Doteraz neidentifikované dielo Rembrandta van Rijna bude od stredy 4. marca vystavené v Amsterdame. Ako 2. marca oznámilo amsterdamské Rijksmuseum, výskumníci potvrdili pravosť obrazu, ktorý predtým nebol pripisovaný Rembrandtovi (1606 – 1669).
Dielo z roku 1633 zobrazuje videnie Zachariáša v Chráme: archanjel Gabriel, naznačený svetlom v pravom hornom rohu obrazu, zvestuje Zachariášovi, že jeho manželka napriek vysokému veku porodí syna – Jána Krstiteľa.
Podľa vyjadrenia múzea sa dielo tematicky plynule zaraďuje do tvorby vtedy 27-ročného umelca. V roku 1633 namaľoval Daniela a Kýra pred modlou Bélom, v roku 1631 Simeonov chválospev a v roku 1630 Jeremiáša oplakávajúceho zničenie Jeruzalema.
Múzeum uviedlo, že obraz bol v roku 1960 vyradený z Rembrandtovho diela a následne zmizol verejnosti z obzoru. Odborníci ho teraz podrobili moderným skúmaniam a porovnali s inými Rembrandtovými obrazmi z rovnakého obdobia.
„Materiálová analýza, štylistické a tematické podobnosti, úpravy vykonané samotným Rembrandtom a celková kvalita maľby vedú k záveru, že ide o autentické dielo Rembrandta van Rijna,“ uviedlo múzeum. Obraz, ktorý je dlhodobou zápožičkou od súkromného zberateľa, bude od stredy 4. marca sprístupnený verejnosti.
Dvojročný výskum ukázal, že všetky použité pigmenty sa nachádzajú aj v iných Rembrandtových dielach z rovnakého obdobia. Maliarska technika i vrstvenie farieb sú porovnateľné. Makro-XRF skeny a vizuálna kontrola navyše odhalili kompozičné zmeny typické pre autorovu tvorbu, čo podporuje autenticitu diela. Podpis na obraze pochádza od Rembrandta a analýza drevenej dosky potvrdila datovanie do roku 1633.
Téma Zachariášovho videnia nie je v Rembrandtovej tvorbe náhodná, keďže Biblia patrila k hlavným zdrojom jeho umeleckej inšpirácie. V jeho dielach sa opakovane objavujú výjavy zo Starého i Nového zákona – od prorokov a apoštolov až po intímne scény zo života Krista.
Rembrandt vyrastal v prostredí holandského kalvinizmu 17. storočia. Biblické postavy nezobrazoval triumfálne či heroicky, ale ako skutočných ľudí – unavených, pochybujúcich či zraniteľných. Práve v tom spočíva sila jeho duchovného realizmu: Božie svetlo vstupuje do ľudskej krehkosti.
Mnohí historici umenia poukazujú na to, že Rembrandtove neskoršie diela – najmä po osobných tragédiách, keď prišiel o manželku Saskiu a viaceré deti – nesú ešte hlbšiu stopu existenciálnej viery. Postavy na jeho obrazoch akoby vystupovali z tieňa hriechu a utrpenia do svetla milosti. Svetlo, ktoré je aj v novoobjavenom obraze Zachariáša nositeľom Božieho zásahu, je tak v Rembrandtovom vyjadrení teologickou výpoveďou.
Obraz Zachariáša je preto ďalším svedectvom, ako hlboko bola kresťanská nádej vpísaná do Rembrandtovho umeleckého jazyka.
(kathpress)
