V Taliansku mám priateľa kapucína, ktorý chodí vždy v sandáloch naboso. Aj v zime. Hovorí, že si už zvykol. „Veď ani ty nenosíš takmer nikdy rukavice – a vari je taký veľký rozdiel medzi zakončením horných a dolných končatín?“ vysvetľoval mi svoju filozofiu. V podstate sa nakoniec priznal, že aj jemu je niekedy na nohy zima, ale robí to aj ako istý druh pokánia. To však bolo v Ríme, kde sú mrazy zriedkavosťou.
Preto ma dosť prekvapilo, keď som podobnú figúru zrazu zbadal pred sebou, len čo som sa vynoril spoza kríkov na konci cirkevného pozemku pri pútnickom chráme v Klokočove a priblížil k mostíku na brehu Zemplínskej šíravy. Už niekoľko rokov tu pravidelne slávime sviatok Zjavenia Pána s Veľkým posvätením vody.
Keďže obrady sú niekedy prenášané aj lokálnou, ba dokonca aj celoštátnou televíziou, tak – hoci to tam poznám – predsa si miesto idem vždy najprv pozrieť, aby sme spolu s ceremoniárom a zástupcom pre médiá doladili technické detaily: zapojenie mikrofónov, príprava stolíka s ikonou, umiestnenie kade s vodou na posvätenie pri móle alebo priamo do vody. Je dobré skontrolovať aj stabilitu mostíka… pre každý prípad… aby z toho nebolo neplánované kúpanie. Tak to bolo aj teraz.
Keď som sa zozadu približoval k postave, ktorá sa pozerala na vodnú plochu odrážajúcu lesk zapadajúceho slnka medzi prevaľujúcimi sa chumáčmi hmly, ktoré sa ako obláčiky ľahko kĺzali nad hladinou, najprv som si na nej všimol len hnedý plášť siahajúci tak do kolien, spod ktorého vytŕčal ešte kus kutne (ináč dosť rozstrapkanej) siahajúcej po dolnú polovicu lýtok a spod nej trčiace chudé nohy v sandáloch naboso. Keď pod mojimi krokmi zapraskal vŕzgajúci mostík, muž sa otočil a placho sa na mňa usmial. Bol relatívne mladý, tak niečo po tridsiatke, a skôr ako kapucín pôsobil na prvý pohľad ako nejaký „hipisák“ alebo akýsi alternatívny aktivista – strapaté, dávno nestrihané vlasy a rozcuchaná bradu.
Keby som bol ľavicovejšie orientovaný, tak by sa mi možno bola vybavila v tej súvislosti asociácia s ikonickým portrétom cool Hrdinského partizána, teda Che Guevarru na fotografii od Alberta Kordu. Tá aj po 65 rokoch ešte stále zdobí tričká niektorých popletených mladých ľudí na kapitalistickom Západe a nejakú tu kanceláriu známeho politika na „takmer postkomunistickom“ Východe. Ale, pravdu povediac, vtedy sa mi nevybavila, to nad tým špekulujem až teraz, s odstupom.
Bezprostredne však na mňa urobila dojem asketicky pôsobiaca tvár a najmä oči, z ktorých žiarilo niečo pokorné a súčasne hrdo-odvážne. Skôr som si spomenul na look Ivana Hoffmana, keď na novembrovom námestí pred 36 rokmi spieval zachrípnutým hlasom song, ktorý sa stal piesňou Nežnej revolúcie: „Sľúbili sme si lásku…“ Oblečenie mladíka predo mnou napokon ani nebolo kapucínske, ale akési hybridné – ten plášť bol vlastne skôr akási hnedá šuba s chlpmi navonok.
„Prepáčte, nechcel som rušiť… len si tu potrebujem niečo skontrolovať,“ začal som.
„Nič sa nestalo. To skôr ja by som sa možno mal ospravedlniť. Vy ste tu asi doma, ja tadiaľ len tak prechádzam. Ale keď ja mám rád pohľad na vodu. To viete, spomienky, zážitky…“
„Úplne vám rozumiem. Kopec ľudí tu chodí, najmä cez leto. Stanovačky, kolotoče a diskotéky a podobne. Najmä v minulosti tu bolo v lete plno. Kedysi nechodili všetci do Chorvátska ako dnes a o PCB chemikáliách, ktoré sa tu v minulosti dostávali do vody, sa vtedy ani veľmi nehovorilo.“
„Ale je to tu pekné… pôsobí to tak pokojne, kostolík pri vode…“ poznamenal.
„Áno, veď preto tu každoročne chodievam na sviatok Zjavenia Pána. Slávime tu Veľké svätenie vody – to je súčasne spomienka na krst Pána Ježiša, posviacka vody a v podstate aj pripomienka posvätnosti celej stvorenej prírody, viete.“
„Niečo o tom viem, bol som pritom,“ pousmial sa.
„Áno? A kedy? Minulý či predminulý rok? Ja len… že si vás nejako nepamätám… ale to je možné, bolo tu dosť ľudí, aj miestni, aj zbor z Košíc, aj nejakí cezpoľní, hoci… ale predsa vás by som si asi bol všimol…“
„Nie, to už bolo dávnejšie… a nebolo to pri jazere, ale najmä pri rieke, teda presnejšie, pri Jordáne. Ale bol som aj tu, pri vás.“
„Pri Jordáne? Aha, aj my, keď sme boli so seminaristami na púti vo Svätej zemi, tak sme si tam obnovovali krstné sľuby. Bolo to však ešte pred touto terajšou vojnou, ktorá je v Gaze a už dva roky blokuje pútnické aktivity. Tam sú stále nejaké vojny.“
„Máte pravdu.“ Prikývol vážne. „A budete tu hneď pri jazere aj krstiť?“
„No, to by bolo trochu odvážne. Pozrite, teraz sú dva stupne nad nulou. Síce to tu zamŕza len zriedka, ale na nejaké krstenie to asi nie je najvhodnejšie.“
„No práve, veď je nad nulou, takže to nie je zamrznuté. Ani u nás to nikdy nezamŕza. Tu by sa teda dalo celkom dobre krstiť– tak normálne, ponáraním.“
„No, tak to zasa treba brať s mierou. Nepleťme si Cirkev s klubom otužilcov. Aj keď tu sme na východe, ale ešte nie v Rusku, kde sa aj prezident na Bohojavlenie ide aj pri mínus dvadsiatke okúpať do prieruby v zamrznutej vode. Ale tam to berú možno skôr ako folklór a tak trochu aj dôkaz, kto je väčší „mačo“. Ale s tou predpísanou formou krstenia ponorením to, žiaľ, nie je celkom samozrejmé ani v štandardných chrámových podmienkach, viete? Ani pekne v teple, ani s ohriatou vodou. Už pár rokov o tom píšem články, vysvetľujem teologické aspekty, povzbudzujem rodičov i kňazov, ale, pravdupovediac, zvyk je železná košeľa. Hoci sme gréckokatolíci, tak sme si zvykli na krst polievaním, čo bola a stále je len povolená ‚núdzová‘ forma.“
„Ale veď proti takej núdzovej forme by som ani ja nič nenamietal. Vedeli ste, že aj Jordán niekedy v lete a na miestach, kde je trochu širší, je len taká bystrina, ktorá má vody možno len tak po kolená? Takže nejaké hlboké ponáranie sa tam tiež nie vždy dalo.“
„Presne. Ale presne, ako hovoríte, výnimka je výnimka. Problém je v tom, že my sme z tejto výnimky urobili pravidlo. Vraj je to pohodlnejšie. Akoby pohodlie bolo kritériom pri vysluhovaní sviatostí. Ale to máte tak – keď chýbajú teologické argumenty, tak sa debata stočí na vyhlásenie, že nie je ‚podstatné‘, aby sa krstilo ponorením, môže sa predsa krstiť aj poliatím, je to takisto platné a je to jednoduchšie.“
„To vážne vám tu niekto takto argumentuje?“
„Niekto? Mnohí. Celkom vážne – a nájdu sa aj takí, ktorí síce študovali teológiu, a teda predpokladám, že ich tam učili, čo je správne, ale v praxi sa budú skrývať za množstvo ‚dôvodov‘. Vraj je v kostole zima; boja sa, či budú rodičia súhlasiť; nemajú krstiteľnicu, atď. A pritom, úprimne povedané, jednak sa krstí aj v lete, nielen v zime, a aj v zime je väčšina kostolov temperovaná a samotná chvíľka ponorenia trvá nanajvýš 15 sekúnd a potom možno dieťa opäť krásne zabaliť do najteplejšej deky. Rodičia to svoje maličké doma pravidelne kúpu a neboja sa, že ho utopia, a v chráme im to moji kolegovia pritom ani nepredstavia ako samozrejmosť, ani teologicky nevysvetlia, ani neponúknu ako alternatívu.
„To ma od vašich východných kňazov dosť prekvapuje,“ pousmial sa mladík, krútiac trochu začudovane hlavou. „Predpokladám, že väčšina z nich je ženatá a má svoje vlastné deti, a teda by vedeli ako s malými manipulovať aj ich už tiež niekedy kúpali.“
„Úplne ste mi nahrali argument na najbližší kňazský deň,“ takmer som vykríkol. „A tie reči, že nemajú krstiteľnicu! Dnes?! Keď sa dá objednať aj cez internet akýkoľvek rozmer a vyhotovenie – ľahká, prenosná, mosadzná, hliníková a čo ja viem čo ešte.“
„Ale veď kedysi – pokiaľ viem – sa na krsty stavali osobitné budovy, aj s takým krstným bazénikom – teda aj pre dospelých,“ ukázal sa ako znalec histórie a cirkevnej architektúry mladík.
„No presne, to máte pravdu. Ale to bolo v časoch, keď sa ešte bralo vážnejšie spojenie posvätného znaku s najhlbším významom – ponorenie do vody ako symbol ponorenia sa do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.“
„A čo takto oprieť sa pritom o nejakú autoritu,“ povedal a zdalo sa mi, akoby na mňa trochu šibalsky žmurkol.
„No vy ste zlatý… akoby ste boli včerajší. Viete predsa, ako to dnes chodí s autoritami. To by som mohol hneď citovať aj Katechizmus Katolíckej cirkvi alebo aj takého svätého Tomáša Akvinského, ktorý prax krstu ponorením považuje za rozšírenejšiu a chvályhodnejšiu. – A to hovorí, prosím, učiteľ Cirkvi, a nie nejaký provinčný biskup ako ja, hoc teda aj arcibiskup ad personam.“
„No dobre, vy síce pôsobíte ako nejako študovaný, ale povedzte si úprimne, naozaj si predstavujete, že väčšina vašich kňazov si dnes po večeroch číta spisy svätého Tomáša Akvinského?“
„No to ste trafili klinček po hlavičke. Maximálne mi povedia, že to bol latiník a my sme gréckokatolíci a tu sa to od nepamäti – aspoň posledných sto rokov – robilo takto. A keď sa im pustím do citovania Kódexu kánonov východných cirkví, tak mi povedia, že to písali nejakí profesori v Ríme, odtrhnutí od praktického života. A že aj ja som príliš profesorský a málo prakticko-pastoračný.“
Mladík sa na mňa na chvíľu, dosť dlhú, mlčky uprene zadíval. V jeho očiach nebol posmech, skôr akýsi hlboký, tisícročný súcit.
„Zaujímavé,“ povedal nakoniec. „Vy o tom píšete články, citujete cirkevných učiteľov a trápite sa nad objemom krstiteľníc. Ja som o krste nepísal nič. Ja som len kričal o jeho potrebnosti, o pokání, o falošnosti vtedajších zákonníkov, toho hadieho plemena, o hriechoch vládcov, o potrebe pokory a pokánia. Kričal som v pustatine, kričal som pri vode, až kým ma nezačali počúvať. Počúvať, a mnohí aj poslúchať. Áno, pri vode sa dobre káže… a láka to niekedy aj byť sviežejší či ostrejší, dokonca aj zabŕdnuť do politiky alebo do kritiky nešvárov. Ľudia to tu akosi ľahšie znesú… teda nie všetci. Niektorí pritom upadali do rozpakov a iní ma začali na smrť nenávidieť. Jedna pani sa cítila obzvlášť dotknutá a nikdy mi to nezabudla. Lebo pravda síce víťazí a nakoniec aj oslobodzuje, väčšinou však poriadne naštve tých, ktorí žijú v lži a hriechu. Ale práve preto je potrebné obmyť sa, ponoriť sa do očisťujúceho prúdu živej vody. Lebo voda, vladyka, to nie je len niečo mokré. Voda je hrob – a voda je lono nového života. Nad ňou sa od stvorenia vznášal Boží Duch. Nad počiatočným chaosom prázdnoty i nad Tým, skrze ktorého to všetko vzniklo a ktorý do nej pred dvoma tisícročiami vstúpil. Keď niekoho ponárate, pochovávate jeho staré ja do smrti, aby sa vynoril nový človek. Ale to predsa všetko dobre viete.“
„No presne, takto to vykladá aj svätý Ján Damascénsky,“ zareagoval som automaticky na dlhý monológ plný obrazov. Vtom som si však uvedomil, čo mladík v skutočnosti povedal. No kým sa mi v hlave začali nanovo prepájať kábliky z predchádzajúceho bibliograficko-patristicko-citačného módu a blikať kontrolky upozorňujúce na neočakávanú nadprirodzenú realitu, ktorá sa mi prihovárala a ktorú som sa pokúšal narýchlo niekam zaradiť alebo spracovať, neznámy pokračoval.
„Dá sa v troche vody na dlani naozaj utopiť pýcha? Dá sa v nej naozaj nanovo narodiť? Pýtali ste sa, či som tu už bol,“ pokračoval a ukázal rukou na hladinu Zemplínskej šíravy, ktorá v zapadajúcom slnku vyzerala ako tekuté zlato. „Bol som pri každom jednom vašom Veľkom svätení. Stál som tu pri vás, keď ste do kade ponárali horiace sviece. Stál som pri vás, keď ste dýchali na vodu, zvolávajúc na ňu silu Svätého Ducha, keď ste svoju biskupskú palicu ponárali do vôd Zemplínskej šíravy, naznačujúc tak posvätnosť stvorenstva ako miesta Vtelenia, a teda i posvätnosť všetkých vôd sveta. Všimol som si, ako ste sa trochu báli, aby ste sa na mostíku pritom nepošmykli a nečľupli aj s palicou do vody alebo aby sa vám tam pri predklone neskotúľala mitra. A to si z vás neuťahujem.
Aj ja som sa pri obrade bál. Vtedy. Vo vodách Jordánu. Keď ku mne do vody vošiel ON. Rozumiete? ON – neznámy, ktorý sa mal stať známym. ON, ktorého som ohlasoval a ktorému som pripravoval cestu a vyrovnával chodníky, v mene ktorého sa môj hlas niesol púšťou. ON – čistota sama – chcel, aby som ho ponoril. ON sa postavil medzi hriešnikov. ON sa sklonil predo mnou, keď som mu chcel rozväzovať remienky na obuvi, a ON ma požiadal o toto, lebo vraj sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“
Pri týchto jeho slovách som pocítil, ako mi po chrbte prebehli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s januárovým vetríkom ťahajúcim od vôd Zemplínskej šíravy. Sklopil som zrak. Pozrel som sa na jeho nohy. Tie sandále… tie remienky. „Kto ste?“ vydýchol som, hoci odpoveď už vo mne kričala hlasnejšie než breaking news v televízii.
Usmial sa, tentoraz už nie placho, ale s tou hrdou odvahou, ktorá ma v jeho výraze očí upútala už na začiatku.
„Mám sa vám naozaj predstavovať? Menom aj prívlastkom, ktorý mi dali? Naozaj?! Tak dobre. Som hlas volajúceho na púšti.Anehovorte mi, že tu nemám čo robiť, lebo tu nemáte púšť. Viete veľmi dobre, ako to myslím. Zelene je tu síce dosť, aj jazero máte pekné – ale ako to vyzerá v dušiach?! A, pravdupovediac, netýka sa mňa. Aj vy by ste mali byť takým hlasom. Každý, kto prešiel krstnou vodou, každý, kto sa z nej znovu narodil, kto sa do Krista obliekol. Verím, že chcete byť takým hlasom v rozširujúcej sa duchovnej pustatine. A nebojte sa! Nie som tu, aby som vám kontroloval mikrofóny a reproduktory. Prišiel som sa len pozrieť, či ešte niekto verí, že tá voda má moc meniť svet. Lebo ak stratíte silu znaku, stratíte aj silu pravdy.“
Ešte hovoril, keď moju pozornosť upútal blížiaci sa člnok, ktorý, plaviac sa popri brehu zátoky, sa dosť náhle objavil po mojej pravici, spoza neďaleko stojacej chatky pri vode. Boli v ňom dve postavy, ktoré nám mávali.
„No, samozrejme, Andrej pri veslách a brat pri kormidle, ako vždy,“ usmial sa môj spoločník.
„Nekotvíme, nezastavujeme, už meškáme, tak si rýchle naskoč,“ ozval sa ten od kormidla. Jeho hlas mi bol povedomý – a aj tvár – aj tie brčkavé vlasy a dookrúhla ostrihaná brada.
„Ale veď toho druhého som už stretol. Pred rokom a pol v Ríme, na Via Appia,“ vyslovil som mimovoľne nahlas, čo mi preblesklo hlavou.
„To je možné, dohodli sme sa, že pôjdeme spoločne domov. Tak sa tu dobre spravujte a prinášajte dobré ovocie pokánia, buďte dobrou pšenicou a prinášajte dobrú úrodu.“ Na tieto slová môj priateľ v kutni a sandáloch svižne naskočil do člnka, ktorý sa naozaj len tak prešmykol bez zastávky a dotyku okolo mostíka.
„A čo vy? Kam všetci idete?“
„No predsa domov,“ ozvalo sa trojhlasne z loďky, až sa na tom spontánnom trojjedinom unisone všetci traja zasmiali.
„A kde to je, kde teraz žijete?“
„No my teraz žijeme na druhom brehu – ale to by ste nateraz celkom nepochopili a ono sa to dosť ťažko vysvetľuje – to až neskôr, keď príde váš čas a keď sa tam preplavíte aj vy,“ zakričal od vesiel ten, ktorého môj spoločník nazval Andrejom.
„Vladyka, vladykáá…“ ozvalo sa spoza môjho chrbta od smutnej vŕby, odkiaľ sa od dreveného pódia pre zbor blížil ku mne svižným krokom môj ceremoniár otec Teodor.
„Vladyka, dva veci… teda vlastne dve veci. Prišiel prenosový voz a potrebujú miesto na zaparkovanie, takže treba preparkovať vašu „oktávku“ a vy máte kľúče. No a druhá. Našiel som vám tú presnú citáciu, ktorú ste chceli použiť v kázni. Vytlačil som vám ju. Stačí to takto?“
Pozrel som na napoly preložený papierik formátu B5, tak akurát vhodný na vloženie do môjho zápisníka, kam si píšem poznámky na kázne. Pre istotu som skontroloval text:
6. januára 1996Kongregácia pre východné cirkvi vydala dokument, ktorý si kladie za cieľ zjednotiť prax východných katolíckych cirkví. V otázke spôsobu udeľovania krstu tu v bode 48 čítame:
„Obrad má byť celistvý a vykonaný ponorením. Kompetentné autority rôznych cirkví sui iuris sa budú musieť postarať o vydanie vhodných predpisov, aby sa zabránilo zmenám alebo skracovaniam… keďže tento znak sa pričasto vynechal jednoducho z pohodlnosti. Kompetentné autority majú teda hľadať spôsoby, ako ho s rozvahou, ale aj horlivosťou obnoviť.“
„No, ďakujem, že si mi našiel tú citáciu. Tou kompetentnou autoritou asi myslia mňa. A vhodné predpisy a rozvaha a horlivosť – tak ako vlastne? Predpisy, rozvaha, či horlivosť?! Keď sa na to tak teraz pozerám, tak vlastne ani neviem, či to naozaj má zmysel dávať do kázne. Aby to nevyznelo zase teoreticko-profesorsky. To už hádam skôr do budúceho obežníka pre duchovenstvo – alebo radšej možno do nejakého apokryfu? Čo povieš?
„Ako poviete, vladyka,“ povedal úctivo a potom sa šibalsky usmial nad vlastnou dvoj- až trojzmyselnou „hláškou“.
„No, a vari už niekedy tak bolo, ako to ja poviem?! Alebo, vlastne „keby“ to tak bolo. Ach, ty šibal, ty cituješ moju starú kázeň spred dvanástich rokov a ešte si zo mňa aj uťahuješ… Tak teda… ako ti poviem… utekaj preparkovať ‚oktávku‘,“ a podal som mu kľúče.
„Ako poviete, vladyka,“ zopakoval už neskryto provokačne, „už bežím, nech tam tí technici nedudrú,“ a priateľsky sa zasmial, pretože vie, že si rozumieme a že môže, a odkráčal.
Otočil som sa opäť k vode. Slnko v tej chvíli zapadlo za horizont a vzďaľujúca sa lodička sa začala v šere rozplývať, akoby bola utkaná z tej istej hmly, ktorá stúpala nad Zemplínskou šíravou.
