Chlapi z Gerlachova a Batizoviec museli krútiť hlavou nad tým nápadom. Majitelia prvých rekreačných zariadení postavených na Polianke nad Gerlachovom im zadali nezvyčajnú robotu: postaviť vozovú cestu z Polianky k plesu tam vysoko, až hen pod Gerlachovský štít. Cesta cez les má zmysel, dá sa ňou zvážať vyťažené drevo. Aj cesta k lúkam má zmysel, dá sa ňou zvážať usušené seno. Ale načo sa lopotiť s kameňmi veľkými ako skrine kvôli ceste končiacej sa pri akomsi horskom jazere? Ako sa na Spiši hovorí, žiaden „chasen“ z takej cesty nie je.
Ale každá platená robota pod Tatrami je dobrá, a tak ani nie o rok sa na konci skoro sedemkilometrovej cesty otáčali vozy s nemeckými a maďarskými slečinkami pri slnkom zaliatom plese. Z koní sa len tak parilo, stále to je po tej ceste strmo hore. Ale tuberkulózou sužovaní rekreanti, liečení slnkom a čistým vzduchom a výbornými kuchárkami z Batizoviec, sa do Tatranskej Polianky radi vracali. Aj kvôli tej ceste.
A v zime ešte radšej, odkedy sa objavil ten severský šport a tie dlhé drevené lyže s „cuclikmi“ na špičkách. No a na sánkach sa mohli legálne narušiť prísne dodržiavané vzdialenosti medzi mužským sakom a dámskym korzetom. Myslím, že minimálne na hrúbku jednu Biblie to vtedy bolo. Mladí sa rozhodne radi sánkovali po ceste od Velického plesa. Vymrznutých ich čakalo vykúrené sanatórium s prvým ústredným kúrením v Tatrách.
Na konci cesty, tam pri plese, vzniklo neskôr pár chát. Poslednú naozaj krásnu stavbu so sedlovou strechou a krásnymi vikiermi po ničivom požiari postavili nanovo v podobe, akú má Sliezsky dom dodnes. Ktovie, či po tej ceste vyšiel hore pozrieť novostavbu aj nejaký ten sovietsky „gaz“, lebo to boli akurát tie tristné roky, keď nás napadli a obsadili hovoriac, že nás oslobodzujú, poväčšine sovietski „spriatelení“ vojaci.
V tom čase aj tá stará vozová cesta prešla zmenami a mala zvláštne označenie. Keď mi to otec prvýkrát povedal, musel mi dlho vysvetľovať, čo to znamená. Samoopravujúca sa cesta. Predstavte si! Ako sa môže cesta sama opraviť, keď ju auto poškodí? Veď to nie je koža na kolene pubertiaka! Otec vytiahol aj akúsi čiernobielu fotku. Po ceste namáhavo stúpa zvláštna cisterna. Vzadu má akési rúrky a trysky; čosi podobné mali polievacie autá, čo čistili ulice pred Prvým májom, ale tie mali trysky vpredu.
Z tohto auta striekala horúca čierna tekutina na bielučký makadam. Rozdrvené uvalcované skaly pokrýval čierny tér, kvalitný asfalt, ktorý vsiakol medzi kamene a zlepil ich. Keď to vychladlo, vyzeralo to ako dnešné cesty. No len čo na cestu zasvietilo slnko, spomedzi kameňov vyvierali čierne bublinky a pramienky téru. Všetko sa znova zlepilo, trhliny sa zacelili.
Ako deti sme skákali na tie krásne čisté bublinky a lepili sme sa na cestu podrážkami. Zlízli sme za to poza uši, ale pokušenie bolo neodolateľné: zanechať odtlačok svojej topánky v mäkkom čiernom jazierku. To sa občas v dieťati neodolateľne prebúdza Neil Armstrong…
Tá cesta ma sprevádzala desaťročia. Až keď prišla nešťastná veterná katastrofa a ťažké autá vyvážali padnuté stromy aj spod Velického plesa, zázračná koža cesty takú záťaž už nezvládla. Jazvy a priehlbiny boli nad jej sily. Už sa nevedela sama opraviť. Voda počas prudkých letných búrok postupne dokončovala skazu. Dnes tam vedie už nová cesta, diery na nej však treba opravovať. Toto už je moderný asfaltový koberec, ktorý sa nevie opraviť sám…
Ale priznávam, keď som v mladosti pozval nejakú kamarátku na cyklotúru k Sliezskemu domu, cestou dole som nebol rozochvený len náhlymi silnými citmi, ale aj z drsného povrchu starej cesty. Priam až vytrasený, ako blcha na chvostovom pierku trasorítky. Po tej dnešnej ceste na Sliezsky dom to ide naozaj úplne hladko, len tých zaľúbených tam už veľa nestretnete. A ak, tak len do seba samých a svojich športových výkonov. Svištia na tých svojich rýchlych skialpových lyžiach alebo v lete na tlstokolesových ebikoch. To ja som vtedy s jednou spolužiačkou šiel rozhodne najpomalšie, ako to len šlo…
A ako plynul čas, aj srdcia, aj cesty sa vedia samy opraviť. Rád sa prechádzam na tých zopár starých cestách, ktoré ešte na slnku ronia čierne slzy, a keď sa nik nedíva, s pôžitkom ich zašľapujem späť medzi ujazdené kamene. Neprezradím, kde ešte sú! A stále mám radosť z odtlačkov mojich podrážok, ktoré tam vydržia do najbližšieho slnečného dňa.
Tie cesty sú nádejou, že aj naše vnútro má túto schopnosť. Či bdieme, alebo spíme, opravujú sa rany, ktoré nám život, naše nerozumnosti a zlí ľudia spôsobili. No žiadna samoopravujúca cesta nevie zaceliť svoje rany v zime a tme. Musí prísť teplo a slnko. Je pochabé spoliehať sa, že sa naše vnútro opraví, pokiaľ je v ňom mráz. Až prejde primeraný čas, musíme nastaviť tvár cesty nášho života slnku.
Som presvedčený, že obnovenie si vzťahu s Bohom je nevyhnutnou podmienkou, aby sa človek mohol zvnútra samovoľne a zázračne opravovať. Nedá sa prestať s alkoholom alebo drogami bez uvedomenia si, kto ma na tento svet poslal a prečo…
Nedá sa prežiť drastický rozvod alebo rozchod, alebo krutosť najbližších bez pokusu o uvedomenie si toho, že ten, ktorý ma stvoril, ma aj teraz reálne miluje. A plače so mnou. A bez slov mi vysvetľuje, že sa nemôžem modliť o veci, pri ktorých by on musel porušiť slobodnú vôľu človeka. Práve toho, bez ktorého je teraz a tu ťažko čo len nadýchnuť sa. A že aj On čosi vie o tom, keď sa láska zavraždí.
Jediné je dôležité: nenechať zatiahnuté žalúzie. Kam nechodí slnko, tam chodí lekár. O to viac to platí pre dušu. Ale aj pre svet, v ktorom žijeme. Proces regenerácie ťažkej doby, ktorú momentálne žijeme, tých všetkých jaziev po ruskej agresii na Ukrajine trvajúcej už nekonečné tri roky. Tej hrubosti a tuposti niektorých najmocnejších prezidentov na oboch stranách oceánov.
Nepredstaviteľná násilnosť z úst nositeľov svetových náboženstiev chváliacich sa svojou miernosťou. A surovosť prorokov tvrdých pohľadov, čo si z evanjelia urobili pästný klin na rozbíjanie jednoty veriacich v Lásku, spôsobujúc ničím nezaslúžené rany v srdciach ľudí stvorených v akejkoľvek inakosti.
Už Exupérymu v Citadele bol tento typ proroka odporný, ako keby videl dnešné časy a mnohých kňazov, ktorí zabudli na nežnosť Kristovej lásky k hriešnikom a trápiacim sa. Prskajú hnev a síru a diabla vidia vari už aj v každej rozprávkovej postavičke.
No spoločenstvo ľudí dobrej vôle sa neustále obnovuje. Duch prináša teplo i svetlo a jazvy sa zaceľujú. On o sebe povedal, že je cestou, pravdou a životom. Neviem, či cesty tohto sveta, často viac virtuálne ako skutočné, viac z optovlákien ako zo skál s praskajúcimi bublinkami pod nohami detí, sa tiež vedia opravovať. A už vôbec neviem, či vedú k nejakým pekným cieľom. Ale rád aj po nich kráčam, lebo cieľ si nosím v sebe spolu s uistením, že aj v tmavých dolinách nás On neustále sprevádza.
