Svätec, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 7. júla, sa narodil koncom roka 1502 v severotalianskej Cremone. Jeho otec pochádzal zo šľachtického rodu, no pomerne skoro zomrel. Jeho matka mala vtedy len 18 rokov, no predsavzala si, že sa už nikdy nevydá, aby sa mohla naplno venovať výchove svojho syna.
Chlapec už v mladosti zložil sľub čistoty, vzrastal vo viere a zriekol sa aj svojho dedičstva v prospech matky. Študoval na univerzite v Padove, kde v roku 1524 získal titul doktora medicíny.
Po štúdiách sa vrátil domov, tri roky pôsobil ako lekár a pod vedením svojho duchovného otca dominikána pátra Marcella sa venoval ohlasovaniu evanjelia, vyučovaniu katechizmu a výkladu Svätého písma. Keď páter Marcell zomrel, jeho novým vodcom sa stal dominikán páter Giovanni Battista Carioni (da Crema), neskorší inšpirátor vzniku barnabitov. Na jeho odporúčanie a pod jeho vedením začal štúdiá teológie.
Anton Mária Zaccaria prijal kňazskú vysviacku 20. februára 1529 a po nej nastúpil na miesto kaplána u kontesy Ľudovíty Torelli, s ktorou v roku 1530 odišiel do Milána. Tu spoznal Oratórium Večnej Múdrosti u augustiniánok svätej Marty. V tomto asketickom spolku sa stal duchovným vodcom a neskôr ho zreorganizoval. Rozdelil ho na tri nové náboženské skupiny, ktoré sa podľa jeho želania zasvätili svätému Pavlovi. Do roku 1535 získali všetky skupiny pápežské schválenie.
Hlavným cieľom skupiny kňazov – barnabitov – bolo zasadzovať sa osobným príkladom a obetami svojich členov za mravné pozdvihnutie kňazov a veriacich. Skupina bola reakciou na rýchlo sa šíriace protikatolícke myšlienky reformácie. Barnabiti kázali ako misionári na námestiach a konali verejné pokánie. S krížom na pleci a s povrazom okolo hrdla bosí chodili po uliciach Milána a ohlasovali Ježiša.
Obyvateľom Milána pripadalo ich správanie škandalózne, a tak Zaccaria a jeho druhovia boli obvinení zo šírenia bludnej náuky, neskôr ich však obvinení zbavili. Hneď potom zintenzívnili svoju apoštolskú horlivosť a podarilo sa im získať verejnú mienku na svoju stranu. Anton zaviedol takzvanú Veľkú modlitbu, čo bola neprerušená štyridsaťhodinová poklona Oltárnej sviatosti.
Askéza, tvrdá práca a vytrvalé nasadenie sa podpísali na živote horlivého kňaza. Zomrel v rodnom meste v náručí milovanej matky, keď mal len tridsaťšesť rokov.
Pápež Lev XIII. ho 3. januára 1890 vyhlásil za blahoslaveného a 27. mája 1897 za svätého. Pochovaný je v Miláne v Kostole svätých Pavla a Barnabáša, ktorý bol prvým sídlom rehole od roku 1545.
