Svojho času som mal dôležitý telefonát. Bolo v ňom mnoho inštrukcií. Okamžite som sa v tej kanonáde usmernení, otrepaných floskúl a nečakaných zvratov stratil. Keď dotyčná dohovorila, spýtala sa ma, či mám nejaké otázky. Vraj sa môžem opýtať na všetko. Tak som sa teda opýtal. Spýtal som sa: „Aký je zmysel života?“
Pani, hoci predtým mlela ústami ako mlynček skoro desať minút, na chvíľu stíchla. Vzápätí ma však – bola to totiž skúsená osoba – odzbrojila protiotázkou: „Ste ‚nahulený‘?“
Neveril som vlastným ušiam. Keď človek dobrovoľne počúva desať minút nezmysly, v ktorých sa stratí, je s ním všetko v poriadku. Ak sa však spýta na podstatnú vec, je zrazu „nahulený“…
Pani sa už viackrát neozvala, ale ani odpoveď na moju otázku mi nedala. Možno si ju aj sama položila.
K tomu sa mi viaže anekdota o hľadaní: Keď je človek mladý, hľadá zmysel života, potom hľadá okuliare, potom zuby a nakoniec aj sám seba… To je v skratke ľudský život.
Svätý Anton je patrónom stratených vecí, azda by nám vedel pomôcť so všetkými týmito stratami. Anton Srholec, kňaz a politický väzeň, vravel, že keď bol za komunizmu zavretý pre vieru v base, jeho mamička sa chodila modliť k svätému Antonkovi, aby jej „strateného“ syna vrátil. Lebo – čo si budeme navrávať – z tých lágrov a uránových baní sa ľudia ani vrátiť nemuseli.
A tak človek celý život niečo hľadá. Hľadá to, čo stratil, a dokonca aj to, čo nestratil.
V roku 2021 sa stal podivuhodný prípad. Istý päťdesiatnik Turek Beyhan Mutlu pobavil svet absurdným príbehom, v ktorého strede nechtiac stál on sám. S kamarátom sa vybrali do lesa na výlet, a ako sa na päťdesiatnikov v lese patrí, opili sa viac, než sa sluší. Beyhan Mutlu sa v tom alkoholickom ošiali zabudol vrátiť domov, a tak jeho manželka zbuntošila záchranárov.
Záchranná skupina prečesávala les. Beyhan Mutlu sa prebral z alkoholickej kómy, a keď videl ľudí, ktorí niekoho hľadajú, pridal sa k nim, aby pomohol, aby bol užitočný. Takto s nimi hľadal nezvestného človeka. Až keď záchranári začali volať jeho meno, docvaklo mu, že je medzi nimi a že hľadajú jeho. Hľadal teda sám seba a sám seba aj našiel. Našiel sa, hoci nebol stratený. Čo na to poviete?
Tak sa človek môže stratiť aj v živote. Upadne do kómy povinností a stresov, pohltí ho mikromanažment dôležitých i nedôležitých vecí. Opije sa slávou, prácou či záhaľkou, a už je fuč, už je stratený, už je nezvestný. Jeho blízki po ňom vyhlásia pátranie. Hľadajú ho.
Ten stratenec sa tmolí s nimi, s tým svojím ťažkým batohom. Nevníma seba ani svet. Iba vie, že mu niečo bytostne chýba. Hľadá to, hľadá a nenachádza. Zdá sa mu, že je stratený a opustený v tom studenom, nekonečnom vesmíre, no zároveň je hrdý na to, koľko toho sám unesie. Škriabe sa za uchom a pýta sa nezmysly. Je pyšný na to, koľko odpovedí vymyslí.
Až nakoniec začuje svoje meno. Volá ho Stvoriteľ. Pozná ho po mene. Niečo ako: „Adam, kde si?“
A on prekvapene vyhŕkne: „Čože? To ja som bol ten stratený?!“
„Nie, nebol si stratený. Iba si sa zabudol vrátiť domov…“
