Vatikán bol doposiaľ jediným štátom sveta, kde mala latinčina status prvého úradného jazyka. Odteraz to už neplatí. Nové pravidlá (Regolarmenta) menia postavenie jazyka starých Rimanov, hoci jeho používanie vo Vatikáne úplne nezaniká.
Zmeny vo Vatikáne zvyknú prichádzať pomaly, no veci sa hýbu. Pol roka po nástupe nového pápeža Leva XIV. vyšlo nové nariadenie, ktoré upravuje jazyk používaný vo vatikánskej administratíve. Vyplýva z neho, že latinčina už nie je preferovaným úradným jazykom v najmenšom štáte sveta.
V kapitole o používaných jazykoch sa po novom píše: „Úrady Rímskej kúrie vyhotovujú svoje dokumenty spravidla v latinčine alebo v inom jazyku.“
Predchádzajúca verzia Regolarmenta priznávala latinčine výrazne vyššiu prioritu: „Úrady Rímskej kúrie vyhotovujú svoje dokumenty spravidla v latinčine, môžu však na korešpondenciu alebo podľa potreby použiť aj iné, dnes bežnejšie jazyky.“
Najpoužívanejším pracovným jazykom vo Vatikáne je dlhodobo taliančina.
Zmenou prešli aj požiadavky na zamestnancov. Kým donedávna sa vyžadovala dobrá znalosť latinčiny, po novom sa kladie dôraz najmä na výbornú taliančinu a druhý cudzí jazyk.
Latinské dedičstvo však nezaniká. Naďalej zostáva v platnosti Úrad pre latinský jazyk, ktorý pôsobí pri Štátnom sekretariáte a pomáha všetkým úradom Rímskej kúrie.
Význam latinčiny v Cirkvi postupne slabne už desaťročia: sväté omše sa po celom svete slávia v národných jazykoch a vnútri Cirkvi sa stále vedú diskusie o tzv. tradičných latinských bohoslužbách.
Na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) bola latinčina jediným oficiálnym jazykom diskusií. Pápež Ján XXIII. ju chcel dokonca zaviesť ako oficiálny jazyk na katolíckych univerzitách, no tento zámer sa nestretol s pochopením.
Dnes už pápežské zákony nemusia byť publikované vo vatikánskom vestníku v latinčine. No jedno ostáva nezmenené: pápežské magisteriálne texty – encykliky, apoštolské exhortácie a ďalšie učiteľské dokumenty – sa stále vydávajú najprv v latinčine.
Lev XIV. je prvým pápežom zo Spojených štátov. Ovláda angličtinu, taliančinu, španielčinu, portugalčinu i latinčinu – jazyk, ktorý aj naďalej zostáva dôležitou súčasťou života Cirkvi. Len už nie tou prvou úradnou voľbou.
