„Prečo si si vybral meno Anton?“ pýta sa kňaz birmovanca. Odpoveď, ktorú dostane, je prekvapivo hlboká: „Lebo svätý Anton je patrón stratených vecí – a ja nechcem stratiť sám seba.“
Niektoré vety netreba rozvíjať. Stačí chvíľu zostať v tichu. V tej jednoduchej, detsky múdrej odpovedi sa skrýva obrovská pravda o tom, čo je najdôležitejšie v živote každého človeka. Nezablúdiť. Nestratiť sa. Nepremrhať to, čím som a kým som bol stvorený.
Človek bol stvorený ako obraz Boha. Do svojej podstaty má vpísanú túžbu po dobre, po láske, po pravde, po blízkosti. Hriech nie je len chyba či zlyhanie – je to krok proti sebe samému. Keď hrešíme, zrádzame svoje najhlbšie ja, ideme proti tomu, čím nás Boh obdaroval.
Svet nám však často podsúva opak. Hriech prezentuje ako slobodu. Pokušenie ako „vlastné rozhodnutie“. Ale cesta, ktorú ponúka Ježiš, je radikálne iná. V evanjeliu zaznievajú silné slová: „Odtni… vylúp…“ Nie ako výzva k sebanenávisti, ale ako výzva k oslobodeniu. Od toho, čo ničí. Od toho, čo nás chce odlúčiť od večného cieľa.
Pokušenie nie je hanba. Je to šanca. Boží tréning. Ako činka pre dušu. Keď ju zdvihneš, rastieš. Posilňuješ sa.
Zásadná chyba nastáva vtedy, keď sa začneme rýpať v samotnom pokušení: Ako mi to mohlo napadnúť? Prečo práve ja? – Nie. Topiaci sa neanalyzuje hĺbku močiara. Hľadá pevný bod, ktorého sa môže chytiť.
„Ježišu, zachráň ma!“ – to nie je slabosť. To je modlitba viery. To je slovo, ktoré vyťahuje z bahna. Rovnako silná je i modlitba k Márii: „Matka čistoty, Matka Cirkvi, oroduj za mňa.“
Cirkev nestojí okolo človeka, aby počítala jeho hriechy. Stojí tu, aby mu pomohla z nich vstať. Hriech nie je cieľom záujmu. Je prekážkou na ceste k svätosti. Ale pod ňou – a cez ňu – sa môže rozžiariť dobro.
Každý človek – aj ten zranený, starý, unavený – má v sebe potenciál svätosti. Má v sebe schopnosť byť darom. Svojimi očami, úsmevom, schopnosťou počúvať, odpúšťať, kráčať.
Aj dnes – v tento konkrétny deň – si povolaný byť láskou pre niekoho iného.
Ak odtneš, čo je zlé, nevznikne prázdne miesto. Príde svetlo. Láska. Posvätenie. Dobro, ktoré sa „rozmieňa na drobné“ – v bežnom živote, v rozhovore, vo vypočutí, v pohľade…
Nestratiť sa – to je modlitba, ktorá nás môže sprevádzať každý deň. A svätý Anton, patrón stratených vecí, sa tak stáva pomocníkom nielen v hľadaní kľúčov, ale v tom najdôležitejšom: nestratiť seba.
