Budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť… A vašu radosť vám nik nevezme. (Jn 16,20.22)
Tieto slová Ježiša Krista, ktoré adresuje svojim učeníkom, zaznievajú ako nádejné prísľuby uprostred života plného otázok, neistôt a skúšok. Nie je to prísľub jednoduchého života. Nie je to ani sľub, že všetko pôjde hladko. Je to však sľub radosti, ktorá vydrží všetko.
Kto by nechcel žiť život s radosťou, ktorou neotrasie ani búrka – s radosťou, ktorú neodfúkne vietor verejnej mienky, s radosťou, ktorú nezničí ani neúspech, ani kritika, ani nepochopenie?
Ježiš hovorí o takejto radosti – o radosti, ktorá nie je závislá od okolností, ale od vnútorného spojenia s Bohom.
Je čas položiť si úprimnú otázku: Z čoho čerpám svoju radosť?
Ak je odpoveďou pohodlie, úspech, uznanie alebo názor druhých, je len otázkou času, kedy sa táto radosť zrúti. Ale ak je zakorenená v Kristovi, potom obstojí. Aj keď prídu slzy, strata, neúspech, aj keď sa svet okolo nás bude radovať z našich pádov – táto radosť pretrvá.
Ježiš často hovoril v podobenstvách. Jedno z nich spomína dom, ktorý stojí buď na piesku, alebo na skale. Piesok sa prispôsobí tvojej nohe – je pohodlný, ale nestabilný.
Skala ťa vyzýva, aby si sa prispôsobil ty – je pevná, ale formujúca. A práve Kristus je tou skalou. Je tým pevným bodom, ktorý sa nemení: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13,8)
Kľúčom k vnútornej radosti nie je bezchybnosť, ale vedomie, že robím, čo je Božou vôľou. Aj keď padnem, viem, že ma Boh zdvihne. Aj keď sa mi nedarí, viem, že som mu blízko, keď sa snažím konať s láskou.
A keď viem, že konám v láske a podľa svedomia, mám dôvod na radosť.
Dnešná doba nás neustále tlačí do toho, aby sme boli „vhodní“ – aby sme sa páčili všetkým, aby nás každý prijímal, obdivoval, nasledoval. Ale žiť pre názor druhých znamená stratiť vlastnú tvár.
Najväčšia radosť je v tom, keď konám pravdivo, aj keď to nie je populárne; keď počúvam svedomie, aj keď to znamená ísť proti prúdu; keď sa páčim Bohu, no nie preto, že som dokonalý, ale preto, že som úprimný.
Aby sme si túto radosť udržali, potrebujeme čerpať z dvoch prameňov:
- Božie slovo – živé evanjelium, ktoré nás koriguje ako duchovná navigácia. Ako GPS, ktoré pri zlej odbočke povie: „Prepočítavam…“ a ukáže novú cestu k cieľu – k Božiemu náručiu.
- Eucharistia – Ježiš sám. On, ktorý nám hovorí: „Vašu radosť vám nik nevezme.“ On, ktorý sa stáva naším pokrmom, našou silou, naším pokojom.
Kristus nie je len ideou. On je živá osobou. Zomrel za mňa, vstal z mŕtvych, vystúpil k Otcovi a posiela mi svojho Ducha – šitého na mieru môjmu životu. Kto by po takom dare netúžil? Čo môže byť stabilnejším a radostnejším základom života?i svojho Ducha – šitého na mieru môjmu životu. Kto by po takom dare netúžil? Čo môže byť stabilnejším a radostnejším základom života?
Táto radosť nie je súkromným majetkom. Keď je naša radosť zakorenená v Kristovi, máme povinnosť ju rozdávať. Ísť k tým, ktorí ju ešte nepoznajú; ktorí sa stratili, zranili, boli oklamaní falošnými prísľubmi sveta.
