Moderná doba má veľa ponúk. Ukazuje tisíc ciest, ako naplniť svoj život, no zároveň má milión alternatív, ako svoj život premrhať, ako si ho nechať pretiecť pomedzi prsty. Vieme sa utopiť v nezmyselnej, no, paradoxne, aj v zmysluplnej práci. Vieme sa na smrť unaviť a zabudnúť na seba do tej miery, že ten malý ubitý človiečik v nás začne volať o pomoc. Ozýva sa chorobami, smútkom, vyhorením. Liek má nemecký benediktín Anselm Grün.
Anselm Grün patrí k najaktívnejším nemeckým katolíckym spisovateľom. Tiahne mu na osemdesiatku, no stále niečo robí a má triezvy pohľad na svet. Na svojom konte má už dve stovky kníh. Prekladajú ho do mnohých jazykov, vychádza v slovenských i českých prekladoch.
Grün je kňaz, ekonóm, filozof a teológ. Je dôveryhodný. Jednak pre svoj vek, pre vernosť svojmu povolaniu, pre svoje vzdelanie, pre svoj rozhľad, pre pokoru, ktorú má, a pre prácu, ktorú má za sebou. V záplave mladých „koučov“, ktorí v živote ešte nezvládli absolútne nič, je Anselm Grün skutočným učiteľom života.
Kniha Nepremárni svoj život je presne to, čo potrebujete, ak sa vám zdá, že vás život unáša do vzduchoprázdna alebo ste v kríze, alebo vás zožral digitálny svet so svojimi temnotami a úzkosťami.
Kniha vznikla, ako píše autor, aby inšpirovala mladých ľudí, aby v nich zapálila vášeň pre naplnený život. Aby sa nebáli vstupovať do vzťahov, brať na seba záväzky, aby boli odvážni.
Grün tiež vníma frustráciu staršej generácie, ktorá sa sťažuje, že nikdy nežila. Títo ľudia v starobe cítia, že „svoj život premrhali. Trápia ich pocity viny a horkosti, pretože nežili podľa seba a nedokázali všetko, čo chceli. Nikdy skutočne nežili.“
Autor vidí fenomén toho, ako sa ľudia bránia životu. „Neodvážia sa zobrať veci do vlastných rúk. Márnia svoj život. Starý zákon tento prístup kritizuje: ‚Neotáľaj sa obrátiť k Hospodinovi, neodkladaj to zo dňa na deň.‘ Premeškanie teda súvisí s odkladaním, ktoré veľa ľudí veľmi dobre pozná. Odkladajú dôležité rozhodnutia na neskôr. Odsúvajú všetko, čo im nie je príjemné. Lenže čím viac človek niečo odďaľuje, tým je to horšie. A nakoniec s tým nikdy nezačne.“
Nástrahy premárneného života opisuje vo viacerých zásadných kategóriách.
Potreba zaistiť sa je jednou z veľkých nástrah. Predstavuje jav, keď sa ľudia neustále boja, že ešte nie sú na život dostatočne pripravení. „Neustále sa snažia o ďalšie vzdelanie, a pretože existuje škála skvelých možností, nikdy s tým neskončia. Stretám sa s mužmi, ktorí sa ešte v štyridsiatke vzdelávajú a ešte nezačali poriadne pracovať. Preskočili dôležitú fázu svojho života. Domnievajú sa, že hneď ako si dokončia vzdelanie, pustia sa do toho. Lenže keď ich počúvam, cítim v sebe pochybnosti. Títo ľudia sa často pre žiadnu prácu nerozhodnú. Zvykli si na ďalšie vzdelávanie a zdokonaľovanie a nechcú si vybrať konkrétne zamestnanie.“
Anselm Grün, ktorého vzdelanie je rozsiahle, vie, o čom hovorí. Vzdelanie pre vzdelanie neprináša nikomu žiaden osoh. Vzdelanie má slúžiť na „rozprúdenie života“.
Odvaha vstúpiť do vzťahov
Autor vníma neistotu doby, jej rýchle premeny aj to, ako to ovplyvňuje odvahu vstupovať do vzťahov. „Netrpí tým iba človek sám, ale aj jeho potenciálna rodina. Neistota ovplyvňuje výber partnera, výchovu detí a ich výchovu v dobrom prostredí. Pretože rastie pocit neistoty, zväčšuje sa, samozrejme, aj túžba po istote.“
Okrem neistoty je tu aj strach. Strach zo zlyhania, strach zo zlého výberu, strach z prehry. Ľudia majú strach a nechcú sa zmieriť s priemerným životom, hľadajú niečo, čo bude absolútne ideálne, no často nenájdu nič, lebo nič stopercentne ideálne neexistuje. Hľadanie dokonalosti môže tiež zapríčiniť márnenie života, lebo dokonalosť neexistuje.
Autor na každý problém dáva aj riešenie. Pretože je kňaz a teológ, opiera sa o Bibliu, opiera sa o príbeh Svätej rodiny. Jozef premýšľa, čo má robiť, Mária je tehotná, no nečaká jeho dieťa. Vtom sa Jozefovi zjavuje anjel a hovorí mu, aby Máriu prijal. Neskôr sa mu zase zjavuje anjel a hovorí mu, aby zobral dieťatko Ježiša i Máriu a aby utiekli do Egypta. Neskôr sa z Egypta vracia opäť na podnet anjela.
Mnohí márnia svoj život, pretože sú príliš závislí na názoroch svojho okolia
„Vstaň a choď!“ sú tie slová, ktoré Jozefa motivujú. A mali by aj nás. „Keď vstaneme, preberieme za seba zodpovednosť,“ píše Grün a ďalej dodáva: „Pokiaľ si o svojej ceste presvedčený, musíš sa na ňu vydať aj bez súhlasu okolia. Keď sa vydáme na cestu bez ubezpečovania ostatných, cítime sa osamelí. Lenže osamelosť je súčasťou našej cesty. Musíme si so svojím svedomím vyriešiť, čo je správne. A potom za tým ísť. Mnohí márnia svoj život, pretože sú príliš závislí na názoroch svojho okolia.“
Iný problém vidí Anselm Grün v tom, že nám veci a činnosti, ktoré vykonávame, nedávajú zmysel. Opiera sa o myšlienky Viktora Frankla, ktorý rozpracoval logoterapiu, čiže terapiu zmyslom.
Strata zmyslu je plodom relativizmu a straty koreňov. Ľudia sú vykorenení a strom bez koreňov môže len ťažko rásť. Bojí sa, že uschne a padne k zemi. Takisto aj človek, ktorý stratil svoju identitu a poslanie. Citujúc Frankla: „Človek, ktorý nájde zmysel, je pripravený trpieť, ak je to nutné. V opačnom prípade, pokiaľ žiadny zmysel nemá, kašle na život, aj keď sa mu v tej chvíli darí celkom dobre. A pri problémoch všetko zahodí.“
Autor nás spolu s pápežom Františkom vyzýva, aby sme neboli iba divákmi svojho života. Aby sme prijímali výzvy, aby sme pomáhali tam, kde nás niekto potrebuje a prosí o pomoc. Máme byť bojovníkmi za ľudskú dôstojnosť, za skutočné hodnoty.
Anselm Grün kritizuje egocentrickosť, sebectvo, a to dokonca aj v duchovnej oblasti. Mieri aj do radov duchovných, ktorí neslúžia Bohu a ľuďom, ale hľadajú pre seba pohodlný život a vyhovárajú sa na modlitbu a kontempláciu, aby unikli pred tvrdou prácou.
Autor si všíma znechutenosť a nepriebojnosť, neustále frflanie a kritickosť, ukazovanie na iných: „Útočnosť ľudí depresívneho typu sa prejavuje vo výčitkách. Ochromuje a spôsobuje výčitky svedomia, ale neprináša ďalšie nové možnosti. Keď človeku chýba pozitívna útočnosť, prehnane sa zaujíma o vlastné potreby. Necíti sa však vďaka tomu lepšie. Psychológia tvrdí, že život zdravého človeka musí plynúť.“
„Ľudia, ktorým ide iba o to, aby mali pokoj, sú často bezohľadní voči ostatným ľuďom. Tvrdia, že ich nebaví počúvať ich trápenie. Keď sa človek obetuje, jeho život začne plynúť. Oddá sa Bohu, ostatným ľuďom a práci. Oslobodí sa od ega. Človek žije a cíti, že je nažive.“
Kríza stredného veku
Ďalšie problematické úseky života sú napríklad kríza stredného veku. Zdá sa, že sa jej nedá vyhnúť. Tento čas kladie nástojčivé a drzé otázky. Stredný vek je obdobie, keď niektorí ľudia neveria, že by mohlo prísť niečo nové a lepšie. Ich boj sa skončil. Už nevytvárajú nič nové, o nič nové sa nepokúšajú, nesnažia sa nič ovplyvniť. Ich životaschopnosť sa skončila. Iba fungujú, prežívajú, ale nežijú naozaj.
„Všetku energiu venujú tomu, aby obhájili svoje postavenie. Veľa pracujú, ale ich práca nemá žiadnu víziu. Snažia sa tým zakryť pochybnosti, či už od života skutočne nič viac nechcú. Utiekajú sa k práci, aby sa vyhli otázkam ako: Prečo a pre koho to vlastne robím? Má moja práca zmysel? Je požehnaním pre ostatných? Alebo to robím iba preto, aby som ukázal, že som dôležitý?“
Anselm Grün si všíma aj starobu so svojou slabosťou, ktorá môže priniesť rezignáciu, smútok z premárneného života a frustráciu. No poukazuje aj na to, že aj v starobe sa dá začať nový život a človek sa môže stať požehnaním pre svoje okolie. „Aj u starších ľudí sa môže márnenie života schovať za vonkajšiu aktivitu. Človek zaháňa nudu mnohými činnosťami, ale vyhýba sa tomu, čo by mal v starobe robiť: zmieriť sa s minulosťou, naučiť sa brať veci s väčším pokojom a nadhľadom, zvládnuť osamelosť a nepotrebnosť.
Keď sa zmieri s minulosťou, môže začať žiť. Prestane márniť život, aj keď nemá veľa priateľov. S takýmto človekom sa ľudia radi stretajú. Vyžaruje z neho život.
Iní ľudia sa však zahrabú do svojej osamelosti. Prestanú vychádzať z domu. Nechcú nič sami podniknúť a očakávajú od svojich detí a vnúčat, že prídu na návštevu. Sami nežijú, ale čakajú, že ostatní do ich domu prinesú život. Vnúčatá dokážu v babičke a dedovi prebudiť život, ale len keď sú pripravení sa tomu otvoriť. Potom starí rodičia rozkvitnú a objavia nové možnosti. Veria svojim vnúčatám a sprevádzajú ich na ceste.
Ale keď ich iba využívajú, aby zakryli svoje ustrnutie, vnúčatá si čoskoro všimnú, či sú vítané a môžu byť sebou samými, alebo majú starým rodičom vynahradiť, že sami nežijú.“
Psychofarmaká, ktoré kradnú ľuďom život
Grün kritizuje fenomén dnešnej doby – psychofarmaká, ktoré kradnú ľuďom život. Samozrejme, ak ide o vážne stavy, tam nemá námietky, tam je medicínske riešenie namieste. Ako príklad uvádza Ameriku, kde je tento problém najvypuklejší.
Podľa autora tak vznikajú unifikovaní ľudia, ktorí sú odrezaní od svojho vnútra. Fungujú, ale nežijú. Niekedy sa nespoja so svojím skutočným ja. „Cieľom je neustále fungujúci človek, ktorý neprežíva silné emócie. Má byť chránený pred vlastnými emóciami. Lenže bez nich sa človek premení na stroj, ktorého jediným účelom je fungovať. Obavy a smútok patria k životu, no v dnešnej dobe hrozí nebezpečenstvo ich patologizácie.“
Rovnako tak je to aj so strachom, ktorý sa hneď diagnostikuje ako úzkostná porucha. Grün hovorí: „Strach je prirodzený. Rozhovor so strachom nám môže otvoriť oči. Môžeme vďaka nemu zistiť, že máme nesprávny životný postoj. Mali by sme byť vďační, keď naša duša zareaguje na chybné postoje strachom.“
Rovnako tak aj smútok: „Smútok nás zavedie na dno duše. A tam objavíme svoje pravé ja. Smútok je dobrou cestou do hlbín duše. Ukazuje nám, že život nie je len povrchný a ľahký. Lenže spoločnosť vyžaduje iba povrchnosť. Nechce, aby ju znepokojovali pocity, ktoré však ku životu patria. A preto sa smútok často diagnostikuje ako choroba, ako depresívne zmýšľanie alebo príznak depresie a hneď sa nasadia psychofarmaká. Ak je depresia chorobou, lieky pomôžu, ale smútok nie je vždy známkou depresie.“
Anselm Grün je skvelý pozorovateľ života a ľudskej duše. Nevarí z vody. Jeho závery tnú do živého a nebojí sa pomenúvať veci s láskou, no tak, ako v skutočnosti sú. Zároveň potvrdzuje, že kresťanstvo má odpovede na tie najťažšie otázky, ktoré si človek kladie.
Text bol pôvodne publikovaný na webe časopisu Štandard. Vychádza so súhlasom redakcie.