„Verím v Krista tak, ako verím v slnko. Nie preto, že ho vidím, ale preto, že vďaka nemu vidím všetko ostatné“ – týmito hlbokými slovami známy kresťanský autor C. S. Lewis vysvetlil, prečo konvertoval na kresťanstvo. Podľa autora Kroník Narnie je teda kresťan človek, ktorý svet okolo seba vidí v pravom Kristovom svetle. Ako však toto svetlo získať?
Minimálne dvakrát v evanjeliu čítame, že sa Pán Ježiš čudoval: raz sa čudoval nevere svojich krajanov (porov. Mk 6,6) a potom sa čuduje viere pohana. Odkiaľ prišiel tento pohan k viere? Bol azda v dave ľudí a počúval Ježišovu Reč na vrchu? Alebo sledoval uzdravenie malomocného, ktoré sa uskutočnilo tesne po tejto Reči? Na to odpoveď nepoznáme, ale vidíme výsledok. Božie slovo nám tohto „veriaceho pohana“ ponúka ako vzor.
Prečo sa vlastne Ježiš čudoval viere tohto pohana? Jedna z možných odpovedí je, že to bola viera na slovo. Ježišovi krajania si od neho žiadali znamenia ako legitimáciu. A tu stačilo pohanovi obyčajné slovo Ježiša Krista. Stotník uveril jednej podstatnej veci: že slovo Ježiša Krista vykoná presne to, čo hovorí. Je stopercentne spoľahlivé.
Tento pohan pochopil, ako sa človek stáva kresťanom: úplne sa spoľahol na slovo Ježiša Krista. Preto svätý Pavol povie, že kresťanská viera sa rodí z počúvania Božieho slova. Možno si niekto povie, či to predsa len nie je preceňovanie počúvania.
Odvážim sa tvrdiť, že stav, v akom sa dnes každý nachádzame, má na svedomí slovo. Bez ohľadu na to, či som kresťan alebo nie. Moja dnešná situácia je výsledkom množstva slov, ktoré vstúpili do môjho života. Dokonca aj o tom, či sa niekto narodí alebo nie, rozhoduje vlastne slovo. Slovo má v sebe obrovskú silu. Nesie potenciál, ktorý mení životy. Čo odomyká tento potenciál? Je to viera. Viera v slovo otvára dvere, cez ktoré začne jeho obsah prúdiť do môjho života a pretvárať ho. Preto zažívame, že slovo dokáže pohladiť viac ako dotyk, ale môže aj ublížiť omnoho viac ako facka. Pretože preniká omnoho hlbšie.
Často si spomínam na otázku jednej z našich dcér, ktorú položila po svätej liturgii: „Prijala som Pána Ježiša do svojho vnútra. Ale som zvedavá na jedno: Povedz mi, čo tam teraz robí?“ Túto otázku si odvtedy kladiem často. Nielen pri prijímaní Eucharistie, ale už pri počúvaní Božieho slova. Čo vo mne robí Božie slovo, ak ho prijmem do svojho vnútra? Ak má každé slovo obrovský potenciál pretvoriť život, čo je tým potenciálom pri Božom slove?
Toto slovo má predsa svoje meno: Ježiš Kristus, Syn živého Boha. Čo to teda chce preniknúť do môjho vnútra? Je to zosobnené synovstvo. Je to slovo o tom, že v Ježišovi Kristovi som Božím synom, som Jeho dcérou.
Potom určite lepšie porozumiem autorovi Kroník Narnie. Budem mať jasnejšie v tom, prečo sa oplatí byť kresťanom. Lebo vďaka svetlu Božieho slova vidím oveľa jasnejšie všetko ostatné. Keď môj pohľad ovládne a premení slovo o tom, že som Božím synom, všetko ostatné vidím v správnom svetle.
