Pápež František sa obáva, že Cirkvi hrozí „vážne intelektuálne a duchovné ochudobnenie budúcich kňazov“. Preto uplynulý víkend nečakane zverejnil desaťstranový list O úlohe literatúry vo formácii. Pomerne veľa pozorovateľov vníma dokument, ktorý vyšiel v ôsmich jazykoch, ako pápežov prejav lásky k literatúre.
Pápež uviedol aj konkrétny dôvod, ktorý ho k napísaniu listu viedol: „Vo všeobecnosti však treba s poľutovaním konštatovať, že štúdium literatúry v súčasnosti nezaberá patričné miesto vo formácii tých, ktorí sú na ceste ku kňazskej službe.“ Pápež varuje, že to má ďalekosiahle dôsledky pre začínajúcich kňazov: chýba im privilegovaný prístup k srdciam ľudí.
„Úlohou veriacich, a najmä kňazov, je práve ‚dotknúť sa‘ sŕdc dnešných ľudí, aby sa otvorili ohlasovaniu Ježiša Krista. V tomto úsilí má neoceniteľnú hodnotu prínos literatúry a poézie.“ (č. 21) „Literatúra je tu nato, aby ‚rozvíjala‘ obrazy života, aby sa pýtala na ich význam,“ píše pápež a pokračuje: „Je to, skrátka, spôsob, ako skutočne zažiť život.“
Téme literatúry sa viditeľná hlava Cirkvi venuje aj na pozadí osobných skúseností a referuje o svojich zážitkoch ako učiteľ literatúry na jezuitskej škole v Argentíne v rokoch 1964 – 1965. Keď študenti nechceli predpísané dielo študovať, vtedy 28-ročný Bergoglio im povedal, aby si knihu prečítali doma. Namiesto toho sa v triede rozprávali o knihách, ktoré si mladí ľudia prečítať chceli. „V konečnom dôsledku hľadá srdce vždy viac a každý si napokon nájde svoju vlastnú cestu k literatúre,“ zhŕňa pápež svoj didaktický prístup.
A „knihomoľ“ v úrade pápeža odhaľuje aj svoj vlastný vkus v literatúre: „Ja napríklad milujem tragických umelcov, pretože ich diela môžeme všetci vnímať ako svoje vlastné, ako vyjadrenie vlastných drám. Kto plače nad osudmi postáv, plače aj nad vlastnou prázdnotou, nedostatočnosťou a osamelosťou.“ Pápež preto v liste odporúča, aby si každý našiel knihy, ktorú hovoria o jeho vlastnom živote.
Náboženský pedagóg Markus Tomberg považuje za pozoruhodné, že pápež vo svojom liste nenavrhuje kánon literatúry, ktorý by sa oplatilo prečítať v katolíckom zmysle, alebo na druhej strane – ako to bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami bežnou praxou – nezakazuje čítanie konkrétnych diel. „(Pápež) František tu ponúka duchovne orientovanú teóriu čítania, ktorá sa už nemusí báť, že niektoré knihy sú napríklad nebezpečné, príliš triviálne, zvodné alebo vhodné do koša,“ hovorí Tomberg.
Pápež má pri čítaní na zreteli aj proces recepcie: čitatelia si trénujú jazyk, slovnú zásobu, predstavivosť a vyjadrovacie schopnosti (č. 16), prečítané obohacujú aj o vlastné skúsenosti a stávajú sa tak spoluautormi textov (č. 17). Z pohľadu pápeža literatúra znamená počuť „niečí hlas“ (č. 20). Alebo povedané obraznejšie: „Tak sa ponoríme do konkrétnej, vnútornej existencie predavača ovocia, prostitútky, dieťaťa, ktoré vyrastá bez rodičov, murárovej manželky, starenky, ktorá stále verí, že našla svojho princa.“ (č. 36)
Literatúra je preto podľa pápeža (nielen) pre budúcich kňazov dôležitým „cvičiskom, v ktorom sa cvičí oko“ (č. 32).
Pápež list zverejnil v závere svojej letnej dovolenky, ktorú chcel podľa vlastných slov využiť na viac spánku, modlitby, počúvania hudby a – nie je prekvapujúce – na viac čítania.
