ako spoločenstvo zakorenené v Eucharistii a v apoštolskom úrade. Jednota nie je politický kompromis, ale dar, ktorý treba chrániť formami rešpektujúcimi sviatostnú podstatu Cirkvi.
Ako sa to prejavilo napríklad vo vzťahu k Číne?
V liste katolíkom v Číne Benedikt uznal ťažké podmienky a výnimočné situácie. Zároveň však zdôraznil, že „podzemný“ stav Cirkvi nemôže byť normálnou formou jej existencie. Núdzové riešenie nesmie byť povýšené na trvalú štruktúru. Aj tu platí: Výnimka nemôže nahradiť riadnu jednotu.
A čo jeho dokument Anglicanorum coetibus?
To je krásny príklad jeho myslenia. Vytvorením personálnych ordinariátov umožnil anglikánom vstúpiť do plnej jednoty a zároveň si zachovať svoje duchovné dedičstvo. Jednota teda neznamená uniformitu. Niekedy potrebuje „usporiadané priestory“, aby legitímna rozmanitosť neviedla k rozdeleniu.
Čo z toho vyplýva konkrétne pre dnešnú situáciu?
Cesta v duchu Benedikta XVI. by mala splniť štyri podmienky: chrániť sviatostnú jednotu, brať vážne pastoračné potreby, viesť poctivý teologický dialóg a ponúknuť stabilnú kánonickú štruktúru, ktorá integruje legitímnu rozmanitosť bez relativizácie jednoty. Eucharistia je sviatosť jednoty – a kto ju slávi, nemôže konať proti viditeľnej jednote Cirkvi.
Kritici pápeža Benedikta XVI. mu vyčítali určitú „tvrdošijnosť“ v otázkach jednoty Cirkvi. Ako to vnímate s odstupom času?
S odstupom času sa viac ukazuje, že to, čo sa javilo ako neústupčivosť, bola v skutočnosti dôslednosť vyplývajúca z jeho hlbokej ekleziologickej vízie.
Ratzinger totiž nechápal jednotu ako diplomatický cieľ, ktorý sa má dosiahnuť kompromisom, ani ako akýsi „doplnok“ k podstate Cirkvi. V jeho myslení je jednota samotným jadrom Cirkvi. Cirkev je „communio“: účasť na živote Najsvätejšej Trojice, ktorá sa viditeľne uskutočňuje v Eucharistii a v jednote biskupov s Petrovým nástupcom.
Táto jednota nie je produktom ľudskej organizácie, ale darom. Nedá sa vyrobiť tlakom ani taktickými ústupkami, no môže byť narušená konkrétnymi činmi, ktoré ignorujú jej viditeľnú formu.
Je to tá známa zásada: Keď Cirkev prestane sláviť Eucharistiu, prestane byť Cirkvou?
Áno, podľa Ratzingera Cirkev „vzniká“ z Eucharistie. Nie je primárne priestorom moci, ale sviatostným priestorom. A ak je Eucharistia prameňom Cirkvi, potom aj jednota patrí k jej samotnej štruktúre.
Z tejto perspektívy treba chápať aj jeho postoj v konfliktných situáciách. Benedikt XVI. bol ochotný prejaviť veľkorysosť v disciplinárnych otázkach, otvárať dialóg a hľadať kánonické riešenia, ktoré umožnia legitímnu rozmanitosť.
No tam, kde išlo o samotnú sviatostnú jednotu – napríklad o jednotu episkopátu s pápežom –, zostával pevný. Nie preto, že by si zakladal na autorite ako takej, ale preto, že veril, že viditeľná jednota patrí k pravde Eucharistie.
Ale o zachovanie možnosti slávenia Eucharistie ide aj Bratstvu svätého Pia X. Preto potrebuje nových biskupov.
Áno, lenže starosť o Eucharistiu nemožno vyriešiť tým, že sa oslabí alebo naruší jednota, v ktorej Eucharistia buduje Cirkev. Inými slovami: Ak veríme, že Eucharistia je sviatosťou jednoty, nemôžeme jej obranu postaviť proti samotnej jednote Cirkvi. V jazyku cirkevných otcov by sme mohli povedať: Nemožno „zachraňovať“ Krista ako Hlavu tým, že rozdelíme jeho telo na paralelné údy.
Preto riešením nie je „tolerovať vysviacku“ bez riadnej jednoty, ale „tolerovať – a chrániť – jednotu“. Pastoračnú starostlivosť o veriacich treba preložiť do takej cirkevnej formy, ktorá zabezpečí sviatostnú službu a zároveň zabráni rozkolu. Skutočným liekom teda nie je obchádzanie poriadku Cirkvi, ale hľadanie takej kánonickej a pastoračnej štruktúry, ktorá spojí starosť o duše s vernosťou viditeľnej jednote.
Bratstvo by teda malo od biskupských vysviacok upustiť. A aké kroky by mal podľa vás podniknúť Vatikán?
Zabezpečiť riadnu biskupskú službu prostredníctvom poverených biskupov – napríklad pri vysluhovaní birmovania, pri vizitáciách alebo v prípade potreby aj pri kňazských vysviackach podľa jasne stanovených kritérií.
Dialóg, ktorý má nasledovať, nemožno chápať ako „nové vyjednávanie o katolicite“. Nemá ísť o revíziu identity Cirkvi, ale o jej presnejšie vyjasnenie.
Popri dialógu je však nevyhnutná aj stabilná cieľová štruktúra v oblasti cirkevného práva. Ak má byť zachovaná identita bez toho, aby bola tlačená do izolácie, treba ponúknuť formu, ktorá je plne katolícka a zároveň rešpektuje osobitné duchovné dedičstvo.
Modelom môže byť riešenie podobné tomu, ktoré priniesla konštitúcia Anglicanorum coetibus: osobná jurisdikcia s jasnou inkardináciou klerikov, schválenou liturgickou formou a upraveným vzťahom k miestnym biskupom. Takáto štruktúra ukazuje, že jednota nemusí znamenať uniformitu – môže vytvárať „usporiadaný priestor“, kde sa legitímna rozmanitosť integruje bez toho, aby ohrozila spoločenstvo.
