Ježiš, pripravujúc svojich učeníkov na apoštolské poslanie, upriamuje ich pozornosť na potrebu modlitby. Prostredníctvom podobenstva o sudcovi a vdove ich učí, že modlitba by sa mala vyznačovať vernosťou a vytrvalosťou: „Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať.“ (Lk 18,1)
Čo môžeme povedať o vernosti a vytrvalosti vo svojej modlitbe? Keď sa pozriem na svoj životný štýl a denný rozvrh, je v ňom priestor na každodennú modlitbu? Je moja modlitba časom, v ktorom sa túžim osobne stretnúť so svojím Bohom, alebo len splnením povinnosti, aby som nespáchal hriech? Viem sa s Bohom porozprávať o svojich každodenných udalostiach, potrebách, túžbach, ale i sklamaniach či pádoch?
Pomocou podobenstiev ma Ježiš približuje k pravému obrazu Boha, ku ktorému sa v modlitbe obraciam. V tom dnešnom podobenstve nás opäť uisťuje, že Boh nie je ako prísny sudca, ktorý sa zdráha počúvať moje vyznania.
Naopak, je citlivý a dobrý, je milosrdný otec, Emanuel. Korigujem svoje predstavy o Bohu s tým, ako sa mi on sám predstavuje v Ježišovi, alebo si vytváram svojho vlastného Boha?
Tieto otázky vyznievajú ešte naliehavejšie dnes, keď Cirkev slávi Misijnú nedeľu. Potrebujeme si znovu oživiť vedomie misijného rozmeru Cirkvi, poslanie ohlasovať evanjelium celému svetu.
Zároveň si však položme otázku: Akého Boha ohlasujem ja? Svojho vlastného, alebo toho, ktorého nám predstavuje Ježiš v evanjeliu? Aj preto je nevyhnutné, aby sme pravého Boha poznávali v modlitbe a v Božom slove.
