Otec Thomas Keating vo svojej knihe Pozvaní k láske spomína príbeh alkoholika, ktorý mal veľkú záľubu porážať svojich kumpánov v pití alkoholu. Nikto naňho nemal. Najväčší pocit slasti prežíval, keď všetci odpadli a on sa s pocitom víťaza presunul do iného baru a pokračoval. Nikdy nemal dosť.
V slabej chvíli ho zasiahli slová televízneho kazateľa. Rozhodol sa, že radikálne zmení svoj život. Vyhľadal najprísnejší kláštor v okolí – trapistický. Nechal sa ostrihať dohola a spolubratov v kláštore začal porážať v asketizme. Prišiel pôst, a následkom tvrdého pôstu všetci mnísi postupne odpadávali, až v kaplnke zostal už len on. A zrazu sa dostavil ten známy pocit, aký zažíval v baroch. Zvíťazil! Ostatných dal dole. S akým rozdielom? Vtedy na to použil alkohol, teraz pôst. Čo sa zmenilo? Zmenila sa jeho adresa, šaty, účes. Ale nezmenil sa on.
Všetci máme svoje programy na dosahovanie šťastia. Vytvárali sme si ich zväčša podvedome od narodenia až po dospelosť, teda v období, keď sme boli najzraniteľnejší, a preto mohlo vzniknúť aj nemálo slepých uličiek, nesprávnych smerov. Čo sa stalo? Ak platí, že naše srdce je naprojektované na šťastie bez hraníc a my ho hľadáme na nesprávnej adrese, výsledok je, že nikdy nemáme dosť. Stále chceme viac.
Preto Ježiš na začiatku svojej pozemskej misie pomenúva základný problém: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!“ V súčasnom jazyku by tieto slová mohli znieť: Zmeňte adresu, na ktorej hľadáte šťastie.
Kým to neurobím, potom aj akékoľvek náboženstvo bude len ďalšími kulisami, po období počiatočného nadšenia sa vynorí starý človek a škoda je ešte väčšia.
Preto už v Starom zákone nájdeme pre slovo pokánie dva výrazy. Ten prvý výraz nacham by sa dal preložiť ako ľútosť alebo bolesť. Človek jednoducho vidí svoj hriech a to ho preniká bolesťou. No nezostáva len pri tom. Nájdeme tu aj druhé slovo pre pokánie – šub, ktoré by sa dalo preložiť ako radostný návrat alebo obrat. Človeka teda nielenže bolí jeho hriech, ale zároveň si uvedomuje potrebu návratu k Bohu.
Nový zákon potom tieto dve stránky spája do jedného slova – metanoia, ktoré znamená zmenu zmýšľania. Robiť pokánie teda znamená začať ináč rozmýšľať – o Bohu, o sebe i o svete okolo seba. Začína sa to však Bohom. Lebo čím Pán Ježiš zdôvodnil potrebu pokánia? Tým, že Boh sa nám priblížil. Na Svätom písme ma fascinuje, že si v ňom aj po desiatkach rokov čítania toho istého textu všimnem vždy niečo nové. Tak to je aj pri spomínanej výzve: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Navlas rovnakú vetu vkladá evanjelista Matúš do úst tak Jána Krstiteľa (3,2), ako aj Ježiša Krista (4,17). Okrem iného ma to priviedlo k dôležitému bodu: Pôsobením a spoluprácou so Svätým Duchom sa napokon dostávame k rovnakému výsledku – pokániu.
