Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom. (Ž 66,5)
A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. (Múd 13,4)
Ľudia žasli a hovorili: „Ktože je to, že ho i vietor, i more poslúchajú?“ (Mt 8,27)
Vo Svätom písme čítame o úžase približne na štyridsiatich miestach. Ide o situácie, v ktorých dochádza k stretnutiu človeka s niečím krásnym, úchvatným, obdivuhodným či nadprirodzeným.
My ľudia frustrovaní, vyhorení a znechutení však často máme dojem, že dnes už ani veľmi nie je nad čím žasnúť. Všetko je opozerané, opočúvané, ochutnané a vyskúšané, inými slovami, samozrejmé.
Za tiché „wow“ nám možno ešte ako tak stojí pohľad na prepychové bývanie, najnovší model auta, adrenalínový zážitok či vizáž z inštitútu krásy, inak nič viac.
Našťastie, opravdivý úžas je niečo omnoho viac než híkanie nad povrchnými a prchavými senzáciami. Opravdivý úžas je kombináciou pokory a vďaky za tie najnepatrnejšie, a predsa najväčšie dobrá v našich životoch. Opravdivý úžas nie je emócia, je to postoj.
Prvý vedomý nádych pri rannom prebúdzaní je hodný úžasu. Vôňa čerstvej hrianky s maslom je hodná úžasu. Kroky sprevádzajúce našu ratolesť do školy sú hodné úžasu.
Aby sme žasli, nepotrebujeme nové výstrelky; potrebujeme zmenu perspektívy na to, čo už máme.
Čo je pre mňa a pre vás osobne hodným úžasu?
Keď to identifikujeme a budeme si to vytrvalo všímať, z prchavej emócie sa stane pevný postoj – postoj Božieho človeka, ktorý svoj život nevníma ako vlastnú zásluhu ani ako znak narodenia sa pod šťastnou hviezdou či inú vesmírnu náhodu, ale ako jedinečný dar od Najvyššieho.
Nech štvorveršie od jedného romantického básnika upravené do podoby krátkej modlitby nám pomáha vyprosovať si postoj úžasu.
Pane, daj nech vidím svet v zrnku piesku
a nebo v divokom kvete,
nech držím nekonečno v dlani
a večnosť v jednej hodine.
