Je málo slov, ktoré sa spájajú s Cirkvou viac ako slovo pomoc. Potvrdzuje to aj nedávny americký prieskum, z ktorého výsledkov vyplýva, že hlavnou devízou Cirkvi je jej ťažko zastupiteľná schopnosť pomáhať v spoločnosti. A aj keď príde debata na obohratú tému odluky Cirkvi od štátu, vytiahneme nepriestrelné argumenty o tom, ako Cirkev poskytuje nenahraditeľnú pomoc.
Cirkev pomáha vdovám aj sirotám, pomáha v sterilných prostrediach nemocníc aj v špine mestských zákutí. Pomáha študentom v školách a tiež seniorom v domovoch dôchodcov. Bol by to dlhý zoznam dôvodov, prečo je kresťanstvo prospešné. Cirkev ako pomocnicu potvrdzuje aj časté prirovnanie pápeža Františka, ktorý ju rád predstavuje ako poľnú nemocnicu. A aké slovo by v prvom rade malo charakterizovať nemocnicu? Pomoc.
Ale čo je to za pomoc, keď mi svätý Pavol radí, aby som sa nechválil ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista? Alebo ako mám chápať prvých kresťanov, ktorí nás nevyzývajú recitovať Vyznanie viery z pohodlnej a bezpečnej kostolnej lavice, ale stojac zoči-voči vyhladovaným levom či namiereným hlavniam horlivcov z Islamského štátu?
A čo všetci mučeníci, ktorých Cirkev neustále predstavuje ako vzory svätosti? A napokon, aj keď sa pozrieme na zakladateľa našej Cirkvi, opusteného v Getsemanskej záhrade, iste by nikomu empatickému nenapadlo otravovať ho v takej chvíli so svojimi starosťami.
Kde bola Cirkev, ktorá by pomohla prvým kresťanom v ich náročnej politickej situácii? Prečo im nepomohla a nepovedala, že takéto hrdinstvá nie sú potrebné a že od nich Boh žiada, aby sa radšej venovali svojej rodine, obrábali svoje políčko a zodpovedne platili hypotéky?
A nemusíme sa vracať ani do Rimanmi okupovanej Palestíny. Stačí ísť pár dní dozadu na západné Slovensko do národnej baziliky v Šaštíne, kde bol blahorečený Ján Havlík. Jeho láska k Cirkvi a k Bohu určite nebola v jeho živote niečím, čo by mu uľahčilo život. Ján Havlík si mohol vybrať ľahšiu cestu vedúcu k jeho túžbe po zasvätenom živote a vstúpiť do seminára, ktorého vedenie nebolo úplne v súlade s cirkevným poriadkom.
Mohol mávnuť rukou a povedať si, že nikdy nebude všetko ideálne a že aj tak je dôležité jeho srdce a jeho viera a nerobí nič zlé, iba chce nasledovať Kristov hlas. Ale pre neho Cirkev nebola poľnou nemocnicou plniacou jeho túžby. Pre neho sa Cirkev stala väzenskou celou, plnou asketických cvičení, akým bol pôst na samotke striedaný s telesnými cvičeniami v uránovej bani.
Zdá sa, že Cirkev nám hovorí, že človek sa narodil pre vyššie veci, než je bezproblémový život. Kresťanský Boh nesedí na obláčiku ani neodpočíva s prekríženými nohami v tieni starého stromu, ale visí klincami pribitý na kríži.
Cirkev tu nie je nato, aby nám tento život uľahčila, ale naopak. Aby nám ho prevrátila naruby a skomplikovala, ako sa len dá. Hovorí nám, že všetko to, čo sme sa naučili o dôležitosti pravidelnej a vyváženej stravy, máme vymeniť za kúsok chleba. Namiesto toho, aby sme sa zodpovedne starali o svoje rodiny, máme predať všetko, čo máme, a nasledovať Krista.
Zdá sa, že Jána Havlíka a s ním celý rad mučeníkov nepoháňala túžba po zdravom a komfortne prežitom živote, ale stretnutie s tým, čo nemecký teológ Rudolf Otto nazýva mysterium tremendum. Stretnutie s Bohom vzbudzujúcim „úctivý strach“. Pozýva nás k stretnutiu s Bohom, ktorý nás neuspáva, ale prebúdza.
Abba Ammon dostal otázku: „Čo je to úzka a náročná cesta?“ On odvetil: „Úzka a náročná cesta je vzdať sa svojej vôle v prospech Boha. To je tiež zmysel vety: Pane, všetko sme opustili a nasledovali sme ťa.“ Ako kresťania dobre vieme, že toto nasledovanie neviedlo do nemocnice, ale na Golgotu.
