Všetečný veriaci sa vraj pýtal Pána Boha: „Bože, čo je pre teba milión eur?“
„Asi ako pre teba jeden cent,“ odpovedal mu Pán Boh.
„A čo znamená pre teba milión rokov?“ pýtal sa ďalej.
„Pre mňa je to niečo ako pre teba jedna sekunda,“ dostal odpoveď.
„Bože, tak mi daruj jeden cent,“ chcel všetečný veriaci využiť príležitosť.
„Veľmi rád,“ povedal mu Pán Boh, „len počkaj sekundu…“
Vtipná epizódka nie je ďaleko od pravdy. „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty,“ hovorí Boh ústami proroka Izaiáša. A svätý Peter v Druhom liste dodáva: „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ V Matúšovom evanjeliu, len niekoľko veršov pred dnešným úryvkom, nás Ježiš uisťuje: „Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 8). No dnes nás povzbudzuje napriek tomu vytrvalo prosiť. Konkrétny príklad, že Božie slovo treba počúvať v kontexte.
Prirovnaním k ľudskému otcovi Ježiš poukazuje na základný vnútorný postoj pri prosebnej modlitbe. Jej neustále opakovanie nemá byť meraním výdrže ani prejavom duchovnej tvrdohlavosti. Má vyjadrovať dôveru, že nebeský Otec dá dobré veci tým, čo ho prosia. Preto má podľa vzoru Otčenáša prosbe za konkrétne potreby predchádzať „buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“.
Obrazmi kameňa a hada nás Ježiš uisťuje, že jeho i náš Otec chce pre nás len to najlepšie. Práve preto však vie, aká dôležitá je pre nás vytrvalosť. Veď koľké dary, ktoré nám už dal, nepriniesli svoje ovocie pre našu nestálosť a ľahkovážnosť. Preto nás pedagogicky neraz necháva aj dlho prosiť, aby sme si uvedomili, ako veľmi sme odkázaní na jeho pomoc, ale aj aby nás potrénoval a pomohol nám rásť vo vytrvalosti.
Vytrvalosť je prejavom oddanosti, výlučnosti a neodskakovania k lacnejším riešeniam. Je aj prejavom dôvery. Ježiš uisťuje o žičlivosti a dobrote Otca voči deťom. Prosením sa otvárame jeho darom. Prosiť znamená aj pýtať sa, čo je pre mňa naozaj dobré, a úprimne sa pýtať zároveň znamená nechať si poradiť. Cit pre to, čo je dobré a správne, si najspoľahlivejšie vycibríme robením dobra iným. Tak sa človek najľahšie oslobodí od sebeckých potrieb a predstáv falošného dobra.
Otec chce i môže dať svojim deťom dobré veci. Len aby ich deti neodmietali, naťahujúc sa stále za nejakým lákavým, no škodlivým ovocím. A aby boli vytrvalé – aj vo vytrvalej prosbe – a nezvykli si brať všetko ako samozrejmosť. Keď nám Boh niečo dáva, je to pre naše dobro, a keď nám niečo odmieta dať, tiež je to pre naše dobro – rovnako aj keď nás nechá dlhšie čakať. Vytrvalé opakovanie je školou modlitby.
Napriek všetkým uisteniam o Božej otcovskej dobrote väčšinou zakúšame viac čakania než vypočutia. To je pre našu myseľ tajomstvo a Ježiš ho očividne ani nechce riešiť. Chce nás však povzbudiť, aby sme sa napriek všetkému nedali odradiť a vytrvalo prosili, hľadali a klopali. Aby sme robili, čo my môžeme, a Boha nechali konať to, čo, kedy a ako chce on. Koniec dobrý, všetko dobré.
