Sviatok svätého Mikuláša sa nám často spája s detskou radosťou a sladkosťami. No pre mňa sa na tento deň viažu aj spomienky z kňazského seminára, kde sme pochopili, že Mikuláš, to nie je len vonkajší efekt, ale niečo oveľa hlbšie.
Pamätám si, že v seminári sme tento sviatok oslavovali vždy veľmi bujaro. Podľa tradície prípravu mikulášskeho večera mal na starosti tretí ročník. Súčasťou programu neboli len scénky, ktorými sme chceli bratov bohoslovcov zabaviť, ale aj snaha odovzdať im nejaké posolstvo.
Od helikoptéry k tieňohre
Najväčšou atrakciou a predmetom súťaživosti medzi ročníkmi bol vždy samotný príchod svätého Mikuláša. Chlapci sa doslova predbiehali v tom, kto ho uvedie na scénu originálnejším spôsobom.
Jeden ročník to vybavil cez dopravný podnik a Mikuláš vystúpil priamo z autobusu mestskej hromadnej dopravy. Inokedy, keď mali v ročníku horolezca, svätý biskup zlanil zo strechy priamo do auly. Vrcholom bolo, keď istý ročník vďaka známostiam zariadil, aby Mikuláš pristál na seminárnom ihrisku v helikoptére. Bolo to sofistikovanejšie z roka na rok.
Keď však prišiel rad na náš ročník, uvažovali sme inak. Povedali sme si, že ak by Mikuláš len prišiel a odišiel, bolo by to málo. Jeho posolstvo obdarovania a konania dobra by predsa malo byť medzi nami stále. Malo by kráčať s nami verne ako tieň.
Rozhodli sme sa pre divadlo. Natiahli sme veľkú plachtu, zasvietili reflektor a znázorňovali scény z jeho života tieňohrou. Vtedy som postavu svätého Mikuláša hral ja a jeden moment z tohto predstavenia sa mi hlboko vryl do srdca.
Kto prvý vstúpi do chrámu
Bola to scéna voľby biskupa. Podľa legendy sa kňazi a veriaci nevedeli zhodnúť na tom, kto by mal byť novým pastierom. Rozhodli sa teda pre Božie riadenie: biskupom sa stane ten, kto ráno ako prvý vstúpi do chrámu modliť sa. Bolo skoré ráno, mesto ešte spalo, no jeden človek už bdel. Bol to Mikuláš.
Keď vstúpil, všetci naňho ukázali: „Ty budeš biskup!“ V tej scénke odhodil staré rúcho a obliekli ho do nového. Práve tento moment ma oslovuje dodnes. Prečo bol v chráme prvý? Pretože jeho srdce túžilo po modlitbe, po rozhovore s Bohom. Nič viac a nič menej. Túžil byť napojený na zdroj, ktorý nevysychá.
Často o niekom povieme: „Ten má ale láskavé srdce!“ No pri svätom Mikulášovi som si uvedomil dôležitú pravdu. Všetky tie dobré skutky nedokázal robiť len zo svojej vlastnej sily či povahy. Robil ich skrze Srdce toho, ktorý bol za nás pribitý na kríži.
Toto je to najsilnejšie posolstvo. Mikuláš v sebe obnovoval lásku vždy, keď vstupoval do modlitby. Túžil sa napojiť na pravý zdroj. Keby totiž dával len zo svojich ľudských zdrojov – a nemyslím tým len financie, ale naše ľudské zásoby trpezlivosti, pokoja a lásky –, tie by veľmi rýchlo vyschli.
No Božie zdroje nevyschnú nikdy. Mikuláš vždy v modlitbe vystupoval zo svojho tieňa, aby vchádzal do Božieho svetla. Tak sa aj scénka skončila – vystúpením z tieňa.
Ikona pre každodenný život
Svätý Mikuláš nie je v našej cirkvi postavičkou na jeden deň v roku. V byzantskom obrade má výsostné postavenie, patrí medzi hlavné ikony na ikonostase a každá štvrtková liturgia je v menlivých častiach venovaná práve jemu. Jeho príklad je hneď po Ježišovi a Bohorodičke jeden z najsilnejších.
Preto sa nemusíme báť, keď pominie 6. december a prídu všedné dni. Skúsme si aj do obyčajného pondelka či stredy preniesť túto myšlienku: vychádzajme ako svätý Mikuláš zo svojich tieňov modlitbou, ktorá privádza k nádhernej Božej láske. A tá ako jediná má schopnosť skutočne naplniť naše srdcia.
