Rešpektovaný britský historik a novinár Paul Johnson (1928 – 2023), ktorý len vlani skonal, tvrdil, že z perspektívy ľudskej spirituality bolo na dvadsiatom storočí najpozoruhodnejšie, že Boh nezomrel. A zdá sa, že ak by sme s Johnsonovým vhľadom a jeho optikou nazerali aj na dnešnú krízu viery v Európe, objavili by sme v súčasnosti azda viac výziev než iba dôvodov k lamentáciám.
Vo svojej pozoruhodnej knihe Hľadanie Boha: Osobná púť nám pripomína: „Niekedy je pozoruhodnejšie to, čo sa v dejinách nestalo, než k čomu v nich skutočne došlo. To, čo je v dejinách podstatné, nie je vždy to, k čomu skutočne dochádza, ale, naopak, to, čo sa nie a nie stať.
Dvadsiate storočie je toho názorným dôkazom. Došlo v ňom k ohromujúcim udalostiam: boli to jednak udalosti, nad ktorými žasneme, jednak udalosti, z ktorých na nás vanie hrôza. Všeobecne a s plným presvedčením sa predpovedalo, že v masovom meradle príde k zrúteniu viery v Boha, najmä medzi vzdelanými a spoločensky úspešnými ľuďmi.
K tomu však nedošlo. Bohu sa nejako podarilo prežiť, ba dokonca uspel. Na konci dvadsiateho storočia je totiž idea osobného živého Boha v mysliach a srdciach bezmála miliardy ľudí na celej planéte stále živá a prítomná, ako to vždy bolo v minulosti… Mám pocit, že ateizmus je pre ľudí dnes tak málo príťažlivý práve preto, že si uvedomujeme svoju túžbu konať dobro. Táto túžba je v nás. Všetci máme svedomie, nech mu už hovoríme akokoľvek. Vieme, že ho máme vo vnútri, tento neodbytný vnútorný hlas, ktorý nás nabáda, aby sme neboli sebeckí, aby sme pomáhali tým, ktorí nás potrebujú, alebo aby sme proste konali dobro a nie zlo. Svedomie nemožno nikdy úplne umlčať.“
Spoločnosťou, ba celým svetom dnes zmietajú „ťažké“ témy, valcujúce médiá: okrem rôznych útokov v uliciach i mestách a vojen aj témy hlboko zasahujúce intimitu človeka: potraty, eutanázie, experimenty s „prerodmi“ žien na mužov a naopak a ďalšie, pri ktorých sa posúvanie hraníc na prvý pohľad vymyká aj Johnsonovmu citátu. No neraz práve nefalšované stretnutia s ľuďmi v uliciach presvedčia, že ich netrápi len vojna u našich susedov, ceny potravín či agresivita v spoločnosti.
Jarko z Bratislavy je dnes dôchodcom a stretla som ho po dlhočiznej dobe. Krátky čas viedol jedno cirkevné zariadenie na pomoc ľuďom bez domova. Pôsobí trošku „ošumelo“, ale keď tento introvert otvorí dušu, stojí to zato. Povedal mi, že ho zamestnáva jedna otázka: či možno prežiť deň bez hriechu. Viem si predstaviť tých, ktorí si pri jeho otázke zaťukajú na čelo. Aj iných – hneď hotových s odpoveďou. A pritom to nie je len „námet“ na premýšľanie do autobusu – v našej hektickej ére, ktorá sa veľmi snaží zanechať dojem, že bez Boha si vystačí.
Aj na margo novodobých snáh, ktoré hýbu koreňmi európskej identity a hlboko sa osobitne dotýkajú žien, napríklad v podobe snáh ukotviť právo na potrat do európskej legislatívy alebo v podobe „udomácnenia“ eutanázie ako priam životného štandardu v legislatíve niektorých krajín (dianie v Belgicku a Kanade či Holandsku), Johnson svoju brisknú odpoveď zhrnul do týchto viet: „Potratová prax a eutanázia nám pripomínajú jednu dôležitú vec. Tá spočíva v samotnom jadre neschopnosti ľudstva nájsť alternatívnu duchovnú útechu a morálne vedenie, ktoré môže zaistiť len viera v Boha.
Tieto alternatívne sekularizované systémy môžu zabíjať. Robia tak až príliš ľahko: či už je to šesť miliónov Židov, ktorých povraždil Hitler, dvadsať miliónov Rusov, ktorých zlikvidoval Stalin, tretina kambodžského obyvateľstva zmasakrovaná Pol Potom, Maovo obrovské masové vyvražďovanie obyvateľstva v miere, ktorú dodnes dobre nepoznáme, alebo, konečne, milióny detí, ktorým nedovolíme sa vôbec narodiť, nieto ešte žiť.
Všetky tieto systémy môžu ukončiť život, ale nemôžu ho predĺžiť. Nemôžu vyriešiť najväčší zo všetkých problémov človeka – problém smrti. Mocní tohto sveta – tyrani, králi, arogantní intelektuáli, nadaní ľudia, ktorí sa domnievajú, že poznajú odpovede na všetky otázky, chytrí univerzitní profesori, brilantní spisovatelia – tí všetci bez rozdielu sú odsúdení k smrti od okamihu narodenia…“
Čo nahradí Boha?
V ére, keď miznú kresťanské symboly z európskych miest, škôl, hodnotový „súboj“ silnie aj na Slovensku. Prináša aj otázky: Ako sa bude v najbližších mesiacoch a rokoch meniť či formovať tvár krajiny? Akým spôsobom bude odzrkadľovať podiel ľudí bez vyznania a s vyznaním napríklad výsledok volieb alebo zloženie členov parlamentu, a teda tvorbu legislatívy? Čo ľuďom bez vyznania nahradí (nahradilo) Boha?
Nenápadná konvertitka z českého prostredia Viera Malá dáva do pozornosti cestu troch svätých kráľov z Východu. Píše: „Cesta mudrcov za božským Dieťaťom bola spočiatku plná hľadania, nadšenia, rozprávania, zdieľania, radosti, a predsa cesta späť – tichá a prinášajúca Pokoj – bola dokonalejšia. Je isté, že naplnení tým, čo videli a počuli, boli by na počkanie radšej každému tú radostnú zvesť oznámili. Museli sa teda iste veľmi premáhať, ale dodržali poslušnosť, dbali na Božie upozornenia a tak vlastne zjavili svetu Pána iným spôsobom. Svojou poslušnosťou zachránili božské Dieťa.
Ak budeme opravdivo hľadať Boha ako oni a nebudeme dbať na námahu a dĺžku cesty, potom i nám dá Boh poznať, až ho nájdeme, akou cestou sa máme vydať, či nie je nutné vyhnúť sa Herodesovi.“ Cirkev ako obnoviteľka civilizácie, to je ďalší „recept“ do dnešných čias od historika a spisovateľa Thomasa Woodsa (nar. 1972). Zhrnul ho do knižného bestselleru s názvom Ako Cirkev budovala západnú civilizáciu. Mimochodom, je to opäť konvertita, kto žasne nad tým, čo všetko vložila Cirkev do európskej kolísky.
V každom prípade Cirkev by mala venovať viac pozornosti, kreativity a síl formácii žien, budúcich matiek i otcov, aby nové generácie nehľadali Boha v umelej inteligencii či výdobytkoch digitalizácie. Azda stojí zato investovať aj do výskumov, ktoré by odkryli, prečo dnes mládež netúži objavovať v Bohu milujúceho Otca: myslíte, že iba preto, že ho nezažili v rodinách? Pred Cirkvou sú tu stále obrovské výzvy a témy, ktoré treba zdvihnúť zo zeme a popasovať sa s nimi. A pomôcť tak ženám i otcom v rodinách, ktorí si s nimi nevedia rady.
Azda práve preto alebo napriek tomu, že tu stále nad nami visí onen nadčasový výrok génia Pascala: „Jedni sa boja, aby Boha nestratili. Iní sa boja, aby ho nenašli.“
