Vzduch bol mrazivý. Bolo to dobre, lebo niet väčšej márnosti ako pokúšať sa odstrániť z „tuleních“ pásov na skialpinistických lyžiach namŕzajúci sneh, keď sa teplota motá okolo nuly. Modré nebo sa od juhu zaťahovalo vysokou cirrovitou oblačnosťou. Mala divnú hnedkavú farbu. Rádio v aute cestou do Tepličky mi to objasnilo. Prach zo Sahary znova postupuje nad strednú Európu. Včera som pozoroval polárnu žiaru nad Tatrami a teraz prach zo Sahary. Hádam ma dnes už nemá čo prekvapiť.
Záverečná časť na Panskú hoľu (čudné dĺžne zrejme súvisia s miestnym nárečím) je taká mierna. Kochal som sa výhľadmi na Tatry a aj mi bolo trochu ľúto, že výstup sa končí. Z lesa sa vynorila skupina mužov na lyžiach. Akurát sa bavili sklamaným hlasom, že na kieho ďasa sa trepali na tú Andrejcovú, keď tam akurát nebol chatár doma a vytúžený pohár s pivom na tom hrebeni sa rozplynul ako piesok vo vetre nad saharskou dunou.
Vodca skupinky so sivým strniskom a najexpresívnejším slovníkom bez váhania prišiel k oceľovému vrcholovému krížu, zložil si z chrbta ruksak a rutinne ho zavesil na rameno kríža. Stúpala z neho para ako podivné kadidlo, ale to celú situáciu a môj pocit z nej skôr zhoršovalo. Ten kríž je trochu zvláštny, s kolesom z ostnatého drôtu a pamätnou tabuľkou v strede – také zvyčajne nebývajú osádzané na vrchoch hôr. Ale predsa len to bol zjavne kríž, a nie vešiak.
Pri kňazskej službe s mojimi rómskymi deťmi mám už pomerne dosť znížený prah citlivosti na trošku neúctivé správanie sa v liturgickom priestore alebo k posvätným veciam. No nikdy v tom nie je autentická neúcta. Skôr živelnosť a občasné nechápanie súvislostí. Ale teraz som pocítil prvýkrát v živote, že som sa vo vnútri striasol hnusom. Ani som nevedel, že to moja duša dokáže.
Tak som na to mĺkvo pozeral a potom mi došlo, že by som asi mal povedať: „Prepáčte, ja som katolícky kňaz a dotklo sa ma, že ste si z kríža urobili vešiak na spotený ruksak. Nemohli by sme s tým niečo urobiť?“ Ale alfa samec bol zaneprázdnený, sebaistým hlasom poučoval kolegov. Aký je sneh, kadiaľ ďalej a tak. Tak som si povedal, čo by teraz urobil Kristus. Vybral som krásnu šťavnatú mandarínku, ošúpal som ju, rozpolil a vytrčil som mesiačik k turistom.
Prvý hneď pochopil a odštipol si jeden mesiačik, druhý ďalší. Poďakovali sa. Usmiali. Tretí odmietol a spýtal sa, či predsa len nemám náhodou plechovku s pivom. Na konci bol vodca „manoskupiny“. Jedným ťahom zhrabol zvyšok a mne ostala krásne voňavá prázdna šupka. Môj odhad bol správny. Nikdy nemoralizujte a nepoučujte vodcu svorky pred jeho skupinou. Jednak to vedie k zbytočnému konfliktu a najmä tým absolútne nič nedosiahnete.
Môže sa to človeku páčiť alebo nie, možno som mal aj ja pocit zbabelosti, ale toto je jednoduchá zákonitosť. Preto som nepovedal nič. Ak by som mal možnosť s ním pohovoriť medzi štyrmi očami, určite by som ju využil. A možno by sa nad tým trochu aj zamyslel. A možno stačil aj len ten môj začudovaný pohľad, ktorý si určite všimol, lebo alfa samci vždy kontrolujú priestor omnoho starostlivejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Možno nabudúce nezavesí… Ale asi skôr áno. Som realista.
Keď odišli, bližšie som preskúmal tabuľku na kríži. Tajomne hovorila o nejakej tragédii v Ždiarskej doline v januári 1945. Ani slovko viac. Nedalo mi to. Som z tohto regiónu a nič som o žiadnej Ždiarskej doline nevedel.
Je to mimoriadne smutný príbeh. Niekoľko židovských rodín z Liptovského Hrádku sa rozhodlo aktívne vzdorovať osudu. Poznali odľahlú a veľmi dlhú dolinu vedúcu k Liptovskej Tepličke, ktorou preteká Čierny Váh. Šli proti prúdu a pod Kráľovou hoľou si vybudovali solídny bunker, dobre zamaskovaný. Možno z predchádzajúcich šťastnejších dní poznali niektorých obyvateľov Tepličky. Veď sa tam ukryla aj rodina lekárnika, určite pomohla niekomu chorému aj z tejto horskej obce.
A obyvatelia Liptovskej Tepličky prejavili cez vojnu veľkú odvahu a statočnosť. Podporovali partizánov a starali sa aj o týchto ľudí v krajnej núdzi s nasadením vlastného života. Boli zorientovaní. V prípade prichytenia pri pomoci by určite bola popravená celá rodina pomáhajúceho, a možno by na to doplatila aj celá obec. Nekonečné mesiace, skoro pol roka riskovali neznámi dobrodinci svoj život pri zásobovaní ukrytých najmä potravinami a inými potrebnými vecami.
Zvlášť, že toho roku bola veľmi krutá zima s hrubou snehovou pokrývkou. A predsa to všetko vyšlo zdanlivo nazmar. Len mizerných osem dní pred oslobodením obce Liptovská Teplička 22. januára 1945 prišla skupina nemeckých vojakov v skorých ranných hodinách presne k bunkru. Vojaci vhodili do vnútra granáty a tých, čo utekali, bezcitne zastrelili z bezprostrednej blízkosti. Keď sa začal na jar topiť sneh, obyvatelia našli telá osemnástich obetí.
Zvlášť bolestivý bol pohľad na deti túliace sa k zavraždeným matkám, ako keby ich vojaci ponechali ešte živé napospas osudu. S jedlom alebo hračkami v rukách tam ležali Pavol Schönfein (6 rokov), Katarína Heumannová (8 rokov), Peter Singer (8 rokov), Zuzana Singerová (14 rokov) a Erika Loewyová (16/17 rokov).
Možno to bola náhoda, možno sa našiel nejaký Judáš. Vie to a môže to posúdiť už len Najvyšší. Osem dní do záchrany…
Všetci si nesieme svoje ruksaky životom. A možno nie je až taký zlý nápad ich občas zavesiť na kríž. Možno aj ten kolega skialpinista mi tým niečo chcel povedať. Že aj dnes žijeme dobu, keď môžeme ľuďom na trpiacej Ukrajine či tým, ktorí pred vojnou utiekli, pomôcť, alebo zradiť v sebe lásku k núdznemu.
Pomôcť, alebo ublížiť. Že celý ten strach o budúcnosť vo svete, kde zo dňa na deň stále viac chladne láska k blížnemu, sa dá riešiť aj tak, že budeme robiť toľko dobra, koľko môžeme a vládzeme. Ako tí šľachetní Tepličania. A zvyšok treba zavesiť na Kristov kríž. Rozhodne je to lepší nápad ako začať piť a vzdať to…
