Mnoho ľudí tvrdí, že viera a politika sa nemajú miešať. Čoraz viac ľudí je za to, aby bola Cirkev od štátu oddelená. Že vraj viera je osobná vec a nemala by byť súčasťou verejného života. To, či máš ruženec vo vrecku, je na tebe. Ale na verejnosti s ním príliš nestraš.
Ak kňaz spomenie politickú tému v kázni alebo modlitbe, cítime sa akísi nesvoji, a ak ešte náhodou zastáva opačné politické názory, ako sú tie moje, je to dostatočný dôvod sadnúť k počítaču a napísať sťažnosť na biskupský úrad.
Kánony Cirkvi takisto hovoria, že duchovné osoby by sa mali vyhýbať verejným úradom, pretože by to sťažovalo ich vedenie veriacich. Priateľ kňaz sa mi dokonca zveril, že od svojho svätenia nehodil nikdy volebný lístok: „Približuje ma to bližšie k mojim farníkom a nejaká konzervatívna strana prežije bez môjho jedného hlasu.“ Vysvetlil mi svoje, pre mňa nie až tak nepochopiteľné rozhodnutie.
Takže chápem, prečo politika môže ľuďom v Cirkvi spôsobovať nepohodlie.
Zároveň však my ako Cirkev žijeme vo svete. My kresťania žijeme v komunitách, mestách a krajinách. Slovo „politika“ pochádza z gréckeho slova „polis“, čo znamená mesto. Politika sa zaoberá tým, čo sa deje v našom meste alebo krajine, na miestach, kde žijeme. Takže áno, my kresťania sa musíme určitým spôsobom zaoberať politikou. Žijeme vo svete a veci (politické veci) sa okolo nás dejú, či sa nám to páči, alebo nie.
Ak je Boh skutočný, nemôžeme predstierať, že nie je prítomný, keď čelíme veľkým otázkam o tom, čo sa deje vo svete. Ako kresťania, ktorí sa snažia milovať Boha a blížneho vo všetkých aspektoch svojho života, potrebujeme spôsob, ako reagovať na politiku kresťanským spôsobom. A práve to je niečo, čo svet v súčasnosti naozaj potrebuje.
Politika bola u nás už dlho napätá, ale v posledných mesiacoch sa zdá, že sa to napätie napína a napína ktovie kam. Ľudia sa začínajú obracať proti sebe. Sociálne médiá a správy sú plné videí, ktoré nenechajú na nikom nitku suchú.
Síce sa nezapájame do fyzických bojov, ale možno sa zapájame do prudkých diskusií na sociálnych médiách. Zdieľame príspevky plné nenávisti alebo sa od ľudí s inými názormi dištancujeme.
Cieľom je „poraziť druhú stranu“ alebo „vyprovokovať opozíciu“. Politika sa stáva len bojom proti tomu, čo považujeme za zlo na druhej strane. Tento prístup nás premieňa na bojovníkov, ktorí trávia svoj čas hádkami na internete, čo často vedie k násilným konfliktom v reálnom svete.
Toto všetko spolu s ďalšími výzvami robí svet temným miestom. Mnohí z nás sa odpájajú od sociálnych médií alebo správ, pretože máme pocit, že nás tento chaos pohlcuje. A to dáva zmysel, pretože temnota je desivá. Predstavuje hriech, smrť a zlo. Je prirodzené chcieť sa jej zbaviť.
Ale zamyslime sa. Temnotu nemožno odstrániť priamo. Nie je to niečo, čo môžete odstrčiť alebo vyhodiť. Temnota je neprítomnosť svetla. Jediný spôsob, ako sa zbaviť temnoty, je priniesť svetlo. To platí aj pre náš duchovný boj.
Svätý Porfyrios bol jedným z najväčších svätcov 20. storočia.
Bol to jednoduchý mních na hore Athos, ktorý žil taký svätý život, že ľudia z celého sveta za ním prichádzali po radu.
A svätý Porfyrios stále znova a znova hovoril, že cesta k dobru je prekvapivo jednoduchá a ľahká.
Keď sa ľudia cítili zaťažení temnotou alebo preťažení bolesťou a zlom vo svete, svätý Porfyrios im radil, aby presmerovali svoju pozornosť a energiu.
Trávte menej času zameriavaním sa na temnotu a viac času zameriavaním sa na svetlo.
„Nebojujte proti tomu, aby ste vyhnali temnotu z komory vašej duše. Otvorte malú štrbinku, aby mohlo vstúpiť svetlo, a temnota zmizne.“
Život nepredstavuje porážanie hriechu alebo prekonávanie zla, či už je to temnota v našich srdciach, alebo temnota v srdciach iných.
Poraziť liberálov alebo „oslobodiť konzervatívcov“ jednoducho nemôže byť stredobodom našich životov.
Zameriavanie sa na negatívne veci, aj s najlepšími úmyslami, vytvorí iba viac negativity.
Viac temnoty.
Spôsob, akým komunikujeme online, je toho skvelým príkladom.
Úprimne, koľkokrát ste videli, že niekto odpovedal na príspevok na sociálnych sieťach a skutočne niekoho presvedčil?
Väčšinou bojovanie proti zlým veciam, ktoré vidíme zdieľané, len spôsobuje viac stresu a hnevu.
To nás robí defenzívnejšími, zakorenenejšími vo svojich vlastných názoroch a polarizovanejšími.
Nie je náhoda, že čím viac času trávime interakciami s ľuďmi online, tým viac sa rozdeľujeme.
Čím viac času trávime snažením sa navzájom zosmiešňovať, tým ťažšie je pre nás skutočne spolu hovoriť.
Čím viac démonizujeme druhú stranu, tým jednoduchšie sa stávajú naše vlastné srdcia tvrdšími.
Čím viac bojujeme proti temnote, tým temnejšie to nakoniec je.
Ale nie je to len svätý Porfyrios, kto nás varuje pred zameriavaním svojej pozornosti na zlo.
Túto radu vidíme aj v Písme.
Ako čítame v Žalme 37 a v Prvom liste svätého Petra, nie sme povolaní bojovať proti zlu.
Sme povolaní „vyhýbať sa zlu a konať dobro“.
Jediné, čo môžeme urobiť pre skutočné odstránenie temnoty zaťažujúcej svet, je priniesť doň trochu svetla.
Sme pozvaní byť tým svetlom tak, že konáme čisté a láskyplné skutky vo svete.
Kŕmime hladných, obliekame nahých, povzbudzujeme ľudí, keď sa cítia zničení.
Zameriavať sa na temnotu v iných nás však môže viesť úplne opačným smerom.
Keď démonizujeme iných ľudí, v skutočnosti stáva sa ľahšie ospravedlniť si svoje vlastné temné skutky.
Môžem nazývať ľudí hanlivými menami, pretože druhá strana je plná klamárov.
Môžem byť násilný, pretože druhá strana je plná násilníkov, ktorých treba zastaviť.
Démonizovať druhú stranu, zatiaľ čo sami klesáme hlbšie do démonického správania.
Pretože ak je druhá strana dostatočne zlá, môžeme ospravedlniť čokoľvek.
Ak je druhá strana dostatočne zlá, účel vždy ospravedlní prostriedky.
Ale svedectvo Cirkvi ide presne proti tomuto.
Sme povolaní zamerať sa na svoje hriechy, nie na hriechy iných.
Sme povolaní otvoriť svoje srdcia svetlu Krista, nie byť rozptyľovaní temnotou v iných.
Čo to však znamená pre nás, najmä v tomto toxickom politickom prostredí?
Dá sa nato odpovedať slovami veľkého svätca zo 7. storočia svätého Izáka Sýrskeho, ktorý povedal:
„Keď stretneš svojho blížneho, prinúť sa ctiť ho nadmieru.
Pripisuj tomuto človeku krásne veci, ktoré nie sú jeho.
A aj keď je ďaleko, hovor o ňom dobré a krásne veci, nazývajúc ho zvláštnymi titulmi cti.
Týmito vecami a podobnými ho prinútiš túžiť po krásnych veciach, pretože sa bude hanbiť za to, že dostáva uznanie za to, čo v skutočnosti neurobil, a tak v ňom zaseješ semeno čnosti.“
Bola by to komická predstava zapnúť si televíznu reláciu a počuť samú chválu na opozičnú stranu. Ešte komickejšie by mohli znieť heslá na protivládnych protestoch.
Vieme, že mnohí ľudia, ktorí prinášajú temnotu do sveta, sa nezdajú hodní takéhoto zaobchádzania.
Ale ak sme úprimní k vlastným hriechom, koľko dobrého zaobchádzania si naozaj zaslúži niekto z nás?
No na tom nezáleží, pretože kresťanská láska sa netýka toho, čo si niekto z nás zaslúži.
Znamená bezplatný dar podpory a obety bez očakávania niečoho na oplátku.
A táto láska, táto bezpodmienečná láska je presne to, čo svet potrebuje.
Nie viac hádok.
Nie viac kultúrnych vojen.
Nie viac ukazovania prstom na to, aká strašná je druhá strana.
Nie viac bojovania proti temnote druhej strany.
V tomto všetkom nás zastúpia iní, ale ak my ako kresťania nebudeme vedieť protestovať svetlom, nikto za nás to neurobí. Takýmto príkladom bola aj Sviečková manifestácia. Manifestácia, ktorá svojím krehkým plameňom naštartovala skutočnú slobodu.
Otvorenie našich sŕdc svetlu Krista a vyžarovanie tohto svetla pre svet.
Pamätajte, že vo svojom evanjeliu opisuje svätý Ján Evanjelista Krista ako Svetlo!
A ako hovorí svätý Ján: „Svetlo svieti v temnote, a temnota ho nepohltila.“
Skutočné svetlo nepotrebuje strácať čas zameraním sa na boj proti temnote.
Jednoducho je tým, čím je.
A premôže temnotu len tým, že existuje.
Dnešná politika a rozdelenosť spôsobujú, že svet sa zdá byť veľmi, veľmi temným miestom.
Ale ak budeme nasledovať radu svätého Porfyria, aby sme sa vyhli bojovaniu proti temnote priamo…
Ak namiesto toho otvoríme malé okienko v našich srdciach a vo svete, aby mohlo vstúpiť svetlo…
No potom temnota zmizne.
Pretože Kristus je Svetlo.