Pamätáte si ešte na pána Broža, hrobára z českého oscarového filmu Kolja?
Nebol vo filme hlavnou postavou, ale v podstate celú zápletku filmu skombinoval on. Bol to totiž práve tento hrobár, ktorý starému mládencovi Loukovi, hudobníkovi s dlhmi na krku, dohodil fingovaný sobáš s mladou ruskou tlmočníčkou, neterou jeho ruskej tety. Nadežda sa potrebovala legálne dostať do Československa a falošný ženích za to dostal štyridsaťtisíc korún.
Vieme, že keď sa nevesta potom rozhodla emigrovať za svojou skutočnou západonemeckou láskou, Loukovi ostal na krku Nadeždin roztomilý synček Kolja. No a tento pán Brož práve vychádzal z dverí nášho gréckokatolíckeho dreveného Chrámu svätého Mikuláša v Ruskej Bystrej, tejto národnej kultúrnej pamiatky zapísanej v zozname UNESCO.
Zastavil som sa tu, aby som chrám ukázal jednej mojej zahraničnej návšteve. V prvej chvíli som predpokladal, že aj pán Brož je tu kvôli tomu. Chodia tu totiž mnohí českí turisti, pre ktorých je tento náš ďaleký východ, šmrcnutý miestnou východniarskou „ruskosťou“, vnímaný ako súčasť prvorepublikovej exotiky, ktorú im priblížil Ivan Olbracht v románovej balade Nikola Šuhaj loupežník.
„Pozdravujem, pán Brož, prišli ste sa pozrieť na náš drevený klenot?“
„To tiež, ale ja to tu v podstate poznám a chodím sem pravidelne.“
„A to už prečo, ak smiem byť takto zvedavý?“
„No viete, tá moja teta, ktorú pán režisér Svěrák nechal vo filme zomrieť v pražskej nemocnici, aby tak Loukovi ostal na krku malý Kolja, mala ešte aj sestru a tá je pochovaná tu v Ruskej Bystrej.“
„Prosím? A to už akou zhodou náhod?“
„Preto, lebo obe tety boli vlastne narodené na Slovensku, tu v Ruskej Bystrej, ale ich rodičia odišli v roku 1931 aj s nimi ako malými dievčatkami do Sovietskeho zväzu. To bola tá predstava sovietskeho raja, do ktorého chudobní ľudia presvedčení vtedajšou propagandou prichádzali aj od nás v rámci tzv. Interhelpa. Iste ste o tom počuli, veď napríklad aj Dubčekova rodina sa takto dostala do Kirgizska. Akurát že Dubčekovci sa vrátili ešte pred vojnou a moje dve tetičky oveľa neskôr a celkom poruštené.
Jedna – tá z filmu – prišla po šesťdesiatom ôsmom už ako sovietska občianka a civilná zamestnankyňa v Sovietskej armáde, ktorú sme tu mali ‚dočasne umiestnenú‘, a druhá sa dostala do svojej starej vlasti až po páde komunizmu ako repatriantka. No a práve táto je pochovaná tu vo svojej rodnej Ruskej Bystrej. Ostatní príbuzní tu však už nežili, lebo tí, ktorí nešli do Interhelpa, sa zasa po vojne odsťahovali na Sudety, do domov prideľovaných po deportovaných Nemcoch, a z tejto rodinnej línie som aj ja. Na jednom takom pôvodne nemeckom grunte som sa narodil.“
„Aha, takže vy ste vlastne tak trochu stredoeurópsky kozmopolita: Čechoslovák, Pražák zo Sudet s rusínskymi koreňmi a poruštenými tetami.“
„Celkom ste to vystihli. No a pravidelne to tu takto pred Dušičkami prídem navštíviť, upraviť a obriadiť aj tetičkin hrob. Ale chodím už o niečo skôr, na Dušičky musím byť už zasa v práci – to viete, ten náš pražský cintorín, to nie je ako Ruská Bystrá, tam je frmol… Kedysi som tu chodil aj s mojou Marušou a našimi deťmi. Viete, my sme ich mali päť a potom aj všetok ten zverinec domácich zvieratiek. Ja som si stále hovoril, že pri hrobárskej práci je dôležité mať okolo seba živé tvory. Ale psíci už pokapali a deti sú už veľké a porozchádzali sa. Tak tu teraz cestujem už len so ženou a cestou sa zastavíme v Poprade, kam sa mi vydala najmladšia dcéra. Tá akoby tej mojej Maruši z oka vypadla. Aha, Maruša ma už volá.“
Vtedy som si aj ja všimol pani v stredných rokoch, ktorá stála pri bráničke do cintoríne poniže chrámu a trochu netrpezlivo mávala naším smerom.
„Marúš, vydrž, hneď prídem,“ zakričal za ženou. „A tak aj dnes, zažneme sviecu, pomodlíme sa, žena vytrhá burinu, ja sa chystám vynoviť nápis – veď takýto džob som prihral aj Loukovi u nás na cintoríne. Robím to všetko vcelku rád. A rád tu chodím. Aj keď z Prahy to nie je práve krátka cesta.“
„No vidíte. Máte pravdu s tou cestou. Viete, že v dopravnej štatistike na Slovensku sa jednoznačne považujú za kritické dni s najhustejšou premávkou práve dni, ktoré nás o chvíľu čakajú? Teda Dni spomienky na zosnulých, ľudovo nazývané Dušičky, spojené s návštevou cintorínov, ktoré sú vtedy plné kvetov, svetla a vencov. Ľudia neraz merajú aj dlhé vzdialenosti, aby navštívili hroby svojich rodičov, starých rodičov či iných príbuzných, aby tam zapálili sviecu. Vy to vlastne len potvrdzujete.“
„To máte pravdu… a viete, ja keď sa tak pozerám na tých ľudí a na celý ten ruch – a je to jedno, či v Ruskej Bystrej, alebo u nás v Prahe –, tak si kladiem otázku: Vedia ľudia vlastne, prečo to všetko robia? Všetky tie kvety a sviečky. Viete, tu v Ruskej Bystrej, ako to tu poznám, tu ľudia dajú kňazovi odslúžiť panychídu, pomodlia sa pri hrobe ruženec… ale ja mám skúsenosť, že veľká časť z tých mojich Pražákov, ktorých stretávam pri pohreboch, to ani veľmi nevie.“
„Ako to myslíte? Vari ľudia nevedia, prečo idú na cintorín zapáliť sviecu na hrob svojich drahých?“
„No… keby som chcel odpovedať len citovaním premúdrych komentárov, ktoré sa pravidelne objavujú v médiách v tomto období, tak by som uviedol, že podľa nich celý tento dušičkový ruch by sme mohli z etnografického hľadiska považovať za archaický prežitok starobylého, pravekého, atavistického kultu predkov, ktorý je natoľko hlboko zakódovaný v našom správaní, že je spoločensky potrebné rešpektovať ho, ekonómovia to označujú za perfektný marketingový ťah výrobcov sviečok a pestovateľov kvetín, teda za čistý biznis, sociológovia to interpretujú v lepšom prípade ako nejaký druh folklóru, ako spoločenský úzus, ktorý vytvára akúsi kolektívnu povinnosť prispôsobiť sa správaniu väčšiny, ako istú formu davovej psychózy, ktorá však nemá žiaden osobitný zmysel. Minule zasa jeden psychológ prirovnával návštevu cintorína k istej forme kolektívnej terapie, ktorou sa vraj zmierujeme so stratou blízkej osoby. A všetky tieto intelektuálske interpretačné akrobacie sa tu každoročne predvádzajú, len aby sa nemusela spomenúť viera vo večný život, nesmrteľnosť duše či všetko to, čo sa v katechizme uvádza v kapitole o posledných veciach človeka, čiže: smrť, súd, nebo, peklo – teda ľudská večnosť.“
„Zaujímavé, že to takúto sociologicko-teologickú analýzu mi tu robíte práve vy. Ale vy Česi to v sebe proste máte… vy to viete tak všetko pekne vyjadriť a rozviesť. A keď môžete poučiť nejakého Slováka, tak sa vám skutočne rozviaže jazyk,“ podpichol som trochu nacionalisticky a iste aj nezaslúžene tohto kozmopolitného čecho-rusíno-slovensko-sudeťáckeho hrobára z Prahy. Zdalo sa, že sa však vôbec neurazil ani mu to nevadilo.
„Viete, ja nie som žiaden svätec, ale som mal to šťastie, že krátko po vojenčine som sa spoznal s jedným farárom… vlastne ma s ním zoznámila moja Maruša… svätá to žena, ona má dokonca trpezlivosť aj so mnou. A to bol jeden z takých, s ktorými sa naozaj oplatí stretnúť. Priviedol ma k viere… aj keď som mal pre neho opletačky s ŠtB, stálo to za to. Ukázal mi, kto vlastne som, aký je zmysel toho, načo tu som, dokonca dal zmysel a krásu aj tomu môjmu hrobárskemu remeslu, ktoré robím. Veď v podstate konám jeden zo skutkov kresťanského milosrdenstva – mŕtvych pochovávať. Len niekedy s ľútosťou musím konštatovať, že všetky tieto veci dnes mnohým ľuďom chýbajú. Napríklad aj pri pohreboch sa stane, že som z celého smútočného zhromaždenia možno jediný, ktorý pritom aspoň v duchu prednesie Bohu nejakú modlitbu.“
„To si naozaj myslíte, že ľudia si ani na cintoríne či pri pohrebe nekladú otázku o smrti? Alebo teda aspoň o živote? Aký zmysel má ľudský život? Čo po nás ostane?“
„No, pane môj – milý, zlatý, ako kedysi hovorili naši eštebáci v láskavejšej etape výsluchu –, ja si to nemyslím, ja to vidím v robote každý deň. Neverili by ste, ale nájde sa mnoho takých, ktorí si takéto otázky vôbec nekladú a nechcú ani, aby im ich kládol niekto iný. Cítia sa pri tom strašne v rozpakoch a nepríjemne. V lepšom prípade sa k tomu stavajú pasívne či stoicky: v duchu si hovoria – smrť je blbec, je to vec náhody, buď rád, že tentokrát to trafilo vedľa teba a ešte ťa to obišlo, a uži si, kým môžeš, a keď príde rad na teba, keď príde bolesť a smrť – zatni zuby a trp. Alebo sa k tomu všetkému stavajú na spôsob príslovečného pštrosa strkajúceho hlavu do piesku: tvária sa, že smrť ‚akože neexistuje‘, nechcú o nej nič vedieť, snažia sa ju nevidieť, nezaoberať sa ňou, nemyslieť na ňu.“
„A čo myslíte, prečo takto reagujú?“
„No, lebo sa smrti strašne boja, celý život sa za niečím naháňajú a hrozia sa práve toho, že po nich nakoniec nič neostane. Ja ako hrobár teda presne viem – a môžem im to aj povedať –, čo ostane z celej našej krásy, na ktorej si niekedy tak zakladáme. Vidím to každý deň pri kopaní nového hrobu na starom cintoríne, tam je to kostičkami z predchádzajúcich hrobov priam prešpikované. A nemôžem si pritom neklásť otázky: Kto boli tí ľudia? Komu patrili tie zvyšky zo zvyškov? Ako žili? Boli čnostní, alebo to boli darebáci? Vari je to jedno? Čo ostalo z ich čností? A čo ich zločiny? Ostane nespravodlivosť nepotrestaná a cnosť neodmenená? Svätý František a Matka Teraza a Stalin s Hitlerom – naozaj to nakoniec všetko vyjde na jedno kopyto – zatrasieš krpcami a hotovo – čo bolo, to bolo?! Naozaj všetko z nás zhnije? Existuje niečo ‚potom‘? A ak áno, existuje akési prepojenie medzi ‚teraz‘ a ‚potom‘? Ovplyvňuje spôsob môjho terajšieho života môj ďalší osud? Keby som si tieto otázky nekládol a keby som aj vďaka tomu môjmu farárovi nemal v tom jasno, tak by som sa nielen z tej mojej roboty, ale z celého nášho života musel dostať do depresie, ak by som neskončil rovno na oddelení docenta Chocholouška.“
„To máte pravdu. Ale ja to vidím tak, že to všetko pramení z toho, že mnohí ľudia popierajú existenciu Boha. Ale ak niet Boha, tak niet ani ľudskej duše, ak niet duše, tak niet ani nesmrteľnosti, neexistuje ani nebo, ani peklo, ani čnosť, ani hriech. A potom tu máme tento morálny chaos. A nie každý má v tom tak jasno ako vy, vďaka vášmu známemu farárovi.“
„Presne tak. Viete, tá moja tetička, ona aj keď vyrástla v komunistickom Sojuze, tak čítavala Dostojevského (to sa smelo dokonca aj za komunizmu) a často citovala jeho slová, že ‚ak niet Boha, tak je všetko dovolené‘. A potom mi hovorila: ‚Pepíku, čím je bez Boha svedomie? A čím je bez Boha zodpovednosť za zlý čin, za zločin? Ak niet Boha, ak sa smrťou všetko končí, tak zločinný vrah by bol na tom rovnako ako jeho obeť. V takom prípade by bez trestu končil smrťou život vražedného podpaľača, ktorý náhodou zahynul, keď zakladal požiar v dome, a bol by bez zásluhy a odmeny život hasiča, ktorý obetoval svoj život zachraňujúc z onoho horiaceho domu človeka.‘ A mala pravdu. Veď ak niet večného života, tak Maximilián Kolbe, ktorý v Osvienčime obetoval svoj život za otca rodiny, by bol totálny blbec a esesák, ktorý ho poslal zomrieť do bunkra hladu, by bol vlastne úspešný človek, manažér, ktorý si vedel urobiť poriadok v podniku, ktorý riadil. Ja si myslím, že to takto nefunguje. Boh musí byť – a musí tu byť aj jeho spravodlivý súd, ak chceme, aby tu bol človek.“
„To je teda povedané natvrdo a po lopate (no jasne, ste hrobár), je to šokujúce, ale v podstate logické.“
„Viete, ono tí Rusi (a teda aj tí poruštení prisťahovalci) tú vieru v Boha majú predsa len kdesi v DNA… alebo v kultúre. Tetička ma napríklad naučila Lermontovovu ‚Smrť básnika‘. Možno si ju ešte aj vy pamätáte – my sme sa ju na gymnáziu museli učiť naspamäť. Lermontov v nej obviňuje závistlivých dvoranov z Puškinovej smrti, ale jeho hlas hrmí cez stáročia do uší všetkých tých, ktorí si myslia, že pre nich neplatia nijaké pravidlá a zákony. Všetci sa totiž stretneme na Božom súde.“
„Tak tú si náhodou pamätám aj ja,“ pochválil som sa. „Viete, ja si teraz niekedy neviem spomenúť, kam som položil okuliare alebo telefón, ale školské básničky mi idú, akoby bičom plieskal.“
„No, schválne, ukážte, či sa len nevyťahujete.“
„OK, tak počúvajte:
A vy, naduté, pyšné deti
otcov, slávnych pre ich neresti,
ničíte poslušne česť rodov v stáletí
stíhaní potupou a knutou nešťastí.
Stojíte pri tróne jak šeliem svorka dravá,
génia slobody a slávy ste katani.
Svoj zámer ukryli ste pod zásterku práva
a pravdu pred vami už nikto nebráni.
Príde však boží súd i na zradcu a kata.
Príde strašný súd, na ňom vás už čaká
ten, čo neskloní sa pred hromadou zlata,
on skutky i myseľ pozná, on sa neľaká
pred zločincami, akými vy ste.
Môžete hneď kričať i zlorečiť, ako chcete,
nepomôže vám žiadna intrika.
Svojou čiernou krvou nikdy nezmyjete
svätú krv básnika.“
„Ste dobrý… ja si to pamätám len po rusky…“
„Ale nemusíme chodiť do Ruska. Podobne aj náš západný svet by nebol tým, čím je, keby témy ako smrť, súd, nebo, peklo nemal pretavené do umenia, filozofie i teologických úvah, ktoré formovali život generácií i našu kultúru. Veď čím by bola poézia bez Danteho Božskej komédie, renesancia bez Michalangelovho Posledného súdu či hudba bez Mozartovho Rekviem?!“
„Pepíku, tak sa tam už s tým pánom farárom toľko nevykecávaj,“ozvalo sa od cintorínskej bráničky.
„Prepáčte… ja už musím… to viete, sú dva hlasy, ktoré nemôžete neposlúchnuť: keď zaznie hlas trúby zvolávajúci na Posledný súd a keď vás volá žena, tak…“
„Rozumiem, tak utekajte…“ Narýchlo sme sa s úsmevom rozlúčili.
„To je teda týpek,“ pomyslel som si. Hrobár a filozof a teológ. Ale v podstate má pravdu. A vlastne ma inšpiroval k príhovoru, o ktorý ma v našich médiách požiadali na Dušičky. Asi tam poviem niečo o tom, že v týchto dňoch kroky mnohých vedú na cintorín. Možno. Na konci našich dní nás tam privedú určite. Každého. Cintorín však nie je konečná, ale len prestupná stanica.
Každý z nás svojím každodenným rozhodovaním, nasmerovaním duše pri poslednom výdychu môže slobodne určiť, ktorým smerom sa jednoznačne a nemeniteľne ďalej vyberie.
Či to bude k večnému odmietnutiu spoločenstva s Bohom, teda k večnej samote bez schopnosti milovať, k večnej, zžierajúcej nenávisti k Bohu, ku všetkým stvoreniam i k sebe samému, teda k nezvratnému večnému stavu, ktorý nazývame peklom a na vyobrazenie ktorého je obraz páliacich plameňov a neuhasínajúceho smädu len chabým a neadekvátnym prímerom, alebo k tomu večnému životu, ktorý bude definitívnym naplnením našej najhlbšej túžby po pravde, po kráse, po dobre, po láske i po spravodlivosti, teda po Bohu, vo večnom spojení s ním v radostnom očakávaní vzkriesenia tela, v očakávaní tej nepredstaviteľnej novej skutočnosti, ktorú Písmo nazýva „nové nebo a nová zem“ a liturgia miestom, „kde niet bolesti, zármutku ani stonu, ale život nekonečný“.
To je naša voľba, je to dar slobody, ktorá nás robí ľuďmi. Je to na nás. Tu a teraz… a naveky.
