Dnes v kostoloch zaznieva tento úryvok z evanjelia podľa svätého Matúša:
Ježiš povedal svojim učeníkom: Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili.
Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.
Stretol som veriacich, ktorých táto zdanlivá nespravodlivosť Dobrého pastiera dráždila, zarmucovala či hnevala. Boli to dobrí veriaci a v tomto obraze videli seba – že práve oni sú súčasťou toho poslušného stáda. Oni sú jednou z deväťdesiatich deviatich parádnych, poslušných, vzorne vyčesaných ovečiek. A ich pastier nechá napospas vlkom a divej zveri len preto, aby zachránil nejaké nedochôdča, nejakého stratenca, nejakého rebela bez príčiny, ktorý pohorel už na štarte alebo sa zatúlal priďaleko.
V tejto súvislosti mi napadá koleda Dobrý pastier sa narodil… kde znejú verše:
„Keď sa jedna ovca stratí,
on sa hľadať ju navráti,
nebojí sa zanechať
pre tú jednu deväťdesiať aj deväť.“
Táto pieseň je akoby mierne nedokonalá vo svojich rýmoch. Pretože ak by sme slovo „deväť“ vyslovili s prehlasovaným „ä“, rým so slovom „zanechať“ sa rozpadá. No keď to zaspievame ako „devať“, tak „zanechať – devať“ sa rýmuje, hoci táto výslovnosť pôsobí úsmevne. Ale celý kostolík aj tak poctivo spieva, že Dobrý pastier sa nebojí zanechať deväťdesiatdeväť oviec — či už s „ä“ alebo bez. Ten rým je zmätený a stratený rovnako ako tá jedna ovečka.
Mimochodom, aj v tomto je slovenčina nádherná. Napríklad podoby slov pre zvieracie mláďatá sú často veľmi poetické. Mláďa sovy môže byť sovička, ale aj „sôvä“. Podobne ako „žriebä“.
Ale späť k ovečkám.
Svojho času som z poľštiny prekladal detskú knižku o stratenej ovečke. Na obálke bola prilepená aj kožušinka, aby deti viac zaujala. Ovečka sa volala Mela. Odbiehala za motýľom, až sa zamotala do kríčkov, zašpinila od blata a celá sa zalepila bodliakmi.
Pastier ju našiel, privinul si ju, umyl a vrátil do stáda.
Ovečka Mela bola malá, milá, neskúsená. Nemala zlý úmysel. Stratila sa len preto, že sa jej zapáčil farebný motýľ. Rozbehla sa za ním, neuvedomujúc si, že v tom behu za krásou stratila všetko – pastiera, stádo, bezpečie aj poslanie. Ovca v stáde je užitočná. Osamelá ovca, zamotaná v kríkoch, je len pochúťka pre divú zver.
A okrem toho – tých deväťdesiatdeväť „zanechaných“ oviec sa udrží. Pastierske psy ich postrážia, stádo drží pokope, kto by si trúfol vtrhnúť doň? Pastier dôveruje sile svojho stáda.
A tá jedna ovečka je preto taká dôležitá, lebo uzatvára celok, dopĺňa malý kúsok živej mozaiky. Je to ako keď doskladáte puzzle. Aký by to bol obrázok, keby jeden dielik chýbal?
Iná vec ma však trápi. Čo by urobil pastier keby sa pomiatlo a za preludom odbehlo tých deväťdesiatdeväť ovečiek a len tá jedna by zostala na poriadku… Čo by sa stalo potom?
