Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme – tak znie tretia óda nebeského Spasiteľa, ktorá odhaľuje schopnosť pozemšťana. Písať o tichosti množstvom slov sa môže zdať ako oslavovať pôst bohatou hostinou. No vážiac každé slovo predsa sa o to pokúsim.
Všimol som si, že keď prichádzajú pochybnosti o viere, takmer vždy (nerád používam tento generalizujúci výraz, no teraz sa mu nedokážem vyhnúť) prichádzajú pochybnosti útočiace na kresťanstvo zvonku. Kresťanstvu sa vyčíta jeho povrch. Prechádzanie sa v rúchach sa zdá, že vôbec nezapadá k modernému človeku tak, ako sa k nemu hodí najnovší model iPhonu. Nedemokratická hierarchia kléru pôsobí vo svete, kde má každý rovnaký hlas, akosi spiatočnícky – a o jeho nevysvetliteľných trojiciach či nepoškvrnených počatiach ani nehovoriac.
Samotný kresťan, stojac v kostole, dokáže sám pochybovať o pravej podstate Eucharistie, dokáže pochybovať o zmysle dlhých modlitieb a ružencov. A takisto, keď je kresťanstvo napádané sekulárnym svetom, takmer vždy je napádané zvonku: útočí sa na jeho rituály, organizáciu či dogmy. No všetky tieto vonkajšie stránky možno pochopiť len zvnútra – v ich vzťahu k tomu, čo je najdôležitejšie, k poslednému zmyslu života.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Znovu stojíme pred slovami, ktoré sa môžu zdať nejasné a záhadné. Prečo práve tichosť? Veď je toľko morálnych a duchovných vlastností človeka. Očakával by som: „Blahoslavení milujúci,“ alebo: „Blahoslavení pokorní,“ či „Blahoslavení súcitní“ – veď láska, pokora a súcit sú v kresťanskom učení ústredné. A oplatí sa mi vôbec zdediť zem? Nebude to len ďalšia ťarcha ako rozpadajúci sa dom po rodičoch či vinohrad zarastajúci bodľačím?
Blahoslavenstvá maľujú konkrétny, živý obraz človeka. Neponúkajú program, ale vnútornú inšpiráciu života; nie sú morálnym zákonníkom, ale opisom života toho, kto kráča za Kristom alebo aspoň túži ísť za ním. V konečnom a hlbokom zmysle sú zjavením vnútorného sveta samotného Krista. A keďže kresťanská viera sa začína Kristom – inšpiráciou jeho obrazom a osobou – a spočíva v jeho nasledovaní, blahoslavenstvá sú v istom zmysle jeho vlastným sebazjavením.
Na inom mieste evanjelia Kristus hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoje duše.“ (Mt 11,28-29) Tak sa tichosť stáva prvým sebavymedzením samotného Krista. Ak Kristus sám seba poznal, vedel, že je tichý. A vedel, že byť tichým je blažené.
Počas krátkej „kariéry influencera“ sa Kristus stretával so zlobou, nepochopením a ľahostajnosťou. Pohyboval sa medzi ľuďmi, ktorí od neho buď vášnivo niečo žiadali, alebo ho rovnako vášnivo nenávideli a prenasledovali. Najúžasnejšie na jeho živote a slovách, na jeho postoji k víru vášní, ktorý ho chcel vtiahnuť do polemík, je, že zostal vnútorne slobodný: nikdy sa mu nepodriadil a nikdy nepovedal ani neurobil nič len preto, že sa to od neho očakávalo.
Na evanjeliu mám rád to, že v ňom niet nič abstraktného. Nie je to filozofia, nie je to systematický výklad morálnych princípov a noriem. Je to príbeh jedného človeka, jeho každodenných stretnutí a rozhovorov s ľuďmi, ktorí ho – podľa evanjelia – tlačili zo všetkých strán (Lk 8,42).
Čo je teda tichosť? Nie je to ľahostajnosť ani nadradenosť. Nie je to únik do samoty, kde človek odmieta ruch sveta. Kristus – na rozdiel od mnohých učiteľov a filozofov – nevolá, aby sme opustili zmätok ľudských záležitostí, aby sme všetko odvrhli. On je vždy medzi ľuďmi: v ich starostiach, v ich radostiach i smútkoch. a predsa je vždy stredom sveta – a jeho prítomnosť prináša svetlo.
Tichosť je teda sloboda od vášní, od okamihu, ktorý nás chce úplne pohltiť. Tichosť je sloboda od nespravodlivého šéfa. Tichosť je sloboda od úzkostlivej svokry. Ale nielen to. Tichosť je aj sloboda odo mňa samého. Sloboda od mojej túžby byť úspešný, obsadzovať popredné miesta či dosahovať vrcholné priečky.
Je to schopnosť nebyť reakciou, ale postojom: hlbokým, slobodným a láskavým. Tichý človek nevidí v druhom iba jeho slová a správanie, ale samotnú osobu. Nehľadá, ako ho premôcť či obraňovať sa pred ním, ale túži vstúpiť s ním do spoločenstva.
Žijeme vo svete, kde sme zviazaní reakciami. Navzájom sa určujeme, tlačíme jeden na druhého, a pritom sa míňame v tom najhlbšom. Tichosť je schopnosť tento kruh prelomiť, žiť nie reakciou, ale darom.
Blahoslavení sú tí, ktorí dokážu znášať vonkajšie, náhodné a pominuteľné, lebo hľadajú večné v človeku. Títo, hovorí Kristus, zdedia zem, lebo v sebe prekonali všetko prchavé a dočasné.
