Po Eucharistickej modlitbe smeruje liturgia prirodzene k svätému prijímaniu. Kristus je skutočne prítomný uprostred zhromaždenia v službe kňaza, v ohlasovanom Božom slove a najplnšie v eucharistických daroch chleba a vína. Táto najhlbšia forma jeho prítomnosti je darom, aby tí, čo v neho veria, mohli prijať jeho telo a krv ako závdavok večného života. Preto prijímanie tvorí prirodzený záver slávenia Eucharistie a vyjadruje jeho smerovanie: osobné spojenie s Kristom.
Sledujúc túto vnútornú logiku sa počas svätej omše modlíme Otčenáš. Cirkevní otcovia ho už veľmi skoro spájali s Eucharistiou, pretože prosbu o „každodenný chlieb“ chápali aj vo svetle eucharistického pokrmu a prosba o odpustenie hriechov je prípravou na prijatie Krista. Tak sa modlitba, ktorú nás naučil sám Pán, stala modlitbou Cirkvi pri eucharistickom stole.
Pevné miesto v omši jej dal pápež svätý Gregor Veľký. Zdôvodnil to tým, že Eucharistické modlitby síce patria medzi najvznešenejšie modlitby, ale ich text vytvorili ľudia. Nad premenenými darmi má preto zaznieť najmä modlitba, ktorej autorom je sám Kristus.
Historicky však došlo k tomu, že Otčenáš prednášal iba kňaz a ľud sa modlil potichu. Tým sa z modlitby celej Cirkvi stal akoby kňazský text. No liturgická obnova zabezpečila, aby sa Otčenáš opäť modlilo celé zhromaždenie a spoločne sa tak pripravilo na prijatie Eucharistie.
Pri tejto modlitbe kňaz používa gesto pozdvihnutých rúk – tzv. oranta. Liturgisti – a nielen oni – navrhujú, aby sa toto gesto stalo bežným pre celú komunitu veriacich, ako to bolo v prvotnej Cirkvi, keď všetci modliaci sa dvíhali ruky k Bohu.
Po Otčenáši nasleduje krátka prosba, tzv. embolizmus: „Prosíme ťa, Pane, zbav nás všetkého zlého…“ Jeho pôvod siaha do najstarších čias. V dnešnej liturgii tento text ústi do spoločnej chvály, doxológie: „Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva…“
Táto záverečná oslava Boha nie je novotou – nachádza sa už v ranokresťanskej tradícii a je známa aj v mnohých východných obradoch. Vrátila sa tak na svoje pôvodné miesto.
Po tejto modlitbe nasleduje znak pokoja. Ide o veľmi starý prvok liturgie, ktorý už v 2. storočí opisuje svätý Justín. Pôvodne sa nachádzal na konci liturgie slova ako potvrdenie jednoty pred prinášaním darov a pripomenutie Ježišovej požiadavky zmieriť sa s bratom pred obetou. V byzantskej liturgii je tam doteraz.
V priebehu dejín sa jeho miesto menilo, až sa ustálil v tesnom spojení s prijatím Eucharistie. Po Otčenáši je výrazom ochoty odpúšťať, ako sme to práve vyznali: „… ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Znak pokoja teda nie je prestávka ani spoločenská vsuvka, ale liturgický úkon, ktorý prejavuje bratskú lásku, pokoj a jednotu Cirkvi pred prijatím jedného Chleba.
V minulosti sa pokoj odovzdával veľmi dôstojne: kňaz ho „prijal“ bozkom oltára ako od samotného Krista a potom ho postupne odovzdával ostatným. Aby sa predišlo nedorozumeniam či nevhodnému kontaktu, v starých časoch si odovzdávali pokoj len muži mužom a ženy ženám.
V stredoveku už ani táto úzkostlivosť nestačila a na Západe sa zaviedla tabuľka s vyobrazením Krista zvaná instrumentum pacis (nástroj pokoja), ktorú pobozkal najprv kňaz a cez ktorú sa znak pokoja postupne prenášal k všetkým; v baroku ju nahradil pacifikál, stojaci malý kríž, v ktorom bývali uložené relikvie.
Dnes sa znak pokoja zvyčajne odovzdáva jednoduchým gestom podľa miestnych zvykov – podaním ruky, úklonom hlavy či krátkym pozdravom (napríklad „Pokoj s tebou“). Liturgia však pripomína, aby toto gesto zostalo stručné a sústredené, aby neodtrhlo pozornosť od blížiaceho sa prijatia Eucharistie.
Ešte pred samotným gestom sa modlí tzv. modlitba pokoja, inšpirovaná Kristovými slovami „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). Zaznieva nahlas, pretože pokoj je dar pre celé zhromaždenie, a nie iba pre jednotlivcov.
Otčenáš i znak pokoja sú teda dôležitými okamihmi v Eucharistii. Ukazujú, že prijímanie nie je iba záležitosťou osobnej zbožnosti veriaceho, ale stretnutím s Kristom, ktoré nás privádza k jednote s Bohom aj medzi sebou navzájom.
Predtým ako pristúpime k svätému prijímaniu, nás Cirkev učí:
- dôverovať Bohu ako milujúcemu Otcovi,
- túžiť po Duchu Svätom, ktorý premieňa naše srdcia,
- odpúšťať a prijímať odpustenie,
- zachovať pokoj a lásku k bratom a sestrám.
Tak sa naše slávenie stáva naozaj spoločným stolovaním Božej rodiny, kde je Kristus prítomný aj ako hostiteľ, aj ako pokrm života.
