Meno svätého Antona Pečersko-Kyjevského, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 10. júla, má latinský pôvod a znamená popredný. Narodil sa v roku 983 v starobylom meste Ľubeč neďaleko Černigova na Kyjevskej Rusi.
Pri krste dostal meno Antipas. Od mladosti mal veľkú bázeň pred Bohom a túžil po mníšskej schéme. Keď dosiahol zrelý vek, putoval, až kým nedorazil na horu Athos, aby tam napodobňoval skutky jej svätých obyvateľov.
Na Svätej hore ho postrihli a stal sa mníchom Antonom, vyznačujúc sa pokorou a poslušnosťou, čo potešovalo všetkých ostatných mníchov. Igumen videl v Antonovi veľkého budúceho askétu a vedený pokynom Matky Božej, ktorý dostal vo sne, ho poslal späť do jeho rodnej krajiny s príkazom: „Anton, je čas, aby si viedol druhých vo svätosti. Vráť sa na Kyjevskú Rus a buď príkladom pre ostatných. Nech je s tebou požehnanie Svätej hory!“
Po návrate v roku 1013 začal Anton navštevovať monastiere v Kyjeve, ale nikde nenašiel taký prísny život, aký zažil na Athose. Božia prozreteľnosť ho napokon priviedla do zalesnenej oblasti nad Dneprom pri veľkokniežacej dedine Berestovo, ktorá mu pripomínala milovaný Athos. Tam našiel jaskyňu, ktorú vydlabal v pieskovci dvorný kňaz Hilarion, budúci prvý slovanský metropolita Kyjeva a celej Rusi, aby sa do nej mohol utiahnuť na modlitbu.
Anton, ktorý ho neskôr postrihol, sa v nej usadil ako v mníšskej cele a začal sa modliť slovami: „Pane, nech je na tomto mieste požehnanie hory Athos. Posilni ma, aby som tu zostal.“ Venoval sa modlitbe, pôstu, bdeniu a fyzickej práci. Jedol len suchý chlieb a trochu vody každý druhý alebo tretí deň; niekedy nejedol aj týždeň.
Ľudia začali prichádzať k Antonovi pre jeho požehnanie a radu a niektorí sa rozhodli zostať s ním. Medzi prvými jeho učeníkmi bol kňaz Nikon, ktorý v roku 1032 v monastieri postrihol budúceho svätého Teodózia z jaskýň (Pečerského). Cnostný život svätého Antona ožiaril jeho rodnú zem krásou mníšstva.
Prijímal tých, čo túžili po mníšskom živote, a keď ich poučil, ako majú nasledovať Krista, požiadal svätého Nikona, aby ich postrihol. Žili rovnako v pieskovcových celách – jaskyniach, pospájaných chodbami. Časom vytvorili v pieskovci aj niekoľko chrámov. (Tento komplex dostal neskôr názov Blízke jaskyne.)
Keď počet jeho učeníkov dosiahol biblické číslo dvanásť, svätý Anton vymenoval za igumena bojarského syna Varlaama, odišiel z monastiera a vytvoril si novú jaskyňu, kde sa usadil. Aj tam sa okolo neho začali zhromažďovať mnísi a vytvárať si svoje cely. Rovnako si vytvorili niekoľko chrámov. (Tento komplex dostal neskôr názov Vzdialené jaskyne.)
Na naliehanie veľkokniežaťa Izjaslava (krstným menom Demetera), syna Jaroslava Múdreho, sa igumen Varlaam stiahol do monastiera Dimitrijev, aby ho viedol ako igumen. S požehnaním svätého Antona a so všeobecným súhlasom bratov bol za jeho nástupcu vybraný tichý a pokorný Teodózius. V tom čase už počet bratov dosiahol sto mužov. Veľkoknieža daroval mníchom horu, na ktorej postavili veľký chrám a cely a ohradili ich palisádami. Tak vznikol nad jaskyňami obdivuhodný monastier, dnes zvaný Pečerská lavra.
Traduje sa, že v súvislosti s výstavbou chrámu, ktorý mal byť zasvätený Bohorodičke, Boh oslávil svätého Antona darom zázrakov. Zrazu sa aj so svätým Teodóziom v podobe anjelov ocitli v Blachernskom chráme v Konštantínopole bez toho, aby opustili monastier.
Tam stála pred nimi samotná Presvätá Bohorodička a obdarovala ich zlatom na výstavbu chrámu. Po prijatí zlata od Matky Božej svätí poverili majstrov architektov, ktorí prišli z Konštantínopolu na Kyjevskú Rus na príkaz Kráľovnej nebies, aby svätyňu postavili. Počas tohto zjavenia Matka Božia predpovedala blížiacu sa smrť svätého Antona, ktorá nastala 10. júla 1073.
Jeho telo uložili do podzemia Pečerskej lavry, kde odpočíva spolu s neporušenými pozostatkami viacerých svätých a mnohých mníchov, čo žili pred stáročiami a svojimi modlitbami a slzami, pôstom a bdením bez akýchkoľvek svetských statkov vytvorili dielo, ktoré sa stalo prvým duchovným centrom Kyjevskej Rusi.
