V časoch, keď človek ešte nemal dôvod báť sa vybitej batérie, mal pred sebou iné prekážky. Svätý Anton sa zatvoril do jaskyne nie preto, aby si oddýchol od ľudí, ale preto, že vedel, že existujú miesta, na ktorých sa človek ukáže taký, aký je. Nešiel na sabatikal, nešiel po nové nápady ani po lepšiu verziu seba. Šiel do priestoru, ktorý ho zbaví všetkého, čo ho zahaľuje. A tam sa ukáže pravda.
Tak to robili aj svätý Hilarion, svätý Pavol Tébsky a všetci tí, ktorí sa vybrali do pustatín s pieskom, modlitbou a vlastnou zraniteľnosťou ako jedinou výbavou. Nepotrebovali osobnostný rozvoj. Potrebovali miesto, kde nič nepodrží človeka zvonku a on sa musí postaviť na to, čo je v ňom. Preto sa v púšti nebojovalo o pokoj. Tam sa človek odhaľoval v pravde.
Dnes máme iné kulisy, ale princíp zostal. Nezápasíme v jaskyni, ale v doprave. Netrhá nás démon, ale notifikácie, ktoré nám prerušia aj to málo ticha, ktoré sme si nechali. A predsa platí to isté: existujú miesta, ktoré nás odhaľujú. Nie dramatické, nie exotické, ale tiché. Miesta, kde sa prestaneme tváriť, že sme v poriadku. Miesta, kde sa ukáže, kto naozaj sme.
Sestra Theodora to pochopila presne. Preto ide na opustené škótske ostrovy, kde ruiny byzantských kláštorov zarastá svetlozelená tráva a kde ovce obhrýzajú to, čo kedysi bolo chrámom. Neuteká pred svetom. Ide na miesto, ktoré nerobí hluk, neponúka nič na obdiv, nič neprikrášľuje. A v takých priestoroch sa ukáže, čo zostane, keď sa všetko zbytočné odloží.
Ona sama hovorí: „Premýšľam o tom, pretože hoci nie sme veľkí svätí ako Anton, Hilarion či iní, to, o čo sa snažíme v kláštore, predsa kráča v ich stopách. Chodíme na opustené miesta, či je to ostrov svätého Brendana alebo pustovňa Iona, ideme tam a modlíme sa. Síce nebojujem s démonmi, ale cítim, že tieto miesta boli kedysi sväté, kedysi plné modlitby a teraz im niečo chýba. Pravdepodobne je to láska. Byť na týchto miestach a milovať svojho Stvoriteľa, žiť s vedomím, že som jeho stvorenie a že mojím cieľom je žiť pre neho, pre brata a sestru. Nebojujem s démonmi, ale toto cítim a o toto sa snažím.“
Je to obyčajná vernosť. Vernosť tomu, čo v nás Boh vložil dávno predtým, než sme my sami o sebe čokoľvek vedeli. A práve na tichých miestach sa toto vedomie vracia. Láska nemá byť efektná. Má byť pravdivá. A pravda sa najľahšie ukáže tam, kde už nevieme predstierať.
Starec Sofronij hovorí presne o tomto: „Priamy odpor voči zlu alebo márnym myšlienkam nie je vždy najlepším spôsobom boja s nimi. Často je múdrejšie myslieť na Otcov večný plán s nami, vedieť, že ešte pred stvorením sveta sme boli vyvolení k dokonalosti. Nevidieť v sebe a nevidieť v bratovi tento pôvodný Boží zámer je nielen chyba, ale najtemnejší hriech.“
Púšť, jaskyňa, ostrov, stará ruina, prázdna izba, ranná kuchyňa. Miesto je druhoradé. Podstatné je to, čo takéto miesto spôsobí. Odstráni kulisy. Odloží hluk. Zostane človek. Zostane jeho srdce. Zostane Boh.
A vtedy začne byť jasné, že tieto priestory nie sú únikom, ale návratom. Návratom k tomu, čo je v nás pôvodné: k tichej istote, že sme stvorení; k tomu, že sme milovaní.
Pre púštnych otcov to bola jaskyňa. Pre Theodoru ostrov. Pre nás to môže byť malý kút sveta, ktorý nám prestane lichotiť. Miesto, kde znovu spoznáme, kto sme pred Bohom.
A keď sa toho chytíme, aj v džungli dnešného sveta si uchováme svoje kvety, ako pripomína svätý Serafim. Chvíle, v ktorých Boh pôsobil. Chvíle, ktoré nás odhalili.
Nepustime ich. Lebo práve ony nám hovoria, kým naozaj sme.
