Jedného dňa sa stretli na večeri dve ženy. Jedna bola už vtedy uznávanou intelektuálkou, druhá plachou katolíčkou s prenikavým pohľadom a ešte prenikavejším perom. Mary McCarthy, známa svojou brilantnou iróniou a intelektuálnym šarmom, pozvala Flannery O’Connor, vtedy ešte len začínajúcu hviezdu americkej literatúry, na večeru v New Yorku. Manthattan – Veľké jablko, ako inak, prezrádzalo možnosť zásadnej debaty pre budúci život.
Večer plynul pomaly, trápnosť mlčania prerušoval cinkot postriebrených príborov. Mladá O’Connor nemárnila slovami, viac-menej mlčala. Ako správna južanská dáma z Georgie nepotrebovala očariť svoju hostiteľku akýmsi krasorečnením. A potom prišla tá veta.
McCarthy hľadala spôsob, ako rozviazať jazyk plachého žieňaťa, a tak hľadala spoločné témy. Jednou z nich bola aj viera. McCarthy využila svoju kresťanskú minulosť a ako bývalá katolíčka podotkla, že Eucharistia je pre ňu ešte stále krásny a ničím nenahraditeľný symbol. „Ak je to len symbol, tak do pekla s tým,“ bez prípravy uzemnila Flannery O’Connor literárnu hviezdu Mary McCarthy.
Táto veta je stále pre každého katolíka zásadná. A ak sa vám zdá pritvrdá alebo málo rešpektujúca a patrilo by sa pri nej použiť trochu jemnejšie a opatrnejšie slová, tak vedzte, že toto je jediná veta, ktorá pre našu vieru nie je ani trochu zveličená. Nie preto, že by O’Connor opovrhovala symbolmi. Práve naopak, jej literárne dielo je preplnené symbolmi, ktoré nesú mnohé hlboké pravdy. Ale poznala rozdiel.
Vedela, že Eucharistia nie je symbolom tak ako svieca v kostole alebo zrkadlo v románe. Je to realita, ktorá sa zahaľuje za chlieb a víno – a ak to tak nie je, potom to celé nestojí ani zato, aby si ďalej čítal, ani zato, aby sa v kostoloch dospelí zväčša bezdetní chlapi obliekali do zastaralých plášťov a producírovali okolo veľkého stola.
V dnešnej dobe je takýto postoj osviežujúco nekompromisný. A predsa: diskusia o symboloch a realite nezostarla. Práve naopak, vrátila sa s novou silou. Jordan Peterson, kanadský psychológ a fenomén intelektuálneho internetu, je jej najnovším apoštolom. Hovorí o Biblii, o Exode, o archetypoch či o Bohu. Jeho chápanie kresťanstva je často silné aj pre samotných kresťanov, ale keď príde na otázku: „A veríte, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych?“ odpoveď je už zahmlená. Symbolická.
Ako kresťania si aj my vysoko vážime symbol. A bolo by pre nás prospešné, ak by sme tento prostriedok vedeli dokonalejšie využívať. Vyhli by sme sa mnohým mylným predstavám pri čítaní evanjelií. Nevideli by sme Ducha Svätého iba ako neškodnú a ľúbivú holubicu ani by sme sa nepotrebovali hádať o evolúcii človeka. Všade tu je namieste vnímať Božie slovo ako symbol. No práve Eucharistia je miestom, kde nie je miesto pre tvoju interpretáciu.
Tu nejde o literárnu hru: v stávke je všetko. A tento vabank hrajú kresťania už dvetisíc rokov. Ak Ježiš nevstal z mŕtvych, potom si môžeme s čistým svedomím otvoriť Epos o Gilgamešovi a prečítať si o nesmrteľnosti z poetickej perspektívy. Ale ak vstal, ak tá pravda má svoju váhu, potom je Eucharistia niečo oveľa radikálnejšie než symbol. Je to márnivosť Boha, ktorý sa nám dáva rozdávať v každej svätej omši; našimi rukami, do našich úst.
Peterson a jemu podobní by možno povedali: „Ale čo tak uvažovať o viere ako o mytologickej realite, ktorá nám pomáha dať odpovede na otázky, ktoré ešte veda nerozlúskla?“ Pomáha nám vysporiadať sa s krutou realitou smrti či s bolesťou, ktorú dennodenne stretávame. Nuž, čo by na to povedala Flannery O’Connor?
Pravdepodobne by si dala poriadny glg piva a povedala: „Ak je Kristus len Jungov archetyp, tak nám neostáva nič iné ako vymeniť malé pivo za fľašu whisky.“ Lebo hoci môžeme mať hlbokú úctu k symbolom – a mali by sme –, nie každý symbol je nositeľom spásy. Kristus neprišiel byť len obrazom dobra. Prišiel zvíťaziť nad smrťou. Doslovne. A krvavo.
Symboly nás dokážu viesť k pravde. Tam, kde nestačí rozum, tam, kde sa realita stáva príliš veľkou pre naše slová, tam, kde nedosiahnu mikroskopy a teleskopy, tam nastupuje poézia. A predsa, kresťanstvo tvrdí niečo poburujúco konkrétne: že v istý deň, v istý čas, na istom mieste sa Boh narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Že tí, ktorí to videli, radšej zomreli, než by to zapreli. A že v každej omši sa táto udalosť opakuje, nie symbolicky, ale skutočne. Skrytá našim očiam či našim chuťovým pohárikom, no nie menej reálna.
Pamätám si, že keď počas pandémie boli zatvorené kostoly, v duchu som sa pýtal: Ak je Kristus naozaj prítomný vo svätostánku, nemal by som sa tam vlámať? Nie ako zlodej, ale ako hladný človek, ktorý počul, že chlieb života je stále tam. Namiesto toho som zodpovedne ostal doma. Nenakazený. Telesne. A duchovne? Tam už bol istý vírus: nekonečné brázdenie internetom, náhrada reality virtualitou. Na svet aj na Krista sme hľadeli cez obrazovky našich počítačov. Ale Kristus tam bol – v kostole, v Eucharistii – a ja som bol bezpečne doma.
Eucharistia je kameň úrazu aj pre moderného človeka. Je to buď absurdita, alebo najhlbšia pravda sveta. Ak je to len symbol, potom celý kresťanský príbeh stráca svoje ostrie. Potom sa môžeme vrátiť k poézii, k mytológii, k literatúre. Potom je Cirkev múzeom, nie živým telom. Sviatosti sú zdrojom pravdy a krásy, ale stále sú len inscenáciou, nie mystickým sviatkom. A Kristus je učiteľom morálky, nie Bohom, ktorý nás príde vo forme chleba zachrániť z večnej smrti.
Ale ak je Eucharistia tým, čo Cirkev tvrdí, že je, potom to mení všetko. Potom nie je nič obyčajné. Potom aj najzapadnutejší kostol na dedine má v sebe väčšiu slávu než Buckinghamský palác. A potom každá omša – hoci aj s troma babkami v lavici – je stretnutím s večnosťou.
Flannery O’Connor to vedela. Možno to nevedela dokázať filozoficky, možno by nedebatovala s Petersonom o Jungovi. Ale vedela, že Eucharistia nie je len myšlienka. Je to dar. Nie symbol, ale realita, ktorá si žiada vieru, odvahu a – paradoxne – aj istý zmysel pre humor. Lebo veriť, že Boh prišiel v chlebe, je smiešne. A predsa: nič iné nedáva väčší zmysel.
A ak je to len symbol? Tak nám neostáva nič iné len ísť so všetkými tými zdobenými rúchami, sviecami a ružencami do pekla!
