(…) Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom. (Jn 15,9-17)
Nábytok, technika, elektronika i vzťahy majú čoraz menšiu životnosť. Rýchlo prichádzajú na svet a ešte rýchlejšie ich nahrádzajú nové. Trvalé vzťahy sa rodia pomaly. Láska, ktorá nikdy nezanikne, nemôže byť prchavá a nepozná minulý čas. Možno ju však stratiť. Teokraciu nahradila byrokracia a tú dnes vraj tempokracia – diktaktúra času –, v ktorej sa modus vivendi mení na motus vivendi (spôsob života na životné tempo).
Valutou nie je tempo zmien, ale stálosť vzťahov; schopnosti zotrvať v láske. Keď Ježiš odovzdáva učeníkom ako testament prikázanie lásky, tiež mu záleží na vytrvalosti a zotrvávaní. Čo radí učeníkom, je dnes ešte aktuálnejšie: zachovávanie prikázaní. V akom zmysle?
Zotrvávanie v láske, ako ho prežíval Ježiš vo vzťahu k Otcovi a ako to doslova prikázal aj svojim učeníkom, neznamenalo len vychutnávanie príjemného pocitu byť milovaný a milovať. Premietalo sa do činov, do spôsobu života v duchu prikázaní. Len v zosúladení túžob, citov a aktivít nesených láskou možno dosiahnuť harmóniu, ktorú sprevádza tá zvláštna vnútorná radosť, úplná radosť, ako ju možno vidieť na tých, čo sa takto snažia žiť. Ježiš zachovávaním prikázaní prežíval na ľudský spôsob svoje božstvo. Niet teda nič božskejšieho. Súlad činnosti a vnútorného prežívania je podmienkou zdravej spirituality.
Ostávať v Božej láske je to najkrajšie, čo si možno v živote priať. Zostávať, zotrvávať, znamená udržiavať sa v nej, nedať sa z nej vytrhnúť, vyrušiť a pri pokušeniach sa pre ňu stále znova rozhodovať. Vtedy je to otázka vernosti. Prikázania – v tom ich najširšom chápaní – sú v skúškach lásky oporou vernosti.
Ježiš sa snažil dať učeníkom zakúšať tú lásku, ktorú on zakúšal od Otca. Muselo to byť niečo úžasné, čo z evanjelií môžeme len matne tušiť medzi riadkami. Božská láska v ľudskej podobe! Veď práve preto aj v opravdivej ľudskej láske zakúšame závan božského a cítime, že je niečím oveľa väčším, než dokážeme precítiť a nebodaj pochopiť. Každá láska volá po prekročení konečných ľudských možností.
Ani v medziľudskej láske nemožno spočívať neustále v zážitkoch ľúbostného spojenia a láska sa premieta do obetavosti a práce pre milovaného partnera a rodinu, pričom prejavuje každodenné hrdinstvá a v mimoriadnych okolnostiach dokáže neuveriteľne veľa vydržať. Pán hovorí o takejto láske.
Aj Ježišova láska k Otcovi sa do praxe premietala plnením jeho vôle, vyučovaním, uzdravovaním, únavnými presunmi, modlitbou a utrpením. Len tak sa dáva do pohybu rastúca špirála: láska vedie k obeti a ňou sa aj živí. To je kľúč k opravdivej, zakotvenej radosti. Možno ju zakúsiť len do tej miery, nakoľko sa kto otvorí tejto špirále praktickej lásky.
