Keď chcete vyzerať inteligentne, tak je dobre uviesť príhovor alebo text nejakým slávnym citátom. Šikovní vydavatelia pripravujú celé knihy Citáty slávnych. A tak som si aj ja našiel k tomuto príbehu jeden.
„Krásu ženy musí byť vidno v jej očiach, pretože to sú dvere do jej srdca, miesta, kde sídli láska.“ Pochádza vraj od slávnej herečky Audrey Hepburnovej, ale aj keby nie, aj tak je pravdivý, čoho bola ona sama dôkazom.
Verili by ste, že v očiach sa dá uzrieť nielen ženská krása, ale aj krása neba, teda to, čo by sme mohli nazvať Božím, nebeským jasom? Možno to znie trúfalo – a od biskupa zvlášť –, ale ja sa nehanbím povedať, že som takto uzrel Božie svetlo a dobrotu vyžarovať z jednej tváre, z jedných očí.
Bola to ženská tvár a oči, na ktorých svetlomodrý, naozaj nebeský jas nikdy nezabudnem. A nemyslite si, nešlo tu o nejaký mladícky flirt, nevkusné obkukávanie, neprístojné poškuľovanie, rozmarné žmurkanie ani o obdiv k nejakej víťazke v súťaži krásy.
Bolo to už pred troma desaťročiami, v čase, keď som sporadicky chodil slúžiť ranné liturgie do ruského kláštora v Ríme. V malej skupine mníšok nepravidelne prichádzala na liturgiu aj stará zhrbená sestra, ktorá častokrát zostala len pri dverách kaplnky, v úzadí, v tieni za chórovými lavicami – matka Júnia, dcéra bielogvardejského porevolučného emigranta, ktorá by bola bývala doma nejakou bojarkou či kňažnou, nebyť VOSR.
S dovolením predstavených žila pustovnícku formu mníšstva, v mlčaní a samote, v najvyššom rehoľnom stupni tzv. veľkej schimy. Zvyčajne som ju vídaval len schúlenú pri dverách, zahalenú v typickej megaloschímskej kapucni s čotkami, teda východným ružencom na modlitbu Ježišovej modlitby v rukách.
Jedného dňa ma predstavená matka Jekaterina požiadala, aby som výnimočne zaniesol sväté prijímanie matke Júnii do jej cely. Bola už veľmi chorá. Vo chvíli, keď som sa k nej sklonil, aby som jej podal Eucharistiu, a keď sa aj ona trochu nadvihla a v očakávaní a túžbe zdvihla ku mne svoju zvráskavenú tvár viac než 90-ročnej starenky, v tej chvíli som si uvedomil, že vidím tú najúžasnejšiu tvár a najkrajšie oči, aké som dovtedy – a vlastne doteraz – videl.
V radostnom výraze jej tváre a očí som mohol zhliadnuť celoživotné odovzdanie sa Kristovi, desaťročia pustovníckej askézy, jej túžbu po večnom spojení s Kristom, ktorému sa celkom oddala a ktorý ju naozaj už tu napĺňal svojím svetlom. Onedlho po tomto stretnutí odišla matka Júnia do večnosti, aby mohla hľadieť už naveky Pánovi z tváre do tváre. Ja som dodnes Bohu vďačný za to, že mi dal uzrieť trocha z jeho večného svetla práve cez jas tváre a pohľadu, ktorý v mojej pamäti zanechala matka Júnia prijímajúca eucharistického Krista.
Podobný pohľad, podobne krásne oči som potom uzrel ešte raz, vlastne celkom nedávno. Ale poďme po poriadku.
Pani Vierka bola desaťročia kostolníčkou v jednej z našich mestských farností. Teraz to už ťahala k deväťdesiatke. Celé roky žila v malom dvojizbovom bytíku, ktorý si dávno kúpila za peniaze získané predajom rodičovského gazdovského domu na dedine. Bol prvý piatok, a pretože pán kaplán pre nejakú rodinnú záležitosť nestíhal, poprosil ma, aby som ju ako „stálu klientku“ zašiel domov vyspovedať a zaniesť jej Eucharistiu. Celý posledný rok chorľavela viac ako zvyčajne, od októbra mala stále horúčky a zle sa jej dýchalo aj chodilo.
Z videnia som ju poznal už roky, ale na návšteve som bol prvý raz. Pani Vierka mi ponúkla prieduškový čaj, ktorý jej predpísal lekár, s medom, ktorý jej daroval jeden náš kňaz, čo chová včely, a ja som dobre urobil, že som neodmietol. Pustili sme sa do reči a ja som mal prvýkrát možnosť dozvedieť sa niečo o jej skutočnom živote. Dovtedy som ju vnímal len ako jednu z tých starších nábožných žien, ktoré nevymeškajú žiadnu liturgiu, žiadnu pobožnosť, žiadnu farskú akciu, ktoré sú akoby súčasťou kostolného zariadenia.
Vedel som aj to, že dlhé roky robila kostolníčku, ale keď potom pán farár povedal, že po sedemdesiatpäťke aj biskupi majú ponúknuť rezignáciu, tak… no… skrátka, keď dovŕšila osemdesiatku, kostolnícke kľúče prevzala jej nástupkyňa pani Gabika.
Na moju otázku: „… tak ako sa máte…“ a na povzbudenie: „… ja vás poznám len z videnia, ale viac o vás neviem… povedzte mi niečo o sebe, ja sa neponáhľam…“ začala najprv nesmelo.
Z malého plachého pramienka sa však postupne rozvinulo jej rozprávanie, ktoré sa rinulo ako prúd rieky: niekedy ako bystrina, niekedy pomalým zátiším – ako celý jej život. Jej slová sprevádzal tichý tikot závesných hodín v kuchynke a tanec prachu v úzkom pruhu svetla zimného slnka, predierajúceho sa cez zažltnuté záclony pomedzi napoly zatiahnuté závesy, pripomínal stúpanie kúdolčekov kadidla okolo závesu ikonostasu. Vzduch v byte voňal starou čistotou – zmesou naftalínu, levandule a prieduškového čaju. Neprerušoval som ju. Videl som, že chce, že potrebuje si trochu vyliať dušu.
Narodila sa neďaleko Košíc v období, keď sa medzivojnové Československo zmietalo v politickej agónii blížiaceho sa rozpadu. Boli to časy, keď deti mreli ako muchy na záškrt či čierny kašeľ. Tak zomreli ako batoľatá obaja jej súrodenci. Rané detstvo prežila v tzv. Felvidéku, teda keď sa okolie Košíc na šesť rokov znova stalo súčasťou Maďarského kráľovstva. V škole im – butatótom – vtĺkali do hlavy maďarčinu, aj ona sa ju trochu naučila. „Buta Tót, buta paraszt, magyar kenyeret zabálsz.“
Keď vyslovila tie slová, hlas jej na moment zdrsnel, akoby sprítomňoval situáciu, v ktorej ich prvýkrát počula. Sklopila pritom oči a ruka, ktorá dovtedy pokojne zvierala podšálku, sa jemne zachvela. „Viete, vtedy som prvýkrát pocítila, že jazyk môže byť bičom,“ dodala ticho, kým sa jej tvár znova neprejasnila inou spomienkou na školskú riekanku.
„Ale niečo sa mi na tej maďarčine aj páčilo, najviac: ‚Iskolába, faj a lába, hazamenni, nem fáj semmi.‘ A dačo z toho mála, čo som si zapamätala, sa mi zišlo, keď sme išli po rokoch na zájazd do Sárospataku a takisto neskôr s manželom na kúpalisko v Hajdúszoboszló.“
Po maďarsky vedela aj Otčenáš, ale ten vedela aj po latinsky, ale viac nie. Jej matka horko-ťažko uprosila kaplána, aby dcéra, keď pôjde pred prvým svätým prijímaním na spoveď, mohla aspoň hriechy povedať po slovensky. To bolo v roku, keď jej zomrel otec, ktorého si vlastne ani poriadne nepamätala.
„Ale počkajte chvíľku… tu mám jeho fotku – tú svadobnú… otec bol celkom fešák… mama vyzerá rozpačito, akoby namosúrene, lebo to bolo prvý raz, čo stála pred objektívom… a potom aj preto, lebo cestou sa jej naškrobené a naskladané sukne pokrčili…“
Otec musel na začiatku vojny narukovať do maďarskej armády. Spolu s ďalšími chlapmi z dediny ho poslali na východný front. Poslednýkrát ho jeho preživší rodáci videli, ako stál na stráži pri akomsi sklade práve počas chaosu a všeobecného bezhlavého úteku, ktorý nasledoval po tom, čo Červená armáda prelomila líniu na Done v rámci zimnej operácie Malý Saturn. Nevedno, či padol, zamrzol alebo zomrel niekde v zajateckom tábore. Tak to vypovedali na povojnovom pojednávaní o vyhlásení za nezvestného.
Na chvíľu sa jej pohľad uprel kamsi do diaľky, akoby chcel objať zasnežené stepi medzi Dneprom a Donom, kde aj dnes chlapi z dedín vzdialených stovky či tisíce kilometrov bojujú a zomierajú, zanechávajúc doma vdovy a siroty. Vojnová sirota to nemá nikdy a nikde ľahké – a už vôbec nie, ak to nie je „dcéra hrdinu“. Pri jej rozprávaní o otcovi som si uvedomil, že o slovenských mužoch nahnaných do armády kráľovstva bez kráľa vedenej admirálom bez mora a loďstva, ktorí boli nasadení do prvej línie kdesi na Done, sa doteraz u nás takmer nehovorilo ani nepísalo; ani v čítankách, ani v učebniciach dejepisu, ani v hrdinských filmoch. Pre Československo to boli „Horthyho honvédi“ a pre Maďarsko zasa stratenci katastrofálnej kampane, o ktorej sa radšej mlčalo.
„Aké vdovské či sirotské by ste chceli, tam si choďte pýtať od Hortyho!“ znela odpoveď pánov na povojnových úradoch, ktorí nedbali na to, že otec vyrástol na slovenskej dedine za demokratického Československa a okrem tých pár vojenských povelov, ktoré mu vhulákali do hlavy pri výcviku, nevedel – tak ako ani jeho žena – po maďarsky ani ceknúť.
Viera dostala vieru nielen do mena, ale i do srdca, keďže nábožnosť akosi prirodzene zdedila po svojej matke. Tá nechýbala na žiadnej púti, bola v každom náboženskom združení, v Treťom ráde svätého Františka, v spolku ružencovom či akomkoľvek, ktorý existoval… až do nástupu komunistov, ktorí to všetko zrušili. Tých komunistov, pravdupovediac, veľmi nemusela, lebo hoci bola chudobná, pochopila, že sú proti Bohu, proti Cirkvi a aj pápež ich exkomunikoval, takže v tom mala jasno: s takými nechcela mať nič. Po vojne sa jej matka plahočila na poli sama, aby stihla odovzdávať kontingenty. Tie boli nastavené tak, aby sa roľník buď zodrel a skapal, alebo rezignoval a podpísal vstup do družstva. Ak kontingenty nesplnil a ani nepodpísal, tak bol kulak a skončil v base. Aj na päť rokov. A gazdovstvo aj tak prešlo do družstva. Boli to stalinské roky prvej Gottwaldovej päťročnice. Jej matka vstup do družstva nikdy nepodpísala. A tak kosila, bránila, okopávala do úmoru. Orala. Krvavé mozole od pluhu jej zahnisali až na kosť. Dcéra Vierka jej ich ošetrovala, ako vedela – vtedy sa rozhodla, že bude zdravotnou sestrou.
Rodina napriek gazdovstvu hladovala – kontingenty zožrali všetko, a tak matka nakoniec – ako mnohí iní – rezignovala. Rozhodla sa priľnúť k mestskej robotníckej triede a odišla pracovať do mesta. So sebou si zobrala len Vieru a vieru, jednu držala pevne za ruku a druhú si uchovávala v srdci. Z tohto svojho materinského srdca ju odovzdávala dcére. Nič iné jej nemala ako zanechať. Stala sa upratovačkou v nemocnici. Vtedy tam ešte fungovali na oddelení rehoľné sestry. Boli totiž zdravotníčky, a tak skončili v koncentračných kláštoroch až ako posledné, lebo ich nemal kto nahradiť. Na ubytovni pre zamestnancov smela bývať aj Vierka, ale posteľ pre obe bola len jedna. Mama dúfala, že z mestského zárobku doplatí kontingenty. Ale kdeže. Role matke skonfiškovali, dobytok stihla predať. Ale aj tak nikdy nič nepodpísala.
Vierka skončila zdravotnícku strednú školu, veď socialistické zdravotníctvo potrebovalo nové sestričky. „Zvláštne, že nás nepremenovali… napríklad na ošetrovateľky alebo tak nejak… ostali sme sestričkami, sestrami, aj keď už nie rehoľnými. Možno preto, že sestre je ľahšie dôverovať, vyžalovať sa, prijať od nej pomoc, ba aj poslúchnuť ju,“ zafilozofovala pani Vierka nad etymológiou, ktorú dnes už mnohí ani nevnímajú. Študovala na výborné, ale na medicínu ju už nevzali „pre nedostatok miesta.“ V kádrovom posudku, ktorý bol vlastne skôr rozsudkom o ďalšom (ne)vzdelávaní, totiž stálo: „Napriek roľníckemu triednemu pôvodu treba poznamenať, že má bigotnú matku s antisocialistickým zmýšľaním, ktoré prejavila odmietnutím vstupu do JRD. Otec bojoval vo fašistickej maďarskej armáde proti Sovietskemu zväzu, študentka nie je vyrovnaná s náboženskou otázkou a netají sa tým, že chodí pravidelne do kostola.“
To s tým kostolom však bola pravda. Veď aj so svojím nastávajúcim sa zoznámila ako mladá zdravotná sestra, pred oltárom svätého Jozefa v košickom dóme, v rade na prvopiatkovú spoveď. Teda, nie že by sa tam nejako zoznamovali – tam si ju jej nastávajúci všimol, potom ju nenápadne sledoval až do práce, do ambulancie. Aj sa skúsil zahrať na chorého, ale na prvýkrát ho vyprevadila s tým, že nie je z ich obvodu a zdá sa, že simuluje. Ale vraj aj tak trochu niečo tušila.
„To viete, dievčatá majú akýsi šiesty zmysel a neraz vytušia viac, ako sú ochotné hneď priznať okoliu i sebe samým.“ Potom ju znovu vídaval aj pri ďalších návštevách v kostole. Nakoniec nabral odvahu a išiel sa predstaviť. Galantné, trochu staromódne spôsoby mladého intelektuála neostali bez ozveny. Nevadilo jej ani to, že hoci bol skončený učiteľ, tiež z kádrových dôvodov ako bývalý PTP-ák mohol byť tak maximálne pracovníkom učtárne v drevárskom podniku, bez nádeje na kariérny či finančný postup.
Vierka sa teda vydala mladá a s mužom zdieľali radosti i bolesti. Boli to krásne roky, aj keď ani tých bolestí nechýbalo. Najprv pochovala mamu – tú, ktorá sa nikdy nesťažovala, ale pracovala až do svojho posledného dňa a jedno ráno sa už jednoducho nezobudila. S manželom sa však mali úprimne radi. Aj on bol podobne „nábožensky zaťažený“ – a to ich spájalo putom hlbším ako niečo založené len na vzplanutí citov. Deti mať nemohli – lekári mali na to aj meno a diagnózu. Niečo s hormónmi… po latinsky. „Viete, my ženy to máme v živote komplikované… ale tak to asi malo byť.“ Ich lásku to však neoslabilo, skôr naopak. Muž to nahrádzal ešte väčšou nehou, a keďže vedel, akú chudobnú mala mladosť, tak aj starostlivosťou, aby jej nič materiálne nechýbalo. Snažil sa brať nadčasy a všetky možné bočné úväzky.
Koncom augusta v šesťdesiatom ôsmom išiel s kolegom podnikovým autom skoro ráno na služobnú cestu do Bratislavy. V rannej hmle kdesi medzi Lučencom a Detvou v neprehľadnej zákrute narazili do sovietskeho tanku, ktorý im skrížil cestu, keď vyšiel z bočnej cesty. Regulovčík tam síce bol, ale v skutočnosti práve nebol, lebo si odskočil pre cigarety ku gazíku, zaparkovanému za križovatkou. A tak ani manžela nemožno započítať do zoznamu obetí okupácie… veď to bola vlastne obyčajná autonehoda. Tak jej to povedali aj vtedy na polícii.
O rok nato ochorela a susedky hovorili, že od žiaľu. Ťažko povedať, či mali pravdu. Dostala ťažkú reumatickú horúčku, ktorú sprevádzali ďalšie komplikácie. Najprv srdce, potom aj kopa ďalších pridružených chorôb. Nasledoval invalidný dôchodok, a keďže mala málo odpracovaných rokov, tak finančný výsledok bol biedny aj vo vtedajších korunách.
Na jar v sedemdesiatom prvom za ňou prišli takí páni v baloniakoch a chceli, aby podpísala nejaký papier, že o okolnostiach manželovej smrti nebude s nikým hovoriť. Odmietla – ako kedysi jej mama vstup do družstva. Páni odchádzali s komentárom, že ju to ešte bude mrzieť. A že ten jej invalidný dôchodok ešte preveria, či naň má nárok.
Potom ju niekoľko rokov za sebou pravidelne pozývali na opakované kontroly a posudkové komisie – ale lekári jej vždy nakoniec diagnózu potvrdili. Jednak bola stále vážna, čo bolo viac než viditeľné, a jednak aj za normalizácie sa našli slušní ľudia, ktorí sa nenechali zmanipulovať. Veď aj členovia komisie sa radšej nechali oslovovať „pán“ doktor ako „súdruh“ doktor.
Naraz sa pani Vierka pri rozprávaní zastavila a rozchichotala sa takmer dievčenským smiechom. „Prepáčte,“ zareagovala na môj zmätený pohľad, „ keď ja som si spomenula, ako raz v drogérii nejaký uvedomelý pán sa pýtal predavačky: „‚Súdružka, predávate tu žiletky alebo britvu?‘ ‚… nedržíme,‘ odvrkla predavačka. Súdruh odišiel a ja jej hovorím: ‚Ale pani zlatá, veď tamto máte žiletky a ako vidím aj britvy. Veď som tu roky kupovala žiletky manželovi.‘ ‚Ja viem,‘ usmiala sa, ‚ale keď ja som mu súdružka, tak nech sa holí kosákom, súdruh jeden.‘“
Veselé ohníčky v jej očiach naraz akoby zrkadlili partizánsku vatru spod Kriváňa v niekdajšom upravenom štátnom znaku i neskoršie vatry zvrchovanosti z deväťdesiatych rokov, ktoré slávnostne zapaľovali podobní, ba i tí istí súdruhovia, len v nových pestrofarebnejších manažérskych sakách.
Odkedy bola naša cirkev znovu legalizovaná, nechýbala ani na jednej liturgii, ani na jednom odpuste. Mala pekný hlas a dobrý sluch, takže hoci noty v podstate nepoznala, začala v chráme pomáhať pri speve, teda kantorovať. V sedemdesiatom piatom pán Šimon, ktorý už nevládal a mal svoje roky, odovzdal farskej rade kostolnícke kľúče, a tak nakoniec pripadla táto úloha jej. Kantorka sa našla aj iná, ale kto by si mohol dovoliť byť dennodenne v chráme, v piatok i sviatok, ráno i večer, bez dovoleniek, bez víkendov, neviditeľný a vždy poruke: liturgie, večierne, utierne, ruženec, moleben, krsty, sobáše, pohreby, pobožnosti, nácviky zboru.
Pani Vierka kostolníčenie milovala. Našla sa v ňom. Robila to s láskou a nekonečnou trpezlivosťou. Striedali sa kapláni a farári, dorastali a odrastali miništranti – pani Vierka bola vždy na mieste. Neraz bola aj takou bútľavou vŕbou farského spoločenstva, mladých i starých. „Pani Vierka, pomodlite sa za mňa, zajtra mám štátnice“; „Pani Vierka, ja už neviem, ako s tým mojím Ferom, zasa prišiel včera domov opitý“; „Pani Vierka, synčekovi našli nad ľadvinou nádor, modlite sa za nás“; „Pani Vierka, dcéra z Anglicka píše, že sa zamilovala do nejakého Abdulaha, z Jemenu, že vraj fešák… Bože dobrý, čo jej mám povedať, čo mám robiť, modlite sa za ňu, za zdravý rozum“; „Pani Vierka, k manželovej truhle potom dajte ten veniec od švagra na pravú stranu, tam, kde bude sedieť rodina, dobre?“
A pani Vierka mala vždy všetko prichystané, vypraté, vyžehlené, vyskladané. Olej v lampadách doplnený a rohožka pred vstupom vyprášená, prosfory napečené, nakrájané, zabalené. Úmysly modlitieb si zapisovala na také papieriky a mala ich plnú modlitebnú knižku. Boží dom bol jej domovom a starala sa oň tak ako hádam ani jedna svedomitá manželka o vlastnú domácnosť. Kvetinová výzdoba, to bola jej láska.
Často kupovala kvety aj zo svojho, keď kasička „NA KVETY“ zívala prázdnotou. Neraz nešla domov ani na obed; aj keď už bolo všetko vyčistené, oprášené, poukladané. Kto by ju pozoroval, tak by počas celých tých rokov videl len postupne starnúcu ženu s podlomeným zdravím, ktorá sa zdanlivo len tak motká po sakristii a po chráme a niekedy celé dni len tak presedí v lavici, hľadiac na bohostánok či ikonostas, na Krista Pantokratora Vševládcu, na Božiu Matku, na svätých okolo.
„Viete, veľa kamarátok som nemala a tie, ktoré som aj mala, boli často zaneprázdnené. Mali svoje rodiny, potom vnúčatá, potom furt diskutovali, že majú malú penziu, že je všade draho, že politici nič nerobia, že majú zdravotné ťažkosti, že mladí sú nevychovaní a nevďační a že aj minule… atď. No dobre, niekedy sa treba aj porozprávať, aj posťažovať, ale stále to isté?“
A tak sa rozprávala s Kristom a s jeho svätými.
„Keď bol Mariánsky rok 1987, tak sa zaviedla na konci liturgie pravidelná modlitba:
Nemáme inej pomoci,
nemáme inej nádeje,
okrem teba, prečistá Panna,
ty nám pomáhaj,
v teba dúfame
aj sa tebou chválime,
lebo sme tvoji služobníci.
Nedopusť, aby sme boli zahanbení.
Tú sa modlím doteraz asi najradšej. Tá je taká trefná.“
Bibliu mala celú prečítanú aspoň desaťkrát. „Áno, aj s Knihou Numeri,“ zasmiala sa šibalsky na moju všetečnú otázku. Evanjeliá vedela prakticky naspamäť a počula v živote toľko podarenejších i menej podarených kázní, že by mohla napísať trojdielnu príručku dejín a metodológie homiletiky.
„A nebolo vám niekedy smutno, necítili ste sa osamelá?“ nedalo mi, aby som sa nespýtal.
„Vladyka, ako to myslíte, že vraj osamelá?! Stále pred Božou tvárou, a vraj osamelá?! Prečo by sme potom v Cherubínskej piesni spievali, že predstavujeme anjelské zbory, ktoré vítajú svojho Pána vo víťazosláve? Veď som mala tú milosť tráviť celé tie desaťročia v najlepšej predstaviteľnej spoločnosti. A pritom, ako to povedal ten múdry svätý Pavol, „to všetko pritom teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávame iba čiastočne, ale potom budeme poznať tak, ako sme aj my poznaní.“
„No dobre, to ste boli stále v chráme. Ale teraz je vám už ťažko vychádzať z domu.“
„No a čo, vari je odtiaľ do neba ďalej ako z chrámu? A potom… poznáte tých českých spevákov, skupinu Spiritual kvintet? Mne sa páčili vždy skoro všetky ich pesničky, ale najmä tá s takým refrénom – a začala si pospevovať tým svojím ešte stále pekným hlasom, cinkajúc do taktu lyžičkou o tanierik pod čajovou šálkou:
Zapřahejte pojedeme do daleka, kočárem vrzavým
uvidíme co nás všechno v ráji čeká, kočárem vrzavým.
Já se těším do nebe, já se těším do nebe
Halleluja do nebe, pojedeme kočárem vrzavým
Já se těším domů, Já se těším do nebe
halleluja, domů pojedeme kočárem vrza-vrza-vrzavým
Tak si myslím, že tento môj kočiar je veru už dosť vrzavý, takže už má pred sebou len tu najdôležitejšiu, poslednú jazdu. Viete, otče,“ dodala ticho, „ľudia si myslia, že kostolníčka stráži budovu. Ale ja som tam len strážila plamienok, aby nezhasol. A on teraz hreje mňa. A hlavne ja sa už naozaj těším do nebe, já se těším domů.“
Keď pani Vierka dopovedala svoj príbeh, nastalo v obývačke ticho, ktoré nebolo prázdne. Bolo plné tých desaťročí, ktoré „odstála“ pri Kristovi, hľadajúc jeho tvár, hľadiac do jeho tváre. Uvedomil som si, že táto žena, ktorej v kádrovom posudku vyčítali, že je „nevyrovnaná s náboženskou otázkou,“ je v skutočnosti tým najvyrovnanejším človekom, akého som kedy stretol. Celý život ju systémy, režimy a životné tragédie vyháňali na okraj – zo školy, z gazdovstva, z rodného kraja, z materstva i manželstva, dokonca aj zo zoznamu obetí vojny či okupácie. Ale ona si ten okraj premenila na stred. Jej stredom bol oltár.
Pozrel som sa na jej ruky. Boli to ruky zdravotnej sestry, ktoré ošetrovali matkine hnisajúce mozole a boľačky tela i duše tisícov pacientov, ktorí sa vystriedali v jej ambulancii, ruky manželky láskajúcej svojho manžela počas šťastných rokov i vtedy keď ho ukladala do rakvy po tragédii jeho skorej smrti, ruky starnúcej kostolníčky, ktoré s nehou hladili oltárne plachty a ukladali kvety do vázy pred ikonou Bohorodičky, ruky zopäté k modlitbe či žmoliace zrnká ruženca, keď predkladala nebu úmysly tých, ktorí ju prosili o modlitbu.
V tej chvíli sa vonku celkom vyjasnilo a zimné slnko sa oprelo do jej tváre tak prudko, až jej oči skutočne zažiarili tým nebeským jasom, o ktorom som hovoril na začiatku. Nebol to odraz zvonku. To svetlo vychádzalo zvnútra, prefiltrované cez tisíce ružencov a desaťtisíce hodín ticha.
Dopil som prieduškový čaj, a keď som sa s ňou vo dverách lúčil a dával jej požehnanie, chcela mi – ako biskupovi – pobozkať ruku, a ja som sa cítil tak zvláštne zahanbený. Ja so svojimi akademickými titulmi a biskupským úradom som práve dostal lekciu z tej najvyššej teológie, z teológie vernosti. V tej chvíli som si uvedomil, koho mám pred sebou, keď som v jej tvári spoznal tú Annu, ktorá v Jeruzalemskom chráme „vzdávala Bohu vďaku“:
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. (Lk 2,36-38)
Prorokyňa Anna, večná Anna, starenka v chráme, ktorá vidí to, čo iní netušia. Spoznáva Božieho Syna, zvelebuje Boha a ohlasuje túto radosť každému, koho stretne.
Pani Vierka o Bohu nekázala na námestiach, ale hovorila o ňom svojou vernosťou, každým jedným kvetom vo váze pri oltári a každým „Pane, zmiluj sa“ a „Amen“, ktoré poctivo vyslovila počas tisícok liturgií.
Odchádzal som z toho panelákového bytu s pocitom, že som bol na audiencii u niekoho, kto má k nebeskému trónu oveľa bližšie než ja. My kňazi a biskupi často budujeme inštitúcie, píšeme pastierske listy a pastoračné programy alebo aj spravujeme majetky, ale Cirkev v skutočnosti dýcha cez pľúca takýchto žien. Pani Vierka a jej tiché sestry všetkých čias a národov, tieto neznáme Anny sú tými živými kameňmi, ktoré podopierajú klenbu viery nad naším národom. Sú to prorokyne dneška, ktoré nás svojím nenápadným životom usvedčujú z našej vlastnej rozlietanosti. Často o nich hovoríme s miernym úsmevom ako o „tých našich babičkách“, o „kostolných starenkách“, akoby ich prítomnosť bola len nejaká folklórna kulisa liturgie. Ale pravda je taká, že bez ich modlitieb, bez ich obetí, bez ich vytrvalosti v časoch, keď sa za vieru platilo kariérou i slobodou, by sme tu dnes neboli.
Keď nabudúce v chráme uvidíte starú zhrbenú ženu, ako nehybne hľadí na oltár alebo žmolí zrnká ruženca či čotiek, tak ju v duchu požehnajte a poďakujte za ňu Bohu. Možno práve v tej chvíli jej modlitby držia nad vami, nad nami všetkými ochrannú ruku, o ktorej ani netušíme. A je úplne jedno, ako sa tá stará žena volá, odkiaľ je: či Júnia z Ríma, Vierka z Košíc, či Anna z Jeruzalema; vyhnaná kňažná, dedinská sirota (ale s maturitou!) alebo biblická prorokyňa. Rôzne ženy, rôzne krajiny, rôzne osudy, ale ten istý jas v očiach. Jas, ktorý nepochádza z tohto sveta, ale je oknom do krásy neba a ktorý žiadny výstrel z Aurory ani páni v baloniakoch, ani všetci Herodesovia sveta nikdy nedokážu uhasiť.
