V dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Matúša čítame tieto slová:
Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlými i dobrými a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.
V kresťanstve je veľa znepokojivých momentov, no toto Ježišovo odporúčanie patrí k tým najznepokojujúcejším. Narúša písané aj nepísané pravidlá ľudskej spravodlivosti. Vymazáva krvnú pomstu zo slovníka jeho nasledovníkov, zastavuje nekonečný kolotoč násilia, ruší „oko za oko, zub za zub“.
Dá sa niečo také prijať, osvojiť si to a uskutočňovať? Veď aj žalmista volá po vyhladení svojich nepriateľov, dokonca po zabíjaní novorodencov nepriateľa…
Svätý Alfonz de’ Liguori vraví, že práve tieto Ježišove postoje odpúšťania nepriateľom a neprotivenia sa zlu potvrdzujú jeho božskosť. Pretože v celých dejinách nemal ani jediný bôžik odhodlanie nechať sa zabiť za tých, ktorí sa k nemu utiekali.
Bôžikovia – či pohanskí bohovia s malým „b“ – boli panovační, nemravní, závistliví, krutí a pomstiví. Boli takí preto, lebo si ich vymysleli ľudia a dali im pečať svojich vlastností.
Máme sa teda modliť za nepriateľov, aby sme boli synmi svojho nebeského Otca. V tom tkvie pravý zmysel tohto nového postoja.
Ježiš odpustil svojim mučiteľom na kríži.
Vzápätí aj prvomučeník Štefan volá k Bohu, aby jeho vrahovia neboli súdení za tento hriech z nevedomosti.
Na čo to bolo dobré? Čo sa stalo s vrahmi svätcov? Premenili sa? Stali sa z nich Ježišovi učeníci?
Svätý Pavol, ktorý mal kresťanov v zuboch, sa napokon stal jedným z najväčších ohlasovateľov Ježišovho učenia. Nemáme však doložené, že by sa za neho niekto z prenasledovaných výslovne modlil.
Máme však zdokumentované, že mnohí veriaci, väznení a prenasledovaní pre vieru, sa modlili za svojich trýzniteľov. Niektorých sa to dotklo a premenili sa.
Nie je doložené, či sa svätý Václav modlil za svojho brata Boleslava, ktorý ho napokon zavraždil. Isté však je, že Boleslav zohral významnú úlohu pri pokresťančovaní Čiech – doslova kráčal v šľapajach svojho brata, ktorého dal zavraždiť.
Známy je aj prípad sudcu Korbulyho, ktorý súdil kňazov a bohoslovcov v monsterprocesoch. Korbuly sa obrátil a po kolenách chodil do kostola… Jeho obete sa za neho modlili, žehnali mu. Požehnanie je obrátenie. Je to zázrak.
Ako s týmto darom naložiť? Ako túto výzvu napĺňať? Ako žehnať nepriateľom? Zdá sa, že ide o vedomé rozhodnutie, o poslúchnutie Ježišovho odporúčania.
No a teraz je tu ďalšia dôležitá otázka: „Kto je vlastne náš nepriateľ?“
