Komuže prirovnám ľudí tohto pokolenia? Komu sú podobní? Podobajú sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú jedno na druhé: „Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.“ Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno, a hovoríte: „Je posadnutý zlým duchom.“ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti. (Lk 7,31-35)
Kto sa spovedá pravidelne, nevyhnutne má svoj „sortiment hriechov“, ktoré sa viac-menej opakujú. A pýta sa, či také spovede majú vôbec význam. Majú, aj automechanik si každý deň umýva ruky od oleja, maliar od farby, záhradník od hliny, hoci na druhý deň ho čaká to isté. V poslednom období sa niektorí v rámci svojho hriešneho sortimentu vyznávajú aj konštatovaním „prokrastinoval som“. Inými slovami, chorobne odkladal na zajtra.
Wikipedia spresňuje, že prokrastinácia (z latinského pro crastinus – na zajtrajšok) je označenie pre chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr (na zajtra). Treba však podotknúť, že ide o psychickú záležitosť, na rozdiel od lenivosti, ktorá je fyzická.
Ide o problém napríklad vysokoškolákov a ďalších, ktorí nie sú vonkajším prostredím nútení organizovať si čas. Postihnutý má vo zvyku tráviť čas nepodstatnými činnosťami, ako sú napríklad surfovanie po internete, pričom dôležité úlohy odkladá na neskôr. Dôsledkom sú stres, pocity viny a vlastnej neschopnosti, čo vedie k ďalšej prokrastinácii.
V Ježišových časoch isto nepoznali tento termín, ale pravdepodobne poznali takýto problém. Odkiaľ to vieme? Ježiš naň reaguje svojím podobenstvom. Len ide hlbšie, do srdca každého človeka. Prirovnaním k neposedným deťom, ktorým sa nechce hrať ani na svadbu, ani na pohreb.
Ježiš tak názorne pomenúva zvláštny sklon radšej robiť čokoľvek iné než to, čo si vyžaduje prítomná chvíľa. Radšej tisíc iných vecí, neraz aj s veľkým nasadením, než tú jednu, ktorá je teraz potrebná. Akási čudná vzdorovitosť, nelogická, a predsa taká silná.
Tento sklon sa netýka len praktických povinností. V každom pôsobí akoby „osteň“, pichľavý výhonok našej hriechom poznačenej prirodzenosti. Akoby vrodená vzdorovitosť voči Božej vôli i vlastnému šťastiu. Ako funguje? Najjednoduchšie odkladaním. „Najskôr vybavím maily a správy v mobile, potom sa najem a potom si vytvorím ideálnu chvíľu na modlitbu.“ A už je poludnie, popoludnie i večer, a na modlitbu tá ideálna nerušená chvíľa ešte neprišla…
Aby som si zdôvodnil únik od povinnosti, treba hľadať výhovorky. Klamem seba, ale aj druhých. Neraz prichádzajú urgencie a po nich výčitky. Rastie stres, únava, ďalšie odkladanie. A keď už nevyhnutnosť pritlačí k múru a konečne si sadnem a spravím, čo treba, zrazu sa divím, aké to bolo jednoduché, ako dávno som to mohol mať za sebou a koľkého napätia som sa mohol uchrániť.
Múdrosť radí nenechať sa chytiť do pasce tejto rafinovanej, vždy a všade pôsobiacej hry. Múdrosť radí vytrvalo kráčať cestou svojho poslania. Príkladom je tu Ježiš, ktorý pokojne prejde cez rozvášnený zástup Nazaretčanov, ktorí ho chceli zhodiť do priepasti, a ide ďalej, aby učil a uzdravoval. No väčšinou, žiaľ, platí, že starneme rýchlejšie ako múdrieme. Múdrosť skúsených duchovných otcov odporúča agere contra, teda na just spraviť to, od čoho človeka najviac odnášajú temné odstredivé sily. Múdrosť učí, že ak sa neodloží to podstatné, zostane príležitosť aj na všetko ostatné.
