V dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Marka môžeme vnímať, ako sa spravodliví a vzdelaní muži – zákonníci pohoršovali na Ježišovi. Ježiš sa totiž nestránil vagabundov a hriešnikov. Nemal žiadne predsudky. Videl človeka v jeho celistvosti, v celom kontexte jeho života.
Zákonníci boli chlapi spravodliví, túžili žiť bohumilým spôsobom života už na zemi. Preto sa vyhýbali lumpom, povaľačom, hriešnikom, aby sa od nich „nenakazili“ zlými návykmi.
Zákonníci vedeli, aký krehký je život, ako ľahko sa hreší a aký ťažký je zápas, ktorý zvádzajú za svoj spravodlivejší svet.
V ich ponímaní to nabralo také rozmery, že predpisy povýšili nad Lásku, a keďže jedno z Božích mien je i Láska, tak predpis občas povýšili nad Boha.
Nemali však odvahu rovno sa na to spýtať Ježiša, tak konfrontovali jeho učeníkov. Robia to prešibane, otázku kladú naoko učeníkom, ale tak, aby to Ježiš začul.
Ježiš im odpovedá tou silnou a múdrou vetou: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
Neodsúdi ani farizejov, hoci by im to mohol vytmaviť. On namiesto pokarhania ocení ich snahu o dodržiavanie zákona. Vlastne im vyjadrí rešpekt.
No vzápätí sa obracia na spolustolovníkov vagabundov – hriešnikov, ktorých tiež neodsudzuje, ale rozpráva o nich ako o tých, ktorí sú zasiahnutí zlyhaním, ťažkou chorobou hriechu.
Na túto chorobu má Ježiš liek. Je to sprevádzanie, blízkosť, prijatie, otvorená náruč, objatie, solidarita a podpora, povzbudenie.
Kto by mohol čokoľvek namietať proti takémuto „nízkoprahovému“ postoju?
Tu si spomínam na známeho politického väzňa komunizmu kňaza saleziána Antona Srholca. V deväťdesiatych rokoch založil Resoty, prvý útulok pre bezdomovcov na Slovensku. Toto zariadenie funguje aj deväť rokov po jeho smrti a za celý čas existencie poskytlo domov tisícke stratených chlapov, nad ktorými iní zlomili palicu.
S Antonom Srholcom som robil knihu rozhovorov. Boli to vzácne stretnutia, on bol ten, čo prijímal všetkých s otvorenou náručou. Bol to veľký učiteľ ľudskosti a dobrý človek.
Predtým som však o ňom počúval rôzne desivé veci. Vraj sa stretá s hriešnikmi a stoluje s nimi, so všelijakými odroňmi, vydriduchmi sa dokáže rozprávať a ku všetkým sa chová milo, a mal by ich radšej pokarhať, odohnať, palicou vyobšívať, ale on nie, tvrdohlavý je a zaťatý v tej svojej naivnej dobrote…
V Resotách vonku na stene je umiestnená tabuľa s jeho myšlienkou: „S námahou, ľútosťou, bolesťou a pokorou musíš v sebe hromadiť a chrániť svetlo. To je zmysel celej tvojej činnosti. Tento svet iné ani nečaká. Ak nie si svetlom, nedávaš nič.“
Presne tak, priatelia, ak nie sme svetlom, nedávame nič.
