Asi poznáte termín „Columbova žena“. V starom seriáli detektívok s inšpektorom Columbom sa v takmer každej časti spomína jeho manželka, ale v žiadnej sa nikdy neobjaví. Nikto ju teda nevidel a nepočul. Myslím si, že istá miera analógie by sa dala použiť aj v prípade slovenskej literatúry.
Skoro každý si pamätá, ako sme sa na hodinách slovenčiny učili, že prvý slovenský román napísal kňaz Jozef Ignác Bajza a že sa volá René mláďenca Príhodi a Skusenosťi – v modernej slovenčine Príhody a skúsenosti mládenca Reného. A teraz úprimne: Čítali ste ho? Poznáte niekoho, kto ho celý prečítal? Poznáte niekoho, kto pozná niekoho, kto ho celý prečítal? Kto vie niečo o Reném?
Pochválim sa, že som pred rokom v antikvariáte kúpil vydanie tohto nášho prvého románu z edície Zlatý fond slovenskej literatúry – stálo len 50 centov. To je suma, ktorá u človeka vyvoláva neodolateľný pocit kultúrnej povinnosti v zmysle no nekúpiš to?!.
Začal som aj čítať prvú časť, ale pripadalo mi to ako rozvláčny cestopis z Orientu so sentimentálno-mravoučno-prírodopisnými vsuvkami a s nepravdepodobnou zápletkou na úrovni francúzskej filmovej klasiky Angelika a sultán. Priznám sa bez mučenia, že som román nedočítal. A možno som mal. Bol by som pripravenejší na situáciu, ktorá sa mi stala nedávno.
Bolo už neskoršie popoludnie, na konci pracovného dňa, keď mi z vrátnice telefonovali, že ma hľadá nejaký pán Don Varlet s odporúčaním od pána farára Bajzu. Nezasvietila mi pritom žiadna mentálna kontrolka. Dokonca som sa najprv chcel opýtať, z ktorej eparchie či diecézy dôstojný pán Bajza je, keďže som si istý, že medzi našimi kňazmi žiadneho Bajzu nemáme. Ale potom som len povedal, že návštevníka prijmem hneď, nech ide hore. Veď detaily sa dozviem.
Keď sa v pracovni objavil ohlásený pán, najprv som si myslel, že tento mladý muž sa zastavil na našom biskupskom úrade len cestou na nejaký retro-bál v rámci plesovej sezóny. Keď prekročil prah, ľavou rukou si úctivo zložil z hlavy čierny trojrohý klobúk so striebristou obrubou a mierne sa uklonil. Na jeho zjave ma hneď upútali dlhšie peroxidovo-platinové vlasy vpredu vyčesané dohora s vlnkou à la Elvis Presley a na sluchách s troma takými smiešnymi lokničkami. Vzadu boli zviazané čiernou stužkou do pútca.
Farba teda iste nebola prirodzená a zdalo sa mi, akoby to celé bola parochňa – a pri druhom nenápadnom omrknutí som sa uistil, že ňou aj bola. Zvyšný look bol striedmo elegantný – ak pominiem taký detail, že mladý pán na zosvetlenie pokožky na tvári použil púder. Priliehavé béžové nohavice siahali pod kolená, lýtka boli obtiahnuté bielymi podkolienkami či skôr pančuchami upevnenými pod kolenom takou modrou stužkou s mašličkou, na nohách mal čierne topánky so striebornou prackou.
Modrý kabátec siahajúci po kolená s manžetami a lesklými mosadznými (predpokladám, že nie zlatými) gombíkmi, ktorý dopĺňal oblečenie, bol rozopnutý, takže spod neho vykúkala svetlohnedá vesta s akýmsi kvietkovaným vzorom. Hodvábna šatka okolo krku bola vpredu zauzlená do takej načuchranej akoby háčkovanej či čipkovanej mašličky. Pamätám sa, že raz v živote som niečo podobné aj ja mal na sebe – bolo to, keď som išiel na prvé sväté prijímanie; mama mi povedala, že sa to volá žabó.
„Laudetur Jesus Christus!“ pozdravil hosť pekne po katolícky, a kým som mu stihol dopovedať: „In aeternum,“ podávajúc mu ruku, tak som videl, že trochu v rozpakoch nevedel, ako ďalej. Najprv mi ju chcel pobozkať, ale nenašiel prsteň (ako východný biskup ho zvyčajne nenosím, okrem situácií, keď idem do Vatikánu alebo inej rímskokatolíckej spoločnosti), a tak mi ju len tak končekmi prstov potriasol a urobil pritom niečo ako pokus o pukrlík. Následne vytiahol z vrecka kabáta obálku a podal mi ju. „Renatus Don Varlet je moje meno, ale môžete ma volať jednoducho aj René. A tu je, prosím, prezentácia od pána farára,“ dodal.
Pokynul som mu teda, aby sa posadil, a začal som čítať list.Bol písaný v celkom elegantnej latinčine:
Epistola Commendatitia
Reverendissimo ac Illustrissimo Domino, Salutem in Domino sempiternam.
Hisce litteris Excellentiae Vestrae praesento iuvenem nobilem, Renatum (vulgo René), quem per varias mundi plagas ad experientiam colligendam misi. Iuvenis iste, licet in saeculo versatus, animum non levem ad res sacras intendit. Cum autem in itinere suo multa vidisset, nunc ad Vestram Excellentiam confugit, ut de re gravissima, scilicet de reformatione liturgica, instruatur.
Excellentiae Vestrae humillimus servus, Iosephus Ignatius Bajza, Parochus et Scriptor
Teda v zásade tam stálo:
Odporúčací list
Najdôstojnejšiemu a najjasnejšiemu pánovi, pozdrav večný v Pánovi.
Týmto listom predstavujem Vašej Excelencii ušľachtilého mladíka Renáta (bežne nazývaného René), ktorého som vyslal do rôznych končín sveta zbierať skúsenosti. Tento mladý muž, hoci sa pohybuje vo svetskom prostredí, upriamuje svoju nemalú pozornosť aj na veci posvätné. Keďže však na svojich cestách mnohé videl, utieka sa teraz k Vašej Excelencii, aby o nanajvýš dôležitej záležitosti, a to o liturgickej reforme, bol poučený.
Vašej Excelencie najpokornejší služobník, Jozef Ignác Bajza, farár a spisovateľ.
Dočítal som a list som položil na stôl.
Uvedomil som si, že nemám pred sebou len tak nejakého bizarného návštevníka v retro- plesovom kostýme, ale, že je to – odhliadnuc od jeho menej známeho priezviska – skutočne ten „mládenec René“, ktorého meno je známe všetkým maturantom a ktorého príhody a skúsenosti sú súčasne neznáme drvivej väčšine z nich. A už mi bolo jasné aj to, od ktorého dôstojného pána Bajzu je odporúčací list – dnešní farári už píšu biskupom takmer výlučne po slovensky, nie po latinsky, ako to kedysi prikazoval cirkevný bontón. Celá situácia vzbudila moju zvedavosť.
René ma pozorne sledoval, akoby čakal na moju reakciu.
„Pán farár Bajza sa vyjadruje jasne a priamo,“ poznamenal som.
„Ako v každej veci, Vaša Excelencia,“ odvetil René. „A to mu neraz narobilo problémy. Asi ste počuli, že druhý diel spisu o mojich cestách a príhodách mu cirkevná cenzúra zabavila.“
„Áno, máte pravdu, kdesi som čítal, že sa podarilo zachrániť len niekoľko exemplárov. A tlačou vyšiel až po 150 rokoch. Ale viete, poviem vám úprimne, aj keď to je dnes skôr odporúčané ako zakázané čítanie, mám ten dojem, že do druhého dielu sa dopracujú naozaj len… povedzme, že… vytrvalí čitatelia,“ priznal som, spomenúc si v duchu na vlastnú skúsenosť.
„Tá cenzúra bola vraj hlavne pre moje názory na potrebu reforiem v spoločenskom i cirkevnom živote, okrem iného aj v liturgii, ktoré som si dovolil pertraktovať a pán farár potom s nimi chcel verejnosť oboznámiť. Tak to bolo povedané oficiálne. s dovolením, prosím pekne. Ja si však myslím, že to bolo skôr pre jeho pichľavé vtipkovanie na účet rehoľníkov, ktoré zamontoval všade, kde len pasovalo či aj nepasovalo. Excelencia, povedané inter nos, on to naozaj niekedy s tou satirou preháňa. Ale on už raz je taký. Z mojej strany, ja si totiž nie som nijako vedomý, že by som bol hlásal niečo rebelantské. Ja som lojálny občan. V podstate som len nabádal k aplikácii niektorých reforiem, ktoré propagoval aj náš osvietený pán cisár a niektoré som navrhoval ešte trochu vylepšiť.“
„Myslíte na reformy cisára Jozefa II.?“
„Samozrejme.“
„No, dnes ich hodnotíme ako zmes podarených i menej podarených pokusov. A ktoré konkrétne názory v liturgickej oblasti ste teda pertraktovali“?
„Keď ich chcete poznať do detailu, tak si o tom môžete prečítať v piatej kapitole toho druhého dielu. Počul som, že vraj teraz sa už dá slobodne kúpiť, a povedali mi, že niekedy aj za dobrú cenu.“
Už zo mňa skoro vyhŕklo, že ja som si ho práve nedávno kúpil, teda spolu s prvým dielom… ale radšej som taktne pomlčal… jednak o motíve a okolnostiach kúpy, jednak o tom, že som nedočítal ani prvý diel.
„Pán farár mi totiž hovoril, že od mojich posledných príhod a skúseností sa vraj v liturgickej oblasti zaviedli nejaké zmeny, ale že to mi lepšie vysvetlí nejaký biskup. Preto mi dal aj ten odporúčací list k Vašej Excelencii.“
„No a čo ste vlastne navrhovali?“
„Skúsim vám svoje nápady povedať skrátene, lebo by som chcel v tejto veci poznať Váš názor alebo informácie o spomínaných zmenách.“
„Budem vám naozaj vďačný za skrátenú verziu, lebo – musíte uznať – pán farár Bajza sa pri opise vašich ciest a rozhovorov nevyznačoval práve veľkým darom syntézy,“ povedal som s istým podvedomým alibizmom a sebaospravedlnením z pocitu viny z nedočítanej klasiky.
René sa mierne predklonil, ruky si položil na kolená a na okamih sa zamyslel.
„Excelencia, môj pohľad je prostý: načo sú nám v kostoloch ceremónie, ktorým prostý ľud nerozumie, o to viac, že sú v latinčine, ak z nich neodchádza mravne ušľachtilejší a pripravený verne slúžiť Bohu i vlasti? Pán farár Bajza a ja – spolu s pánom cisárom – sme vždy zastávali názor, že náboženstvo má byť očistené od nánosov stredovekých povier a zbytočného vonkajšieho lesku. Preto som navrhoval, aby boli do liturgie vnesené nové prvky: jasný rozum a disciplína nášho osvieteného monarchu. Moja skrátená verzia reformných návrhov, Excelencia, má teda tri piliere: rozum v jazyku, striedmosť v obradoch a poslušnosť k spoločným štátne normalizovaným pravidlám.“
„No, povedzme, že východiská ste vyjasnili. Je to na dlhšiu diskusiu, ale pokračujte.“
„Po prvé: zrušil by som v chráme všetku muziku, okrem organa. Podľa mojej mienky muzika nikdy nikoho nepovzbudzovala do skutočnej zbožnosti, lež skôr do svetských a najmä ľúbostných myšlienok. A treba pripomenúť, že každá pobožnosť má byť prejavom súdržnosti všetkých členov spoločenstva, a preto aj modlitby a dobré piesne sú tak zložené, že si pri modlení aj pri speve vyžadujú viacero pobožných ľudí. A vieme, že v čase počiatkov našej Cirkvi odbavovali sa pobožnosti len so spevom. Hukot, piskot a treskot až neskôr sa preniesol a uviedol z krčiem do chrámov Pána.“
Zložil som ruky. „Pozrite, René, u nás v katedrále nemáme ani len organ a všetko spievame. Ale aby som vám odpovedal v širšom kontexte – pred 65 rokmi sa zišlo celosvetové cirkevné zhromaždenie, voláme ho Druhý vatikánsky koncil. A ten priniesol vo svojom prvom dokumente práve mnohé ustanovenia týkajúce sa liturgie. Tuším, že sa dotýkajú aj tém, ktoré možno ležali na srdci aj vám. Aj koncil hovorí o participatio actuosa – o aktívnej účasti veriacich. Ale… s tým úplným zákazom hudby, toto je presne bod, kde vás koncil nepodporuje až v takej radikálnej forme.“
„Prečo?“
„Pretože síce aj koncil výslovne hovorí, že uprednostňuje organ, ale posvätná hudba – vrátane polyfónie a gregoriánskeho chorálu – je tiež pokladom Cirkvi.“
„Tak to ten váš koncil rozhodlo tak polovičato.“
„Nie. Urobil to katolícky – nie puritánsky.“
„No, to je také trošku vykrúcanie sa. Poďme však ďalej. Keby som teda mal právomoc, bez odkladu by som ešte doskami alebo múrom rozdelil kostoly odo dverí po hlavný oltár na dve polovice, v jednej by sa zdržiavali len samí mužskí a v druhej len samé ženy, žeby sa navzájom ani nevideli… Tak to robia aj Turci.“
„Ale dajte pokoj s Turkami. Vôbec mi nevadí, že sme od nich prevzali tureckú kávu a turecký med, ale turecké liturgické spôsoby mi tu nedávajte za vzor,“ vyhŕklo zo mňa. „A aký máte dôvod oddeľovať mužov od žien v kostoloch,“ spýtal som sa takmer zdesene.
„Lebo kostoly sú miestami, kde sa mládež zaúča láske, kde si panna hľadá i nachádza muža a mladík manželku. V kostole sa navzájom vidia, pohľadmi sa do seba zamilúvavajú, zamilovaní vzájomne sa rozpaľujú a až spaľujú… a mladík sa tam na svoju vyvolenú díva a díva… do vôle… a vo dverách pri vychádzaní môže sa s ňou pozhovárať či jej tam nejaký lístok – prosím pekne, taký Liebesbrief – podstrčiť, a ona mu tam na druhý deň prinesie odpoveď… a čo ja viem, čo ešte…“
„Ale René… buď ste prípad pre doktora Freuda či Chocholouška s nejakou latentnou formou hypervigilancie na sexuálne podnety, alebo táto obava vychádza z toho, že za vašich čias mladí boli odkázaní na vymieňanie si Liebesbriefov v predsieni kostola, keďže ešte nemali smartfóny.“
„Čo prosím, aké fóny? Ale, Excelencia, tu nejde len o Liebesbriefy… oni sa nakoniec naozaj zamilujú a potom bude… čo ja viem, čo ešte…“
„No, čo asi ešte… tak sa zamilujú… a možno aj zosobášia a založia si peknú rodinu. Ja by som bol len šťastný, keby sa dnešní mladí ľudia zoznamovali v kostoloch. Moji rodičia sa tam tiež zoznámili a nebolo v tom nič hriešneho. Skôr mám obavy, keď sa zoznamujú a stretávajú v nejakých pochybných priestoroch a partiách. Za vašich čias možno bol kostol pre mladých jediná možnosť, ako sa stretnúť, a hodiť po sebe očkom, lebo rodiny a spoločnosť úzkostlivo strážili mladých – aj keď sa mi to zdá trochu pritiahnuté za vlasy a málo pravdepodobné. Dnes sme však kdesi úplne inde. Takže niečo také ako deliacu stenu doprostred kostola, to vám ani koncil neschváli. A potom tu máme aj pamiatkové úrady, tie by budovanie múrov – ani tých latových – do stredu chrámu rozhodne nepovolili. Takže v tejto veci vás musím sklamať.“
„Ale čo potom s tými pohľadmi, Excelencia? Čo s tými ohňami v očiach, ktoré sa v chráme zapaľujú?“ nevzdával sa René.
„Priznám sa vám, René, dnes by som tie ohne v očiach mladých v chráme videl rád, aj keby mali byť mierne emotívneho pôvodu,“ povzdychol som si a prstami poklepal po stole. „Dnes už totiž predsieň kostola nie je hlavným bojiskom o srdcia mládeže. Prednedávnom som sa na dekanskej porade v rámci aggiornamenta pri pastorácii mladých dozvedel, že dnes na to majú taký digitálny jarmok, volá sa to Tinder. Je to vlastne taký svetový trh s fotografiami a úsmevmi, ktorý nosia priamo vo vrecku. Keď sa im niekto páči, pohnú prstom doprava, keď nie, doľava. Žiadne lístočky, žiadne čakanie na nedeľné bohoslužby.“
René vytreštil oči. „Prstom doprava? A to sa potom… akože… podľa toho aj zoberú? V mojich časoch… mladík sa zahľadel (aj keď sa to nepatrilo), panna sa rumenila (čo sa patrilo) a v predsieni kostola sa niekedy zrodili lásky večné!“
Zdvihol som obočie a pokrčil ramenami: „Dnes sa z tých ‚lások‘ stávajú swipy doprava a doľava. A takto, ak sa vôbec niekto zamiluje, je to cez 4G. Za vašich čias bol možno problém, že sa mladí v kostole dívali na seba príliš veľa. Dnes problém je, že sa na seba nedívajú takmer vôbec, lebo majú sklonenú hlavu nad žiariacim sklíčkom. Vaše Liebesbriefy mali aspoň vôňu papiera a atramentu. Dnešné vyznania majú podobu jednotiek a núl či lajkov. Tiezmiznú rýchlejšie, než dohorí sviečka na oltári. Verte mi, keby sa dnes nejaký mladík v mojom chráme úprimne zahľadel na dievča v susednej lavici a po bohoslužbách ho oslovil, považoval by som to za malý zázrak milosti, nie za dôvod na stavanie múrov.“
„Hmm… no prejdime k liturgickým témam,“ odkašľal si a zamrmlal trochu v rozpakoch René. „Tak teda aspoň by som povedal, že treba odstrániť bočné oltáre a slúženie viacero omší naraz a dať dôraz len na hlavný oltár.“
„To sa v praxi stalo,“ odpovedal som. „Nie len nejakým dekrétom, ale hlavne správnejším chápaním liturgie ako spoločnej obety a zavedením možnosti koncelebrácie kňazov. A, pravdu povediac, dnes už je zriedkavé, žeby niekde bolo na jednom mieste toľko kňazov, aby museli mať viacero oltárov, každý akože pre seba. Nebúrali sme však už existujúce oltáre, len pri stavbe nových kostolov sa už prosto neprojektujú.“
„Treba zrušiť súkromné, tiché omše. Jedna omša – jedna obec – jeden oltár,“ rozbehol sa ďalej horlivo René.
„Toto je veľmi blízke koncilovému duchu,“ povedal som. „Koncil zdôraznil komunitný rozmer liturgie. Ale nezrušil súkromné omše ako také.“
„Škoda,“ zamrmlal René. „Ale veď omša nie je individuálna pobožnosť kňaza.“
„Súhlasím s vami, ale len čiastočne. Aj súkromne slúžená omša – slávená takto zo spravodlivých dôvodov – je konaná v mene Cirkvi a v jednote s celou Cirkvou,“ povedal som. „Aj preto ich Cirkev právne nikdy nezrušila. Aj keď už dnes nikto nedelí omše na tiché a… ne-tiché, alebo ako sa volali za vašich čias.“
„Tak poďme ďalej. Načo je to množstvo drahocenných svietnikov a lámp? Načo toľko drahých maliarskych, rezbárskych, sochárskych a zlatníckych výtvorov? A aj tých obrazov svätých by malo byť menej. Ak majú daktoré kostoly také veľké dôchodky, že na to všetko poľahky vystačia, nech sa časť z nich obráti v prospech živých chrámov, na obživu chudobných, na duchovné zdokonalenie cirkevníkov. Treba všetko predať, peniaze rozdať chudobným, alebo dať do cirkevného fondu,“ rozhorlil sa René.
„S tými svietnikmi a lampami vás môžem ubezpečiť, že – po praktickej stránke – sa mnohé vyriešilo zavedením elektrického osvetlenia. Aj kostolníci sú spokojnejší, lebo majú menej čistenia. Aj keď symbolika ‚živého‘ ohňa, osvetľujúceho a súčasne sebaspaľujúceho v obete, sa nedá nahradiť elektrickou žiarovkou. A čo sa výzdoby týka – nenamietam vám úplne vo všetkom. Nemá byť samoúčelná ani vystatovačne prepychová. Ale nezabúdajte, že krása je tiež prejavom Božieho ducha. Práve chudobní ľudia častokrát usporiadali zbierku, aby do Božieho domu zaobstarali niečo krásne, z čoho by sa tam všetci tešili. Ani Michelangelova Pieta sa nehodnotí podľa ceny použitého mramoru. A problém chudoby by sa nevyriešil, ani keby sme predali všetky monštrancie sveta a vykladali Eucharistiu v papierovej škatuli. Asi poznáte aj Kristovu odpoveď Judášovi, keď namietal proti tomu, že žena rozliala na Ježišovu počesť celý obsah alabastrovej nádoby s nardovým olejom za 300 denárov. A nezabúdajme, že evanjelista Ján podotýka, že Judášovi bolo ľúto drahého oleja nie preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Veď vieme, že nakoniec sa autor tejto námietky uspokojil s tridsiatimi striebornými za svojho Majstra a potom sa obesil.“
„No dobre, pokračujme teda tým, čo, podľa mňa, ľudí zvyčajne pohoršuje najviac,“ povedal. „To, že omši nerozumejú. Ja si myslím, že všetky pobožnosti, nevynímajúc ani obetu svätej omše, by sa mali konať v materinskom jazyku ľudu.“
„Pán René,“ začal som pomaly a dovolil som si mierny úsmev, „to ste objavili teplú vodu. To isté si mysleli aj svätí Cyril a Metod. Zvyšok sveta ich nasledoval, pripúšťam, že trochu s meškaním, o 1100 rokov. Vaša snaha o poriadok a zrozumiteľnosť je sympatická a musím vás potešiť – v mnohom sa vaše návrhy pomaly presadili. Dnes už všade v chrámoch znie jazyk, ktorému ľudia rozumejú. Ale viete, v čom je háčik? My sme v priebehu storočí zistili, že ak z liturgie urobíme len disciplinovanú prednášku o mravnosti, ľudské srdce v nej začne hladovať. Duša potrebuje dýchať tajomstvo,“ poznamenal som a rukou som naznačil neurčité gesto smerom k ikonám na stene. „Váš pán cisár Jozef mal rád tabuľky a nariadenia. On videl v oltári úradnícky stôl a v kňazovi štátneho zamestnanca, ktorý má kultivovať obyvateľstvo. Dnes už, chvalabohu, nemáme žiadneho monarchu, ktorý by nám dekrétom predpisoval, koľko sviečok smie byť na oltári. Liturgia však nie je majetkom štátu ani výsledkom racionálnej rovnice. Je to priestor, kde sa nebo dotýka zeme – a tam, kde sa končí dosah rozumu, sa musí začať úžas. Avšak koncil vám v názore o používaní ľudového jazyka v liturgii dal úplne za pravdu.“
„Takže ten váš nový koncil zrušil latinčinu?“
„Pozor: koncil nikdy nepovedal, že latinčina má zmiznúť.“
„Ale pán farár Bajza mi avizoval, že vraj už skoro vymizla.“
„To je už iná kapitola,“ odpovedal som. Koncil dovolil široké používanie národných jazykov. Ale zároveň výslovne povedal, že latinčina má byť zachovaná. Pravdou je, že prax išla ďalej než text.“
„Takže aj u vás niekto reformoval viac, ako na začiatku plánoval?! To je zaujímavý cirkevný mechanizmus.“
„Dalo by sa to tak povedať,“ prikývol som, aby sme nezachádzali do zbytočných a kontroverzných detailov.
„Ďalej,“ pokračoval René, „Kňaz má modlitby prednášať nahlas, ľud má odpovedať, má sa spievať, má sa počuť Božie slovo.“
„Robíme to už vyše pol storočia – aj v Rímskokatolíckej cirkvi.“
„Ale ja som to myslel v tom zmysle, že všetky texty omše by mali hovoriť všetci,“ pokračoval René. „Všetci by mali hovoriť všetko. Prečo má niektoré texty kňaz hovoriť sám?“
Tu som sa už neusmial. „Toto by Cirkev odmietla ako teologicky mylné.“
„Prečo?“
„Lebo kňaz nie je delegát cirkevnej obce, ale koná in persona Christi – sprítomňuje, zastupuje Krista. Preto niektoré modlitby patria výlučne jemu.“
René sa zamračil. „Takže liturgia nie je skutočne spoločná.“
„Je spoločná. Ale nie rovnostárska.“
„No poďme ďalej. Biskupi mali by si pozornejším okom všímať pozostatky svätých a posúdiť ich autentickosť i pravdivosť… O pravdivosti ktorých pozostatkov by zapochybovali, tie by mali odstrániť z domu Božieho, kde musí byť všetko pravé, a nedovolili by už viacej kúpiť niečo podobné ani za grajciar.“
„Buďte pokojní – tento váš návrh sa už všeobecne aplikuje. Niekde dokonca aj veľmi radikálne.“
„No a nakoniec spomenutí biskupi – lebo je to ich právo i povinnosť – mali by venovať pozornosť aj odpustkom,“ pokračoval René. „Kedysi odpúšťalo sa i z dlhodobého, najtvrdšieho pokánia ešte aj na veľké, najskrúšenejšie prosby a orodovanie vyznávačov iba zopár dní, zriedkakedy niekoľko týždňov alebo mesiacov – no teraz môžeš na daktorých miestach každodenne obsiahnuť na tisíce rokov i plnomocné odpustky, koľko ráz len chceš, vo viacerých mestách.“
„René,“ povedal som miernejšie, „obávam sa, že vám odpustky vysvetlili tak, ako sa o nich rozprávalo po krčmách a v pamfletoch pred päťsto rokmi – nie tak, ako ich Cirkev sama chápala a učila. Vy vlastne robíte karikatúru karikatúry, založenú na predstave, že sa odpúšťal nejaký presný čas, ktorý by mala duša stráviť v očistci. Takto to Cirkev nikdy oficiálne neformulovala – hoci je pravda, že niektorí kazatelia a ľudové knižky k tomuto nešťastnému nedorozumeniu výrazne prispeli.“
„No a čo potom tie formulácie: ‚40 dní odpustkov, 100 dní odpustkov‘, ktoré boli uvedené v modlitebných knižkách pod jednotlivými modlitbami?“ nedal sa René.
„Tie dni,“ vysvetlil som, „neznamenali čas, ktorý by si mal stráviť v očistci, ale čas kánonického pokánia, ktorý bol v staršej kajúcnej praxi vyžadovaný na zemi. Išlo o akýsi ekvivalent. Napríklad: kedysi by si bol za určitý hriech povinný postiť sa mesiac o chlebe a vode alebo konať verejné pokánie. Cirkev potom v niektorých prípadoch uplatnila svoju moc kľúčov a dovolila, aby sa táto forma pokánia nahradila kajúcou modlitbou alebo iným skutkom.
Aby sa však predišlo stáročia trvajúcemu chaosu v predstavách ľudí a v zjednodušenej ľudovej teológii, ktorá viedla k pohoršujúcim obrazom očistca ako akéhosi nebeského väzenia s kalendárom na stene, po Druhom vatikánskom koncile sa náuka o odpustkoch prepracovala a zjednodušila. Zrušili sa všetky počty dní a rokov.
Dnes hovoríme už len o čiastočných a plnomocných odpustkoch, teda o čiastočnom alebo úplnom odpustení časných trestov, ktoré podľa katolíckej viery ostávajú aj po odpustení viny, či už sviatostnom, alebo mimosviatostnom. Takže,“ dodal som tichšie, „odpustky nikdy nepredstavovali matematiku v očistci. Vždy išlo o liečenie následkov hriechu v človeku – nie o skracovanie trestu na nebeských hodinách.“
René sa zamračil. „Takže som si to celé roky predstavoval tak, že Cirkev nastavuje Bohu hodinky a rozdáva kalendáre?“
„Zhruba tak,“ usmial som sa.
Vtom na stole rázne zazvonil telefón. René mierne nadskočil – zvuk digitálneho zvonenia bol preňho zjavne stále neprebádaným územím.
„Ospravedlňte ma,“ kývol som smerom k nemu a zdvihol som slúchadlo. „Áno, prosím?“
Z reproduktora sa ozval trochu zmätený hlas sekretára z rímskokatolíckeho arcibiskupského úradu, ktorý sídli len o pár ulíc ďalej.
„Vladyka, odpustite, že vyrušujem, ale máme tu takú… no… bizarnú situáciu. Na vrátnici nám tu sedí starší pán, istý Van Stiphout. Je oblečený podobne ako postavy z historických filmov, hovorí, že je kňaz, a hľadá svojho priateľa Reného. Tvrdí, že mali dohodnutú audienciu u pána biskupa kvôli diskusii o liturgických reformách. Neviem, kto im to dohodol, pretože pán arcibiskup nič také v kalendári nemá, ale – poznáte ho – nikoho neodmietne. Ale keď ten jeden ešte stále chýba, tak mi napadlo, či ten René – či ako sa volá –, nezablúdil náhodou k vám, do susednej rezidencie.“
Pozrel som na hosťa oproti mne. René, ktorý zrejme zachytil meno svojho priateľa, zrazu zbledol (ak sa to pri tom nánose púdru dalo posúdiť) a rýchlo si siahol po klobúk.
„Van Stiphout?“ vyhŕkol. „Môj drahý učiteľ ma už čaká? A… on je u iného biskupa?“
„René,“ povedal som s miernym úsmevom a položil som slúchadlo, „zdá sa, že ste v horlivosti za reformu Cirkvi zaklopali na dvere, ktoré sú síce otvorené, ale patria inej tradícii. Sme katolíci, ale tu ste na východnom, gréckokatolíckom úrade. My múry uprostred chrámu neplánujeme – aj keď máme inú chrámovú stenu, ale priečnu, medzi loďou a svätyňou, teda ikonostas, s ikonami, čiže s tými obrazmi, ktoré vám tak trochu vadia – ale o tom potom.
Rehoľníkov, ktorých pán Bajza tak rád kritizoval, máme; a ja hovorím, že, žiaľ, málo. Ani s pokukovaním medzi mužskými a ženskými lavicami problém nemáme: väčšina duchovných je ženatá a môžete si len domyslieť, kde našli svoje nastávajúce. Liturgiu spieva celý chrám v kontinuálnom dialógu kňaza a Božieho ľudu; organy nepoužívame. Nemáme ani bočné oltáre, koncelebrovali sme aj pred Druhým vatikánskym koncilom, takže to u nás tiež vyzerá trochu inak. Ale aj tak som vás rád spoznal.“
Mládenec vyskočil na nohy, trojrohý klobúk si pritlačil k hrudi a urobil hlbokú, takmer divadelnú poklonu. „Moja nevýslovná chyba, Excelencia! Moja nerozvážna mladosť sa opäť raz prejavila. Pán farár Bajza mi nakázal, aby som hľadal palác s krížom, a ja, vedený túžbou po poznaní, som vošiel do prvého, ktorý sa mi postavil do cesty.“
Rýchlym krokom cúval k dverám, pričom jeho strieborné pracky na topánkach rytmicky klopkali. „Musím bežať, Van Stiphout nemá rád meškanie a jeho trpezlivosť s mojimi omylmi má svoje hranice. Ak zistí, že som namiesto diskusie o liturgii rímskej cirkvi skončil u byzantského biskupa, u ktorého v chráme všetci spievajú a majú tam pritom celú priečnu stenu s obrazmi a majú kňazov s manželkami, tak ma pošle späť do Orientu pešo! Ďakujem za… za to poučenie o koncile. Priznám sa, znie to tak osvietene, že by som tomu takmer veril!“
„René!“ zavolal som za ním ešte, keď už bol medzi dverami. „Ten list od pána Bajzu… nechali ste si ho na stole!“
Nestačil som ho však podať. Z chodby sa už len ozvalo tlmené: „Laudetur…!“ a šuchot kabátca.
„In aeternum…!“ vyprevádzal som ho na diaľku. „Tak vidíš, René,“ zamrmlal som si pre seba. „Hľadal si potvrdenie osvietenských reforiem a našiel si Tinder a gréckokatolíkov. Vitaj v treťom tisícročí.“
Ostal som v pracovni sám. Pozrel som na latinský list a potom na policu, kde svietil chrbát knihy kúpenej za päťdesiat centov. Povzdychol som si, vzal som ju do ruky a listoval som až k piatej kapitole druhého dielu. Možno je načase tú „Columbovu ženu“ slovenskej literatúry predsa len poriadne spoznať. Veď ak René naozaj hľadá cestu k reforme, v dnešnej dobe by sa mohlo stať, že sa zajtra vráti aj s Van Stiphoutom. A na to budem musieť byť pripravený o niečo lepšie.
