Priznajme si: málokto z nás dokáže fungovať, keď je hladný alebo smädný. Stačí mi vynechať obed a už sa všetko okolo mňa javí temnejšie a moji blízki by vedeli potvrdiť, aké náročné je dostať z hladujúceho muža jednu súvislú vetu.
Hlad a smäd sú tie najzákladnejšie ľudské skúsenosti. Svoje o tom vedia reklamní mágovia, vedia o tom aj politici a túto, povedzme, smiešnu krehkosť pre človeka 21. storočia pozná aj náboženstvo. A práve preto Kristus použil tento obraz, keď povedal: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“ (Mt 5,6)
Rovnako ako v prvých troch blahoslavenstvách, aj tu sa ukazuje, čo je pre kresťanské učenie o človekovi najzásadnejšie. Všetky blahoslavenstvá hovoria o človekovi ako o bytosti, ktorá neustále túži po niečom väčšom. Ale žiadne to nevyjadruje tak jasne ako toto: V človeku je požehnaný samotný hlad a smäd po spravodlivosti.
Človek sa dá pokojne definovať ako hladná bytosť. Niet divu, že „každodenný chlieb“ sa oddávna považuje za hlavnú starosť, dokonca aj pasáž v Otčenáši, kde prosíme o „chlieb náš každodenný“, sa stáva časťou, s ktorou sa vieme najviac stotožniť.
No kresťanstvo ide ďalej než ku kúsku chleba či trojuholníku pizze s dobrým pivom. Nechápe hlad a smäd len ako fyzickú potrebu, ale ako výraz našej najhlbšej podstaty. S hladným bruchom sa z nás mužov nielenže stávajú zúriví draci, ale po čase zomierame. Málokto si však uvedomuje, že rovnako hynieme aj bez spravodlivosti. A tak ako prirodzene túžime po dobrom jedle celou svojou bytosťou, prirodzene túžime aj po pravde a dobre, spravodlivosti.
Čo je však spravodlivosť? Kardinál Špidlík v nejednej knihe píše, že ruština rozlišuje medzi istinou – objektívnou pravdou – a pravdou ako jej uskutočnením. Poznať pravdu je vznešené, ale nestačí to. Aj démoni veria, a trasú sa. Pravda sa musí vteliť do života, inak ostáva prázdnou ideou. A práve to je spravodlivosť – pravda, ktorá ožila v konkrétnom ľudskom bytí.
Hľadanie pravdy tak prirodzene vedie k žitej spravodlivosti. Vidíme to aj v literatúre: u Turgeneva, Tolstého či Dostojevského. Postavy, ktoré túžia po „pravde“, často hľadajú nie vedomosti, ale život naplnený spravodlivosťou. Spravodlivosť je viac než zákony a pravidlá: je to láska, súcit, obeta. To sa nedá vtlačiť do paragrafov, pretože to nie je formálna správnosť života, ale jeho plnosť – život v Bohu.
Opakom je nespravodlivosť – falošný obraz človeka, ktorý kazí pohľad na seba i na blížneho. A práve preto kresťanstvo tvrdí, že smäd po spravodlivosti je základnou vlastnosťou človeka, ktorá ho robí skutočne človekom.
Niekedy sa zdá, že kresťanstvo nás učí zmieriť sa s nespravodlivosťou – že nabáda k pasivite a rezignácii. Ale toto štvrté blahoslavenstvo je dôkazom opaku: do dejín vnáša neuhasiteľný hlad po spravodlivosti, ktorý sa v človekovi už nikdy nedá umlčať. Aj keď kresťania upadli do pohodlnosti, vždy sa našli proroci, blázni pre Krista či tichí spravodliví, ktorí premenili svoj život na neprestajné hľadanie tejto pravdy vtelené do skutkov.
Kresťanstvo – ako každé veľké učenie – sa hodnotí podľa ideálu, ktorý prináša svetu. A ten ideál znie: lačnieť a smädiť po spravodlivosti v celej jej plnosti. „Nové nebesia a nová zem, v ktorých prebýva spravodlivosť“ (2 Pt 3,13) – to je Kristov prísľub, a preto je každý kresťan povolaný byť nositeľom a služobníkom spravodlivosti.
„Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ Krok za krokom sa v blahoslavenstvách odhaľuje pravý obraz človeka a jeho poslanie.
A tak sa kruh uzatvára: začali sme pri prázdnom žalúdku, ktorý nás vie premeniť na nevrlých netvorov, a končíme pri duchovnom hlade, ktorý nás premieňa na ľudí schopných obety, lásky a súcitu. Prvý hlad nás robí slabšími, ale ten druhý – hlad po spravodlivosti –, je tým, čo nás robí skutočne živými.
