Stretli ste už niekedy presvedčeného monarchistu? V našich končinách ide o zjav mimoriadne zriedkavý, takmer neexistujúci. Okrem čias kráľa Mateja, ktorý vraj bol (aspoň v rozprávkach) múdry, dobrý a láskavý k jednoduchým ľuďom, ešte tak trochu ako-tak v dobrom spomíname na Máriu Teréziu a potom už len so švejkovskou paródiou na „císaře pána“, po našom Ferenc Joušku (ako ho familiárne volal môj prastrýc, ktorý bojoval pri Piave). Vlastných panovníkov z nášho rodu sme od Svätoplukových čias nemali a jediný pokus vyhlásiť niekoho miestneho za „vodcu“ sa skončil na šibenici.
V súčasnosti je v Európe fakticky jedinou absolútnou, ale volenou monarchiou Vatikánsky štát, ale to je trochu osobitný prípad v kategórii bez iných paralel. Ostatné kráľovstvá ako Španielsko či Spojené kráľovstvo, Holandsko, či Dánsko sú už v podstate demokratické konštitučné monarchie, ktoré si kráľov ponechali viac-menej z historicko-prestížnych dôvodov národnej identity (skoro by som povedal, že na ozdobu… ale nepoviem to).
Preto ma prekvapila malá výstava v jednej bočnej uličke rímskeho Borga, teda stredovekej štvrte priliehajúcej k Vatikánu, s názvom „Kto je ochotný zomrieť za svojho kráľa?“ a s podnázvom „Z rodinnej zbierky Francisca Villegasa“. Meno Francisca Villegasa mi nič nevravelo, ale názov ma prekvapil a, samozrejme, vzbudil moju pozornosť. Mal som v programe dve hodinky voľného času, a tak ma premohla zvedavosť a okrem iného presvedčil aj argument, že vstup bol zadarmo.
Pri pulte v predsieni ma privítala sympatická pani stredných rokov (neskôr sa predstavila ako Victoria), ktorá mi ponúkla sprievodný letáčik s vysvetlivkami, a hoci ma oslovila v taliančine, zachytil som aj (neskrývaný) španielsky prízvuk. V predsieni bolo mierne prítmie, výstava sa rozvíjala v ďalších štyroch miestnostiach zväčša medzi interaktívnymi panelmi, fotografiami a plagátmi.
„Ako vidíte, výstava nie je žiadnou reklamou nejakej konkrétnej kráľovskej rodiny alebo dynastie. Ide o projekt založený na zbierke dokumentov, ktoré väčšinou zhromaždil môj prastarý otec Francisco Villegas prakticky takmer pred storočím a ktorou chcel vzdať úctu tým svojim rodákom, ktorí položili svoje životy za vieru, pričom osobitne vzývali Krista ako svojho Kráľa.“
„A ako sa váš predok k tejto tematike dostal?“
„Pradedo bol fotograf, ktorý občas pracoval aj na objednávku pre viaceré noviny. Bol viac-menej liberálne založený a v podstate nábožensky ľahostajný až protináboženský, ako to bolo na začiatku 20. storočia v Mexiku vo vtedajších intelektuálskych a novinárskych kruhoch dosť časté. Ale to by ste museli chápať vtedajšiu politickú a náboženskú situáciu.“
„No, nie som expertom na situáciu pred storočím v Mexiku, ale celkom slušný Divoký západ – či skôr Divoký východ – máme v tejto oblasti aj u nás doma, a to aj v tejto prvej štvrtine 21. storočia,“ poznamenal som.
„A odkiaľ ste?… Aha, zo Slovenska? Rozumiem… pravdupovediac… asi to nie je pre vás nič prekvapivé,“ dodala pani s pochopením.
„Tak na tom sa asi zhodneme, že čo sa týka týchto kruhov, tak za posledné storočie sa celkovo vo svete veľa nezmenilo. A čo sa týka Mexika, tak viem len to, že je to tradične katolícka krajina, ale ak si dobre pamätám, tak po politickej stránke má aj ľavicové, liberálne, marxistické i slobodomurárske kapitoly svojich dejín, s istou tendenciou k vojenským prevratom a zásahom, ako je to skoro zvykom v Strednej a Latinskej Amerike.“
„No, to ste zhrnuli všetko do jedného a v podstate nie až tak zle. Len ste ešte preskočili novšiu kapitolu narkobarónov a ich kartelov, ktoré ovládajú celé oblasti v posledných desaťročiach. Výstava sa však týka predovšetkým obdobia 20. a 30. rokov minulého storočia a ten dobový kontext máte vysvetlený v úvode letáčika.“
A tak som sa začítal do letáčika, ale po chvíli som si všimol, že ten istý text bežal aj na obrazovke vo vstupnej miestnosti:
Vzťahy medzi Cirkvou a štátom v Mexiku boli napäté už od 19. storočia, keď liberálne vlády presadzovali sekularizačné reformy, ktoré mali za cieľ obmedziť vplyv Cirkvi. Od polovice 19. storočia boli takmer všetci najvyšší predstavitelia vlády slobodomurári a silní antiklerikáli. Dlhodobý konflikt medzi štátom a Katolíckou cirkvou sa zintenzívnil po Mexickej revolúcii (1910 – 1920) a kulminoval prijatím ústavy z roku 1917.
Nová protináboženská politika obsahovala okrem iného štátnu kontrolu nad cirkevným majetkom, zákaz rehoľných rádov, zákaz nosiť kňazský odev mimo kostola, sekularizáciu školstva atď. V niektorých regiónoch bol v istom období vyhlásený trest smrti aj za každé vyslúženie sviatostí, napríklad krstu. Mnohí vodcovia revolúcie a následných vlád vrátane prezidenta Plutarca Elíasa Callesa (1924 – 1928) boli aktívnymi členmi slobodomurárskych lóží. Pre nich bolo slobodomurárstvo nielen súkromnou príslušnosťou, ale aj ideologickým základom ich politiky.
Katolícka cirkev slobodomurárstvo vždy odsudzovala a vnímala ho ako tajnú spoločnosť, ktorá podkopáva jej autoritu a kresťanské princípy. Táto vzájomná nevraživosť a rozdielne ideológie prispeli k vytvoreniu veľmi napätého prostredia, ktoré nakoniec vyústilo do krvavého konfliktu. 90 % kňazov bolo vyhnaných do exilu, zabitých alebo nesmeli vykonávať kňazskú službu.
Násilné presadzovanie proticirkevných politík vyvolalo ľudovú reakciu, ktorá viedla k ozbrojenému povstaniu, symbolom ktorého sa stal pozdrav „Nech žije Kristus Kráľ!“. V republikánskom Mexiku teda týchto povstalcov prevolávajúcich na slávu Kristovi Kráľovi začali volať Cristeros.
Čítal som tieto informácie a v duchu som si hovoril: „No pozri, a my na Slovensku sme si mysleli, že to naši komunisti vymysleli proticirkevné zákony po tom, čo vo februári 1948 prevzali moc. A ako to vyzerá, tak vôbec neboli originálni, ale ako obyčajní plagiátori prevzali už overené koncepty. A postupy. Ich potomkom ešte aj teraz navierajú žily na čele pri zmienke o Kristovi Kráľovi ako univerzálnom symbole, ktorého skutočnú a jedinú neomylnú vládu kresťan uznáva – a to aj ako zdroj každej inej legitímnej vlády.
Ďalšiu hodinku som sa už len prechádzal medzi panelmi s fotografiami a životopismi mexických mučeníkov, obetí proticirkevného medzivojnového besnenia v Mexiku. Niektoré fotografie a ich popisky boli skutočne dramatické a mohli vyvolávať rozporuplné emócie, mali skutočne nielen dokumentárnu, ale aj silnú symbolickú hodnotu.
Upútala ma séria fotografií z popráv niektorých kňazov.
Kto by dnes vedel niečo o kňazovi menom Francisco Vera, keby sa popravčia čata nebola postarala o to, aby ho pred popravou obliekli do kompletného kňazského rúcha. Podľa vtedajších zákonov si to zaslúžil, keďže sa previnil nedovoleným slávením Eucharistie. Nám dnes fotografia z jeho popravy zanecháva svedectvo o tom, ako ten, ktorý prináša Kristovu obetu, sa sám stáva obeťou pre svoju vieru v Krista.
O otcovi Verovi nemáme presnejšie údaje, ale snímka z jeho popravy je výrečnejšie ako najobsiahlejšia reportáž. Niekedy sa popravčie komandá samy obliekli do kňazských rúch v scénografickej paródii.
Na ďalšom informačnom paneli som sa dočítal, ako sa aj pri samotných popravách odohrávali neraz aj paradoxné situácie, ako to bolo v prípade augustiniána otca Nievesa. Blahoslavený otec Elia Nieves, farár v chudobnej dedinke La Cañada de Caracheo, napriek zákazu pokračoval tajne vo výkone svojej služby a chodil všade tam, kde bolo potrebné utešiť, pomôcť a udeliť sviatosti. Polícia, ktorá sa o tom dozvedela, ho dala sledovať a zatknúť, keď slúžil omšu na povale.
Ako odsúdeného na smrť ho 10. marca 1928 odviedli na miesto popravy. Po tom, čo si kľakol, aby sa pomodlil, obrátil sa na vojakov popravčej čaty: „Kľaknite si, moji synovia. Pred tým, ako zomriem, chcem vám dať svoje požehnanie.“ Vojaci poslúchli a s úctou sa poklonili pred gestom kňaza. Reflex, alebo rešpekt? Keď otec Nieves robil znamenie kríža, rozzúrený veliteľ popravčej čaty ho strelil do hrude a zabil ho, keď ešte stále žehnal. Otec Elias del Socorro Nieves bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. 12. októbra 1997.
Samozrejme, ani zďaleka nie všetci tí, ktorí zomreli s vyznaním Krista Kráľa na perách, sú oficiálne vyhlásení za blahoslavených či svätých. Ale aj niektorí z nich mali miesto na výstave. Napríklad kňaz Gumersindo Sedano, farár v La Punta, mestečku v štáte Jalisco patriacom do diecézy Colima, ktorý sa mal ujať vojenskej kaplánskej služby v povstaleckých oddieloch Cristeros, ktoré v Colime viedol katolícky vojenský veliteľ Dionisio Eduardo Ochoa.
Sprevádzali ho ďalší mladí ľudia, ktorí spolu s ním zahynuli, keď sa vydali na cestu, aby sa pripojili k osloboditeľom. Zradený jedným z príslušníkov milície bol uväznený a vo väzení odpovedal veliteľovi katov, ktorý mu prikázal mlčať a nazval ho darebákom: „Mlčať?… Pokiaľ budem mať aspoň trochu života, neprestanem kričať. VIVA CRISTO REY! Nech žije Kristus Kráľ!… Vy ste darebáci a zbabelci. Môžete ma zabiť, ako chcete. Nech žije Kristus Kráľ!“
Keď ho viedli na stanicu, aby ho zavraždili, kňaz z plných síl kričal na okoloidúcich: „Nech žije Kristus Kráľ! Poďte sa pozrieť, ako umierajú kresťania!“ Na stanici najprv zastrelili Pedra Treja, Eduarda Ugaldeho a ďalších troch Cristeros, potom ich telá zavesili na telegrafné stĺpy.
Cieľom prenasledovania neboli len kňazi, ale najmä laici, ktorí bránili slobodu náboženstva.Spomedzi nich je známy advokát José Anacleto González Flores. Narodil sa 13. júla 1888 v Tepatitláne. Výrazne sa angažoval v spoločenských a náboženských aktivitách, bol právnikom a súčasne nadšeným členom Katolíckeho združenia mladých Mexičanov (ACJM). Vyučoval hodiny katechizmu, venoval sa charitatívnym dielam a písal články a knihy v kresťanskom duchu. Po tom, čo sa dozvedel o zavraždení štyroch členov ACJM, pridal sa k Národnej lige na obranu náboženskej slobody.
Vládni vojaci ho zajali ráno 1. apríla 1927 v dome rodiny Vargas González spolu s dvoma bratmi Vargasovcami. Odviezli ho do coloradského väzenia, kde ho mučili okrem iného aj tým, že ho zavesili za palce, až kým mu nevykĺbili prsty, a rozrezali mu spodnú časť chodidiel. Odmietol však poskytnúť svojim väzniteľom akékoľvek informácie. Na fotografii som ho našiel spolu s prenasledovaným arcibiskupom Orozcom y Jimenezom, ktorého úkryt odmietol vyzradiť napriek mučeniu.
José Anacleto González Flores bol odsúdený na smrť a v ten istý deň 1. apríla 1927 bol zastrelený spolu s troma Vargas Gonzálezovcami a Josém Dionisiom Luisom Padillom Gómezom.
V procese blahorečenia, ktoré sa napokon slávilo 20. novembra 2005, boli do skupiny Josého Anacleta Gonzálesa Floresa pripojení aj José Dionisio Luis Padilla Gómez, Jorge Ramón Vargas González, Ramón Vicente Vargas González, José Luciano Ezequiel Huerta Gutiérrez, J. Salvador Huerta Gutiérrez, Miguel Gómez Loza a Luis Magaña Servín, ktorí boli zavraždení spolu s ním alebo z tých istých dôvodov krátko po jeho smrti.
To, že prenasledovanie vzbudzuje aj nových hrdinov, ochotných riskovať svoj život, dosvedčuje história mladíka, dalo by sa povedať chlapca menom José Luis Sánchez del Río. Narodil sa 28. marca 1913 v meste Sahuayo v štáte Michoacán. Školu navštevoval najprv v rodnom meste, potom v Guadalajare v štáte Jalisco. Keď v roku 1926 vypuklo povstanie, jeho bratia sa pridali k povstaleckým jednotkám, ale matka mu nedovolila zúčastniť sa na ňom.
Defintívne sa rozhodol vstúpiť ku Cristerom po púti ku hrobu Anacleta Floresa. Najprv ho povstalecký generál Prudencio Mendoza Alcazar odmietol, ale nakoniec na jeho naliehanie mu dovolil stať sa vlajkonosičom a trubačom oddielu. Cristeros mu dali prezývku Tarcisius podľa ranokresťanského svätca, ktorý bol umučený za ochranu Eucharistie pred znesvätením. Počas ťažkých bojov 25. januára 1928, keď pod jeho veliteľom Guízarom Morfínom zabili koňa, José mu ponúkol svojho, aby mohol utiecť. Jeho samého vládni vojaci zajali. Väznili ho v rodnom Sahuayo v kostole premenenom na stajňu a väzenie.
Pod hrozbou smrti mu prikázali, aby sa zriekol viery v Krista. Odmietol. Aby ho zlomili, prinútili ho pozerať sa na obesenie ďalšieho mladého Cristera, ktorého zajali spolu s ním, ale José ho namiesto toho povzbudil a povedal mu, že sa po smrti čoskoro stretnú v nebi. Vo väzení sa José denne modlil ruženec a napísal dojemný list matke. „Myslím si, maminka, že čoskoro pôjdem na smrť, ale to nevadí. Dôveruj v Božiu vôľu. Zomieram šťastný, pretože až do konca vytrvám na strane Božej.“
Keď mladíka nijakým spôsobom nepriviedli k zrieknutiu sa Krista, rozhodli o jeho poprave. Večer 10. februára 1928 mu rozrezali chodidlá a prinútili ho kráčať mestom smerom k cintorínu. Občas ho tiež porezali mačetou, až kým nekrvácal z viacerých rán. Plakal a stonal od bolesti, ale nevzdal sa. Chvíľami ho zastavili a povedali mu: „Ak budeš kričať: ‚Smrť Kristovi Kráľovi!‘, ušetríme tvoj život.“ José len kričal: „Nikdy sa nevzdám. Nech žije Kristus Kráľ!“ Prepichli ho bajonetom a nakoniec zastrelili. Nemal ešte ani 15 rokov.
Pápež Benedikt XVI. ho blahorečil pred dvadsiatimi rokmi 20. novembra 2005 a jeho kanonizáciu vyhlásil pápež František 16. októbra 2016. Tínedžer v službách Krista Kráľa. Svojho Kráľa nezaprel, ale vyznal aj pred popravčou čatou.
Sadistické praktiky vládnych vojakov sa striedajú v opisoch životov mexických mučeníkov ako na bežiacom páse. Hromadné popravy zajatých povstalcov alebo dedinčanov, ktorí im pomáhali, boli každodennou samozrejmosťou.
Rozrezávanie chodidiel, sypanie soli do rán, zavesenie za palce, až kým sa váhou tela nevykĺbia, to sú len niektoré z mučení, s ktorými sa stretávame v opisoch výsluchov a týrania týchto novodobých svedkov viery. Objektív režimového fotografa zadokumentoval aj povinnú účasť príbuzných na popravách ich blízkych, v konkrétnom prípade matky a sestry jedného z dvojice zastrelených seminaristov (Manuel Hernandez e Francisquillo Saltillàn).
Mám rád históriu a nie som nejako precitlivená povaha, ale v tretej sále som už cítil, že na jednu návštevu to bol dostatočne hlboký ponor do dejín hrdinstva a zloby, vyznavačstva a protináboženskej zbesilosti. Pomaly som sa v desiatkach mien, dátumov a výročí beatifikácií začínal strácať. Kládol som si otázku: Ako je možné, že doteraz som o tejto časti nedávnych dejín vedel tak málo alebo skoro nič?!
Štvrtá sála bola vyhradená jezuitskému mučeníkovi blahoslavenému Miguelovi Pro. Jeho príbeh som poznal ešte z jezuitského noviciátu, kde sme čítali jeho životopis. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1925, krátko pred vyhlásením sviatku Krista Kráľa. Vrátil sa do vlasti, do Mexika, a účinkoval tu viac ako rok ako tajný kňaz, pričom unikal zatknutiu od júla 1926 do novembra 1927. Po jeho zatknutí aj napriek zjavnej nevine mexický prezident Calles osobne žiadal jeho smrť. 22. novembra 1927 pozval svojich spolupracovníkov, novinárov a fotografov, aby sa v nasledujúci deň zúčastnili na poprave pátra Pro. Takto ostala mučenícka smrť pátra Miguela zdokumentovaná a to, čo malo poslúžiť na odstrašenie katolíkov, sa dnes stalo ikonou vernosti Kristovi Kráľovi.
Ráno 23. novembra vojaci vyviedli pátra Miguela Pro na väzenský dvor.
Zaviedli ho k múru, na ktorom bolo vidieť stopy po výstreloch z pušky. Keď sa ho spýtali, či má nejakú poslednú žiadosť, pýtal si iba niekoľko minút na modlitbu.
Potom si vzal do jednej ruky krížik a do druhej ruženec. Rozprestrel ruky tak, že jeho postava mala znak kríža. Nechcel, aby mu zaviazali oči. Sklopil ich a čakal na povel k streľbe. Keď veliteľ zavelil k príprave na streľbu, páter Pro zvolal: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Pušky zarachotili a kňaz klesol na zem zaliaty krvou.
Bolo 10 hodín a 30 minút 23. novembra 1927. Mexický mučeník mal iba 37 rokov. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež svätý Ján Pavol II. 25. septembra 1988.
Možno zabiť myšlienku? Túto otázku si musel položiť aj prezident Calles, ktorý sa postaral o zdokumentovanie sekvencií popravy pátra Miguela, mysliac si, že ich publikovaním zastraší verejnosť. Pravdepodobne si svoj názor poopravil, keď na pohreb zabitého kňaza prišlo 60 000 ľudí laikov.
Do miestnosti ticho vkročila pani Victoria z recepcie. „Zaujala vás naša výstava?“ spýtala sa skoro hanblivo. Viete… je to istý druh pokánia i poďakovania. Tie z popravy pátra Miguela… no, viete… medzi fotografmi, ktorých tam pozháňal prezident Calles, bol aj môj pradedo.“
„To však nie je vaša vina… a možno ani nie jeho… on stláčal spúšť fotoaparátu, a nie pušky,“ chcel som ju utešiť.
„Ja viem… a chcem vám povedať, že pre neho to bola chvíľa obrátenia. Pátrov výkrik: ‚Nech žije Kristus Kráľ!‘ mu znel v duši po zvyšok života. Môj pradedo sa stal horlivým katolíkom a tak vychoval aj svoju dcéru, moju babičku, a jeho viere vlastne vďačíme za vieru v našej rodine aj dnes.“
„No, viete, moja detská viera sa zrodila tiež v domácom kruhu. V dedinke, v ktorej som vyrastal, je miestny kostol postavený v roku 1926 a zasvätený Kristovi Kráľovi. Ako chlapec som tam chodil miništrovať a dátum jeho stavby uvedený na priečelí som si všimol preto, lebo sa vtedy narodil môj otec. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že to bol vlastne prvý kostol na Slovensku zasvätený Kristovi Kráľovi.“
„No vidíte, tak aj vy ste vyrastali pod ochranou Krista Kráľa,“ usmiala sa pani Victoria.
„Presne tak: ‚¡Viva Cristo Rey!‘“
S pani Victoriou som sa srdečne rozlúčil a v žiare príjemného jesenného rímskeho slnka som sa poberal za svojimi ďalšími povinnosťami.
Ale kráčajúc stredovekými rímskymi uličkami sa mi vnútri neustále vracala neodbytná a provokatívna otázka: Vedel by som sa postaviť pred popravčiu čatu, pozerať na dvíhajúce sa hlavne v očakávaní povelu: „Páľ!“ a zvolať pritom úprimne, radostne a odhodlane: „Nech žije Kristus Kráľ!“?
Možno sa to nikdy nedozviem, možno nikdy nezažijem takúto formu prenasledovania a nebude mi dopriata milosť mučeníctva; pravdepodobne nie v tejto radikálnej forme. Ale vydať svedectvo absolútnej monarchii – vláde Krista vo všetkom a nad všetkým, nad vlastným životom i nad celým svetom –, túto možnosť mám rovnako ako mexickí mučeníci. Každý deň života. Aj dnes. Aj zajtra. Každý deň.
