Niekoľkokrát za život sa nám stane, že nejaké kultúrne podujatie ostane v nás rezonovať aj desaťročia. Mal som to šťastie. Nastúpil som na vysokú školu do Košíc a v septembri pamätného roku 1989 uviedol košický amfiteáter film Misia. Komunisti vyhodnotili tento film ako proticirkevný, a tak dostal zelenú.
No mne ako veriacemu chlapcovi pripadal úžasný. Že Cirkev kolaboruje s momentálnou svetskou mocou, som predsa dobre vedel. A že existuje aj Cirkev, ktorá sa svetskej a skorumpovanej cirkevnej moci vie postaviť, to som registroval tiež.
Jezuitská nepoddajnosť a snaha za každú cenu stáť na strane ohrozených a prenasledovaných celkom určite v mnohých mladých srdciach chlapcov a dievčat, čo v tom amfíku boli, pripravili cestu odhodlaniu. Veľmi sme ho v ten studený november, čo mal čoskoro prísť, potrebovali.
Rodrigo vlečúci ťažkú guľu – sieť naplnenú zbraňami a brnením bývalého žoldniera, lovca indiánov, ktorých predával do otroctva, ten Rodrigo, čo vo svojej arogancii a zo žiarlivosti neváhal chladnokrvne zabiť vlastného brata – už navždy ostal v mojom vnútri. Ako symbol pokánia. Že aj po najťažšom hriechu existuje cesta von. Cesta pokánia. Dá sa siahnuť si na život, dá sa to urobiť pomalšie cez alkohol alebo drogy, ale existuje aj iná cesta.
Keď sa konečne doplahočil s tým svojím bremenom k misionárskej stanici, k šťúplym Indiánom, a keď čakal, že ho zaslúžene zabijú – a vlastne s tým aj tak trochu počítal – nastal zázrak. Títo jednoduchí prírodní ľudia okamžite pochopili jeho stav. V jeho zbraniach už nevideli ohrozenie, ale len ťažké bremeno minulosti. Je to silná scéna.
Za nádhernej, až nadpozemskej hudby Ennia Morriconeho domorodec plný protichodných pocitov presmeruje nôž spod Rodrigovho krku k lanu jeho bremena. Prereže ho, lebo teraz je ten správny čas. Čas začať nový život. Lebo túto možnosť máme od samotného Stvoriteľa. Je to jedna z najkrajších právd kresťanstva. Že cez pokánie – a nijak inak – existuje cesta z úplného dna späť k radosti života. Odpustenie bez pokánia je odporné, ale pre jeho efektnosť – a že ho masy obľubujú – patrí medzi najobľúbenejšie hračky samotného diabla. A fakt, aj nedávno som jedno také zaregistroval vo verejnom priestore…
Vždy, keď som čítal evanjelium o tom, ako Ježiš po dvoch poslal učeníkov do sveta, tak som sa venoval tým zázrakom a čudám, čo sa diali ich rukami a ako boli z toho aj oni sami unesení, a trochu som im závidel, že ja ako dedinský kňaz nemám až takú moc. Občas som ju veru veľmi potreboval.
Nikdy nezabudnem na pohreb mladučkej mamičky z Važca, ktorá odložila chemoterapiu, až kým nedonosí a neporodí svoje dieťa. Aké smiešne sú odvtedy všetky tie moje akože vážne rozhodovania sa.
No v tom evanjeliovom texte je aj drobná vetička, v ktorej je napísané: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie.“ To slovo treba ma fascinuje. Treba jesť, treba spať, treba piť, treba dýchať. Treba žiť. Slovo treba je nástojčivé. Neznesie dlhý odklad. Pokánie môže byť monumentálne a život zachraňujúce, keď sme úplne tam s Rodrigom na totálnom dne.
S ním odmietame ponúkaný tanier s jedlom, lebo chceme odísť z toho sveta, lebo ten rozchod, neveru, okradnutie, haváriu, smrť dieťaťa zabudnutého v rozhorúčenom aute a ešte všeličo iné nedokážeme uniesť. Smrť je vtedy taká lákavá. Sám Pán Boh nám vtedy zvyčajne posiela anjela strážcu, ktorý cez niekoho ukáže inú cestu. Cestu pokánia. Tá cesta je naozaj cesta k životu.
Ale potom je tu aj to znepokojivé „… že treba robiť pokánie“. Že to je akýsi permanentný stav nášho života. Pokánie je dennodenná dispozícia uznať si chybu a snažiť sa ju hneď napravovať. Hneď sa ospravedlniť. Hneď nahradiť škodu. Hneď opravovať, čo pokazíme. K tomu biblickému slovu treba pasuje prekrásne ľudské slovo hneď.
Pokánie ako čnosť, otvorenosť priznať si svoju omylnosť, nedokonalosť, ale aj hriešnosť, zákernosť, neprajnosť, latentné kazisvetstvo. Zastavovať to čím skôr. Treba hneď byť v každom okamihu pripravený tasiť kolt pokánia, aby človek zostrelil Zlo vo svojom srdci práve v okamihu, keď sa rozhodne siahnuť nám na našu dušu.
Škoda, že priznanie si chyby, ospravedlnenie sa, odčinenie a iné skvelé prežitky minulosti sú vyhynutým druhom. Upokojujú vášne medzi ľuďmi. Lebo ako by povedal Donald Trump, dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa ucho neodbije…
