Nepoznám človeka, ktorý by nič nedostal. Niekto má dar slova, iný vie dobre počúvať, trpezlivo vychovávať deti, viesť firmu, učiť deti, opravovať bicykle alebo starať sa o chorých. Nie každý má desať talentov. Niektorí dostali päť. Niekto má toho viac, iný menej, ale nikto nie je bez daru. Otázka znie, čo s tým darom robíme.
Keď sa raz postavíme pred Boha, nebude sa nás pýtať, koľko sme toho mali, ale ako sme s tým naložili. A výhovorky typu: „Ja som nič extra nedostal,“ neprejdú. Aj ten, čo dostal len jeden talent, má zodpovednosť zúročiť ho a nezakopať.
Dobre vieme, že pri talentoch nejde len o umelecké sklony či výnimočné schopnosti. V skutočnosti ide o dar žiť svoje povolanie matky, otca, učiteľa, zdravotnej sestry, šoféra, podnikateľa, starého rodiča… alebo človeka, ktorý druhým prináša dobro, pokoj, trpezlivosť, blízkosť…
Podľa výskumov sú vnútorne najviac spokojní práve tí ľudia, ktorí svoj talent našli a premenili na povolanie. Bez ohľadu na vonkajšie podmienky aj uprostred ťažkostí žiaria vnútorným pokojom. Naopak tí, ktorí celý život hľadajú len: „Čo z toho budem mať?“ a nezastavia sa pri otázke: „Na čo som tu?“, často zostávajú nespokojní, unavení, vnútorne prázdni, aj keď navonok im nič nechýba.
Jedným z darov, na ktoré sa niekedy zabúda, je sviatosť birmovania. My gréckokatolíci si niekedy ani neuvedomujeme, že tento dar máme, keďže ho spravidla dostávame spolu s krstom krátko po narodení pod názvom myropomazanie.
Pre názornejšie prirovnanie ma nedávno zaujal obraz, že birmovanie je ako prechod zo starého tlačidlového telefónu na moderný smartfón. Oba sa dajú použiť, ale jeden ponúka omnoho viac možností. A pritom koľkí z nás sme ten „duchovný smartfón“ ani len nezapli? Prípadne sa nám medzičasom vybil.
Možno nastal čas na dobitie batérie. Keď totiž do života vstúpi Svätý Duch, umožňuje nám žiť vieru na vyššej, respektíve hlbšej úrovni.
Svätý Duch nehovorí iba cez zázraky či mystikov. Hovorí v tichu, každodenne: v rozhodnutiach, ktoré sa robia svedomito; v pokoji, ktorý sa objaví po vykonanom dobre; v modlitbe.
Osobitným miestom pôsobenia Svätého Ducha sú sviatosti. Nie sú to len úradné záznamy v matrikách, ktorých potvrdenie sa vydáva na požiadanie. Nie sú to iba pamätné listy, ktoré si niekde odložíme. Sú to živé znaky Božej prítomnosti, ktoré nás majú sprevádzať na ceste každodenným životom. Nejde o formu, ale o vzťah. Kresťanský východ sviatosti nazýva slovom „tajomstvá“. Vyjadruje to, že nerozumiem, ako je možné, že Boh chce vstúpiť do vzťahu so mnou. A predsa Boh tento vzťah umožňuje.
A v tomto vzťahu objavujeme, že každý máme dar, ktorý môže poslúžiť aj iným. Možno je to „len“ schopnosť počúvať, podať pomocnú ruku, byť pri druhom v ťažkej chvíli.
Niet človeka, ktorý by nič nedostal. Hoci sviatosti neprijal a neprijíma každý, všetci v sebe nosíme túžbu po Bohu. Hoci to niektorí nazývajú chorobou, z ktorej sa moderný človek musí vyliečiť, ja v tom vidím dar, ktorý človek každej doby môže zúročiť.
