V časoch môjho detstva sme prechádzali cestou k starkému cez Ružomberok. Hrdo som začal čítať nápisy nad obchodmi: „Moločnyj magazin“, „Frukty“, „Ovoščnoj magazin“. Bol som dosť prekvapený, že tá azbuka zo školy funguje. Otec začal čosi dudrať o „bugrišoch“ a nejakom Brežnevovi a mama ho krotila, lebo veď viete, deti povedia čokoľvek, čo doma počujú…
Bol socializmus a, áno, ľudia mohli za pár trefných slov skončiť na policajnom výsluchu. Zvlášť keď sa týkali dočasne umiestnených sovietskych vojakov. Napríklad aj v Ružomberku. Toto bola nebezpečne háklivá téma.
Vyše 22 rokov sme „hostili“ v Československu približne 150 000 sovietskych vojakov a ich rodinných príslušníkov, ktorí sem v auguste 1968 prišli len na skok. Neviem, aký vplyv to malo na našu ekonomiku, asi skôr negatívny ako pozitívny. Potom v roku 1991 sa temer zázračne na okamih otvorilo historické okienko a šťastná súhra okolností a nesmierne obetavý prístup niekoľkých doteraz nedostatočne ocenených politikov spôsobili, že od nás okupačné vojská odišli.
Ostali po nich síce veľké škody, jednou z presne vyčíslených je napríklad suma na odstránenie ekologických havárii vo výške 3 510 485 377 vtedajších československých korún. So zaťatými zubami sme túto stratu akceptovali, lebo sme boli naozaj radi, že sú už preč. Možno sme ani netušili, aké sme mali vlastne šťastie. Tak si to ako všetko, čo človek dostane zadarmo, ani veľmi nevážime.
Aj tohto roku sme si 21. júna pripomenuli na Slovensku pamätný deň odchodu okupačných vojsk Sovietskeho zväzu z nášho územia. Teda tak utajene sme si ho pripomenuli. Vlastne sa ani nedivím, že sa nekonali tohto roku žiadne spomienkové akcie. Je to aj preto, že ateisti sa amatérsky, ale zato vo veľkom štýle začali venovať teologickej patrológii.
Úprimne ma to mrzí, lebo mnoho občanov aj Slovenska násilne zomrelo v auguste 1968, keď nás okupovali „bratské“ vojská skoro všetkých štátov Varšavskej zmluvy. Generácia mojich rodičov to najprv volala okupáciou a neskôr sa to oficiálne zmenilo na „bratskú pomoc“.
Toto donebavolajúce zdehonestovanie slova „pomoc“ zrejme spôsobilo, že až dodnes chápeme pod slovom „pomoc“ všeličo, čo niekedy pomocou vlastne ani nie je. Krásne to opisuje porevolučný film Musíme si pomáhať, ktorý na fiktívnom príbehu z čias druhej svetovej vojny ukazuje náš akútny problém s chápaním pojmu pomoci.
Máme napríklad pojem „protislužba“. Niekomu poslúžite, ale očakávate „vrátenie“ svojej pomoci. Alebo cítime potrebu sa „revanšovať“ niekomu, vrátiť mu jeho pozornosť alebo pomoc. Niekto vám pomôže s niečím, ale až si priam nárokuje nejakú formu inej pomoci od vás.
Aj my často radšej pomáhame vplyvným alebo potrebným ľuďom. Ak by náhodou… Lekári sa často zamotajú do siete vzájomných pomocí: „Ja som vyšetril tvoju sestru, ty hospitalizuj moju mamu…“ Reálne sa niekedy bojíte prijať pomoc od niekoho, lebo viete, že to bude raz spomenuté a budete to musieť nejako odčiniť.
Často to bude hodnotnejšie ako to, čo ste dostali. Je to zacyklená pomoc. Nejde ďalej, ale sa motá v kruhu. Aj kvôli tomu sme museli zaviesť do slovenčiny spresnenie „nezištná“ pomoc. To je taká, kde sa od začiatku predpokladá – ideálne na oboch stranách –, že ju nebude potrebné „vrátiť“. Skrátka stalo sa nám v spoločnosti také, že sme úplne pokazili slovo „pomoc“.
Nechcem sa radšej ani dotýkať témy Ukrajiny a prznenia pojmu „pomoc“, ako sa to podarilo nám tu na Slovensku. A už vôbec nie problematike neprekonateľnej priepasti medzi rýchlosťou sľúbenej „pomoci“ a následnej realite pri rôznych živelných pohromách a katastrofách zo strany štátu.
V evanjeliu Ježiš veľmi tvrdo hovorí o podstate pomoci. Príbeh o milosrdnom Samaritánovi je všeobecne známy. Každému z nás kňazov sa pred kázňou tak trochu ťažšie číta tá časť o kňazovi, ktorý šiel okolo toho doráňaného pocestného a… nechal ho tak. Inokedy ma dosť často pokúša povedať miesto „Samaritán“ slovo „Róm“. Okamžite by ľudia tu na Spiši zbystrili pozornosť. A bolo by to, mimochodom, veľmi vhodné aktualizovanie tohto vzácneho textu.
Ale kľúčové je v tomto príbehu očistenie pojmu „pomoc“. Pomoc má v tomto biblickom príbehu niekoľko charakteristík. Je spontánna. Samaritán je zaskočený, šokovaný polomŕtvym človekom, ktorého nečakane zbadá kdesi v priekope a ktorý je odkázaný na pomoc.
To, že zareaguje rýchlo a správne, je svedectvom, že mal takúto situáciu dávno vopred „predsnívanú“. Bol človekom, ktorý sa nebál snívať o nejakom hrdinstve vo svojom živote. Preto jeho inštinkt bol nastavený na pomoc, a nie na útek. Sme zodpovední za svoje rojčenie, či sme v ňom rytieri a princezné, alebo piráti a čarodejnice. Pozor na denné snívanie!
Jeho pomoc je od začiatku odsúdená na to, že nebude vrátená. Priepasť medzi svetom Židov a svetom Samaritánov vopred vylučuje akúkoľvek formu vďačnosti. Koľkí z nás, ak by zobrali do auta mladú rómsku mamičku v Švábovciach, kde by bola u pani doktorky s chorým dieťaťom, by následne prijali aj jej pozvanie na obed a kávičku v jej chatrči tu v Jánovciach…
Myslím si, že už by si ani netrúfla takéhoto milosrdného šoféra pozvať. Odpoveď by totiž poznala už vopred. Aj Samaritán vedel, komu pomáha. Jeho pomoc bola oslobodená od akejkoľvek nádeje na „revanšovanie sa“.
Pomoc bola spojená s obetou. Mal reálne náklady. Víno a olej na rany. Obväz. Natrhaný možno z jeho jediných čistých a slušných šiat. Dva denáre za hostinec. To, čo vynaložil na zraneného, bolo prvotriedne. To najvzácnejšie, čo mal. Nedaroval niečo, čo mu už v dome aj tak dlho zavadzalo. Alebo bolo tesne pred exspiráciou. Skutočná pomoc pomáhajúceho vždy trochu zabolí. Ale o to pevnejšie základy dobra v ňom upevní.
Tak si myslím, že úlohou nás kresťanov v dnešnom svete je obnovovať význam slova pomoc. Očistiť ho od povlakov dôb minulých, ale aj tých korupčno-súčasných.
