„Babka na mňa prepísala byt,“ aj takúto odpoveď si pamätám z hodín náboženstva, keď som sa zaujímal, prečo sa žiaci pripravujú na sviatosť birmovania. Aby som im však nekrivdil, kde-tu sa odpovede predsa len dotkli aj Svätého Ducha.
Hoci v teórii ovládame, že sviatosť birmovania patrí medzi tri sviatosti kresťanskej iniciácie, spolu s krstom a Eucharistiou, napriek tomu má v živote mnohých katolíkov nejasné postavenie. Kým krst je vstupnou bránou do Cirkvi a prvé sväté prijímanie býva spojené s rodinnou slávnosťou a pravidelnou účasťou na liturgii, birmovanie sa v praxi neraz javí ako bod zlomu. Po ňom sa časť mladých z farského života nenápadne vytráca.
Aj preto sa čoraz častejšie ozýva nepríjemná otázka: Nestala sa z birmovania akási slávnostná rozlúčka s Cirkvou? Známa uštipačná anekdota dokonca v tejto súvislosti hovorí o votreleckých holuboch v kostole, ktoré vraj stačí len „pobirmovať“, aby sa z neho navždy vytratili.
Čo však sviatosť birmovania znamená v celej svojej vážnosti?
Tri v jednom
V praxi prvotnej Cirkvi, ako aj v dodnes nezmenenej praxi východných cirkví tvorili krst, birmovanie a Eucharistia jednotu. Kresťan bol pokrstený, pomazaný Svätým Duchom a prijal Eucharistiu v jednom slávení – bez ohľadu na vek. Takto chápaná iniciácia nebola postupným „nabiehaním“ do kresťanstva, ale vstupom do plnosti života v Kristovi.
Rozdelenie týchto sviatostí, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, vzniklo až neskôr. Na Západe k nemu prispelo najmä nekritické preberanie osobitnej rímskej praxe do iných regiónov. V Ríme si biskup ponechal vysluhovanie birmovania ako výraz jednoty miestnej Cirkvi. Keď sa však tento model rozšíril do veľkých diecéz, kde biskup nemohol byť prítomný pri každom krste, vznikol čoraz väčší časový odstup medzi krstom, udeľovaným kňazom, a birmovaním, vyhradeným biskupovi.
To, čo pôvodne vzniklo z praktických dôvodov, si napokon vyžiadalo aj teologické „dovysvetlenie“. A práve tu sa začína dlhý príbeh nepochopenia birmovania.
Od daru k výzbroji
Výrazný posun v chápaní birmovania priniesol v 5. storočí juhogalský biskup Faustus z Riez. Vo svojej homílii na sviatok Zoslania Svätého Ducha prirovnal pokrsteného ku vojakovi, ktorý je síce označený, ale ešte nemá zbrane. Podľa neho Duch Svätý v krste dáva milosť nevinnosti, no až v birmovaní udeľuje „výzbroj“ na duchovný boj.
Tento obraz sa stal základom západnej teológie birmovania. Problém však spočíva v tom, že preň nenachádzame oporu ani v Novom zákone, ani v liturgických textoch sviatosti a len veľmi obmedzene v učení cirkevných otcov. Ani Tomáš Akvinský nepovažoval birmovanie za nevyhnutnú podmienku spásy, ale skôr za užitočné posilnenie kresťana.
Napriek tomu sa práve tento dôraz na „posilnenie“, „výstroj“ a „boj“ stal ústredným motívom ďalších výkladov.
Sviatosť rozhodnutia?
Ďalší zlom prišiel v období reformácie. Birmovanie sa začalo interpretovať ako sviatosť osobného rozhodnutia. Mladý človek mal verejne potvrdiť vieru, ktorú zaňho pri krste vyznali rodičia, a tak akoby „ratifikovať“ ich rozhodnutie. Vek birmovania sa postupne presúval na koniec školskej dochádzky a dôraz sa kládol na dôkladnú katechetickú prípravu.
Bez pevnej opory v tradícii sa z birmovania stalo niečo ako liturgické vyhlásenie kresťanskej dospelosti. Očakávalo sa, že birmovanec prevezme zodpovednosť za svoju vieru, zapojí sa do života farnosti a vedome si zvolí kresťanský životný štýl. V pozadí tohto chápania často rezonovala predstava prechodu od „ľudovej“ k „rozhodnutej“ Cirkvi.
Problémom týchto výkladov však je, že sa sústreďujú viac na výkon človeka než na pôsobenie Boha. Zo sviatosti, v ktorej Cirkev vyznáva dar Ducha Svätého, sa stáva skúška zrelosti, lojality či angažovanosti.
Keď sa vytratí Duch
Všetky tieto posuny majú spoločného menovateľa: postupne odsúvajú do úzadia samotného Ducha Svätého. Zo sviatosti, v ktorej koná tretia osoba Najsvätejšej Trojice, sa stáva predovšetkým ľudské vyhlásenie – prejav rozhodnutia, sľubu alebo duchovnej zrelosti.
Hoci môžu byť tieto ciele ušľachtilé, výsledok je často opačný. Birmovanie sa stáva nepopulárnym, pre pubertálnych mladých ľudí nezrozumiteľným a pre farnosti vyčerpávajúcim projektom. Niet divu, že výsledkom je nemalý počet „poloiniciovaných“ kresťanov – pokrstených, no bez hlbšieho zakorenenia v živote Cirkvi.
Východ ako korektív?
Východná Cirkev ponúka v tomto bode možný korektív. Zachováva jednotu všetkých troch iniciačných sviatostí: kto je pokrstený, je hneď aj pomazaný myrom (olej posvätený biskupom na tento účel) a prijíma Eucharistiu – aj ako nemluvňa. Táto prax nie je len zachovaním starobylého zvyku, ale vyjadrením hlbokého teologického presvedčenia.
Podľa východnej teológie je spása spoločným dielom Syna a Ducha, „dvoch rúk Otca“, ako to obrazne vyjadril svätý Irenej a neskôr Simeon Solúnsky. Rozdeľovať ich pôsobenie znamená narušiť vnútornú logiku kresťanskej iniciácie. Len ten, kto prešiel krstom, birmovaním a Eucharistiou, má plný podiel na živote Cirkvi.
Obnovený obrad – otvorené otázky
Jadrom slávenia birmovania je modlitba vysluhovateľa s vkladaním rúk na birmovancov, v ktorej prosí o sedem darov Ducha Svätého.
Z obradov vypadla aj tzv. alapa – úder po líci, ktorý nasledoval po pomazaní krizmou a ktorý bol kedysi akýmsi sporným „poznávacím znakom“ birmovania. Tento úkon, pochádzajúci pôvodne z germánskej právnej symboliky, mal slúžiť ako pamäťová pomôcka: birmovaný si mal zapamätať, že prijal birmovanie, práve tým, že ho biskup neudrel práve najjemnejšie. Neskôr sa tento úder vykladal ako akýsi rytiersky pasovací akt, podobne ako sa celé birmovanie interpretovalo ako vstup do Kristovej armády v boji proti zlému nepriateľovi.
Napriek zmenám, ktoré priniesla obnova obradu birmovania, zostali niektoré otázky týkajúce sa podoby birmovania ako súčasti kresťanskej iniciácie otvorené. Úzko totiž súvisia s otázkami veku birmovancov a osoby vysluhovateľa birmovania.
Kritici požadujú, aby návšteva biskupa pri príležitosti slávenia birmovania bola skutočne návštevou otca diecézy u svojich veriacich, a nie termínom, do ktorého treba vzdorovitých pubertiakov za pomoci všetkých možných nábožensko-pedagogických či ekonomických trikov náležite pripraviť.
Aby birmovanie nebolo slávnostnou rozlúčkou s Cirkvou, je potrebné znovu objaviť jeho pôvodný účel: nie ako skúšku dospelosti, ale ako Boží dar. Nie ako ľudské rozhodnutie, ale ako pečať Ducha Svätého, ktorý uvádza človeka do plnosti kresťanského života.
