Každú voľnú chvíľu maľuje, ale na svojom konte má aj knižky vydané vlastným nákladom: Láska na hojdačke a dve zbierky poézie: Anjeliček pomáha deťom a Pane Bože, ďakujem Ti. Každý deň skoro ráno vyráža z Bratislavy do Šamorína, kde učí literatúru a výtvarné umenie na americkej medzinárodnej škole. A keď hovorí o svojich študentoch, žiaria jej oči.
Sviatosti, Eucharistia, sväté omše a adorácie sú pre ňu „pravidelným chlebom života“. Nie nadarmo o sebe hovorí, že je „dieťaťom úžasu“, hoci je ženou v zrelom veku. Dušu si sýti tým, čo považuje za krásne, každý deň a k tomu vedie aj svojich zverencov – študentov. PhDr. Marta Vojtková, rodáčka z Kysúc, ktorá žije s manželom desaťročia v Bratislave a vychovali tri už dospelé deti, je príkladom učiteľky, ktorá hovorí: „Človek musí mať aj rozlet, lebo ten ho povznáša k niečomu krásnemu: aby lietal ako motýľ, ale zároveň aby si nezlámal krídla.“
Prezrádza, ako ju Boh prekvapil, keď jej poslal do cesty neznáme dievčatko, ktoré jej výrazne zasiahlo do života. Takmer osem rokov písala o stretnutiach s ním nezvyčajnú knižku, kým uzrela svetlo sveta, a dala jej názov Láska na hojdačke, lebo podľa jej slov „všetci sme raz hore, raz dole. Je to pekná metafora, v ktorej sa ukrýva naša radosť i smútok, naša láska i hnev, naša nádej aj pochybnosti, a je to práve láska, od ktorej sa môžeme odraziť: od smútku k radosti, od hnevu k odpusteniu, od seba k druhému.“
Najprv to mala byť iba kniha básní, ktoré si postupne zbierala v duši, ale všetko zmenila Božia réžia: „Spomínam si, ako som túto malú slečnu stretla na lavičke pod hradom Devín. Pozerala do vody a niečo písala. Podišla som k nej a vo chvíli, keď som si chcela prisadnúť, som zistila, že niečo kreslí.
Poobzerala som sa dookola, či neuvidím jej mamu alebo niekoho iného, s kým prišla. ‚Môžem si sadnúť?‘ prihovorila som sa jej. Neodpovedala. Sadla som si k nej a pozerala na ňu. Vôbec nezbadala, že niečo hovorím. Hľadela na vodu, tečúci Dunaj a ďalej si niečo kreslila. Nevšímala si ma. ‚Môžem sa pozrieť?‘ opýtala som sa jej. ‚Čo to kreslíš?‘ ‚… Kruhy, plávajúce kruhy,‘ odpovedala, akoby sme sa predtým dlhšie rozprávali. ‚Chcem ich nakresliť, ako tancujú a potom bežia a vytvárajú obrázky. Vidíte ich?‘ spýtala sa nesmelo.
Snažila som sa nájsť takýto obrázok v tečúcej rieke, no nech som hľadela akokoľvek uprene, nič som nevidela. V duchu som uvažovala nad svojou nedostatočnou fantáziou. ‚Pozrite sa, ako rýchlo utekajú a pritom sa poklonia.‘ Rukou ukázala na plávajúce kruhy. ‚Poklonia?‘ opýtala som sa jej prekvapene. … ‚Plávajúce kruhy, ktoré sa poklonia. Celkom zaujímavé,‘ pomyslela som si.
Ľudia sa nesprávne domnievajú, že svet detí a mladých ľudí je čitateľný a jednoduchý, a tak s ním veľakrát hazardne narábajú. Svet mladých ľudí je oveľa bohatší, farebnejší. Mladí mnohokrát krásu vnímajú inými očami ako my, ktorí sme vyrástli z detských snov a už netúžime snívať, lebo sa nám to zdá naivné a zbytočné. A niektorí už ani nevládzeme, no nemali by sme sa tak ľahko vzdávať svojich snov. Veď život nám ponúka veľa pekného a my musíme mať odvahu a nádej prijať aj to nečakané,“ opisuje učiteľka a výtvarníčka Marta Vojtková svoj zážitok spolu s úvahami, ktoré v nej vyvolal.
S „rúfusovským“ pohľadom na život
Keby jej nezostali doma obrázky, ktoré „záhadné“ dievčatko namaľovalo a sú plné farieb, mohla by si namýšľať, že to bol azda živý sen, nie skutočnosť. „Princezná“, ako malú krásavicu s hrdzavými vláskami a krásnymi mihalnicami nazvala, chodila k Devínu, kde sa spolu stretávali a kde viedli spoločné rozhovory. Ale jedného dňa neprišla a viac ju nevidela. Dodnes nevie: bolo to reálne dievčatko, alebo mystické stretnutie s vlastnou dušou? Poviete si: každé dieťa má svoj svet, čo je na tom zvláštne a nevšedné?
„Stačí otvoriť knižku Láska na hojdačke, tam je odpoveď. Napríklad v týchto riadkoch: ‚Koľko váži slza?‘ spýtala sa, akoby ju zaujímalo len to. ‚Pani, viete, koľko váži slza?‘ svoju otázku zopakovala ešte raz. A to ma prekvapilo natoľko, že som sa jej opýtala nahlas: ‚Prosím?‘ A teraz mi to povedala ešte tichšie a hlások sa jej trochu chvel: ‚Viete, koľko váži slza?‘ Otázka ma zarazila, ledva som sa zmohla na slovo…Vrúcne som si želala, aby sa táto malá slečna netrápila touto ťažkou témou. Ale ona pozerala na mňa a čakala odpoveď na svoju nezvyčajnú otázku.“
Keď sa pýtam dlhoročnej pedagogičky Základnej umeleckej školy zo Senca Mgr. Heleny Čajkovej, ktorá spomínanú knihu načítala na pokračovanie pre katolícke Rádio Lumen, aké posolstvá objavila v knihe, nemusela dlho premýšľať: „Pri čítaní úryvkov z knihy sa mi vybavilo to, čo Milan Rúfus hovorí v jednej zo svojich esejí o deťoch: ‚Neberte deťom ich detstvo. Častokrát vidia viac ako vy. Ony vidia v malom lístku obrovský strom. A v malej kvapke vody obrovské more. Vy už máte len stroje, počítače, štatistiky, ony majú svoj svojprávny svet.‘ Táto myšlienka sa mi veľmi páči, lebo je pravdivá, my dospelí sme stratili fantáziu, ktorú majú deti, a vieru v ňu.
A tak často, keď sme mali v škole koncert, kde vystupovali nadané deti, plné fantázie, tak som spomínaný Rúfusov úryvok z jeho eseje čítala aj pred rodičmi a hovorila som im, aby si uvedomili, aké zázračné deti majú doma. Zdá sa mi, akoby sa autorka poznala s Milanom Rúfusom a akoby si vzájomne vydiskutovali túto vec o detskej fantázii, detskej duši, lebo obaja hovoria presne to isté.
A mám pocit, že ani jeden z nich krásnu detskú fantáziu a detské srdce nestratil. Učiteľ, ktorý nepochopí, že dieťa má svoj svojprávny svet – iný ako dospelý –, ťažko s ním môže pracovať. Lebo nestačí deťom rozprávať na hodinách literatúry, kedy sa narodil a kedy umrel konkrétny spisovateľ, ale ukázať im, čo nádherné do našich sŕdc vkladá, aby oživil náš život, aby ho urobil krajší a aby sme životu lepšie rozumeli po duchovnej stránke.“
Helena Čajková je presvedčená, že posolstvom knihy autorka oslovuje aj pedagógov, otcov, mamy, aby sa zamysleli nad krásou a krehkosťou dieťaťa. „Lebo byť s dieťaťom neznamená usmernenia typu: dones, prines, máš domácu úlohu? Ale pýtať sa ho a objaviť, aký svet má vo svojej duši, spolupracovať na rozvoji jeho fantázie. Vidím, že autorka rozumie detskej duši, že ju detská duša úplne ohromuje a ona sama pritom vlastne rastie vo svojom vnútri.
A tým, že rozumie deťom a že svoje myšlienky vykladá nám dospelým, pomáha vlastne nám všetkým. Je vidieť, že je výbornou pedagogičkou, a teda má predpoklady veľmi úspešne pracovať s deťmi. Dospelý s detskou dušou vidí viac ako tí dospelí, ktorí vnímajú len technické či odborné veci, jeho srdce je bohatšie. Ale myslím, že aj viac trpí. Lebo vidí duchovné veci do hĺbky aj v dobrom, aj v zlom. Avšak bez takých ľudí, ktorí by stratili detskú dušu, by sa možno na tomto svete ani žiť nedalo,“ uzavrela dlhoročná recitátorka a pedagogička na základnej umeleckej škole.
Marta Vojtková je až detsky úprimná, keď priznáva, že hoci je učiteľka, pri stretnutiach s malou rozkošnou „princeznou“ sa cítila v koži žiaka ona. Prečo? „Stretla som sa s milovaným dievčatkom, ktoré ma sprevádzalo len kúsoček na mojej ceste životom a ktoré ma naučilo, ako byť lepšia, ako milovať a nič nečakať, odpúšťať a nikomu nič nevyčítať. Naučiť sa mlčať, ďakovať, úprimne sa usmievať s pocitom lásky a dobra.
Toľko chceme neraz povedať, keď sú slová zbytočné. A potrebná je len láska, taká naozajstná. Agapé. Láska, ktorá sa daruje a nič nečaká. A miluje. Naučme sa milovať, lebo na konci života budeme súdení z lásky. Je dôležité pamätať na to, že deti a mladí ľudia sú veľmi citlivé stvorenia. Rany, ktoré deťom narobíme, im nikto nikdy nezahojí.
Často túžime byť dokonalí a bezchybní a chceme, aby takí boli aj tí druhí. Zápasíme o to stále viac a viac. No dobre vieme, že ani my, ani tí druhí úplnú dokonalosť nikdy nedosiahneme. Avšak vlastná nedokonalosť a omyly nás prinútia nahliadnuť do seba samých. A nakoniec nás privedú k poznaniu, že k chybám svojich blížnych máme byť zhovievavejší a tolerantnejší. Že netreba rýchlo vynášať súdy nad inými a hovoriť o nich.
Iba s láskou dokážeme robiť to, čo sa nám nechce, odpúšťať, keď sa nám zdá nemožné odpustiť, pomáhať, keď sami potrebujeme pomoc, potešovať, keď sami túžime byť potešení – to všetko dokážeme len s láskou. Pozrela som sa teda do svojho vnútra cez malé dievčatko a nakoniec som priznala, že som sa stretla so svojou dušou.“
Ponor do duší
Svoje zážitky dopĺňa Marta Vojtková aj o cenné úvahy o svete mladých i dospelých. Aj o príhody s dcérou Barunkou, ktorá sa jej jedného dňa opýtala, či bola najšťastnejšia vtedy, keď sa ona narodila. „Zaiste, že som bola šťastná. Veď narodenie dieťaťa je pre ženu ten najkrajší zážitok. Ale vtedy to bolo iné šťastie. Zrazu som presne vedela, že taký okamih som už raz zažila. Bolo to vtedy, keď bola na prvom svätom prijímaní…
Bol to ten istý pocit, ktorý som prežívala s Princeznou vo chvíli, keď roztvorila náruč a pocítila som, ako sa mocne ku mne pritúlila. Stekali mi rovnaké slzy. Barunka stála v rade a túžobne čakala na sväté prijímanie. Bolo vidieť, ako sa teší a očakáva do svojho srdca Ježiška. Usmiala sa na mňa a ja som ju očami zdvihla do náručia a túlila k sebe,“ vyznáva sa zo spomienky, ktorá nebledne ani po rokoch.
Dnes jej ju oživujú aj tri malé vnúčatká, dcérkine dcéry. Marta Vojtková pochádza z učiteľskej rodiny a aj jej dve sestry sú učiteľky. Možno si s úsmevom poviete – podobne, ako to vtipne zvyknú komentovať niekedy ľudia s inými povolaniami –: diagnóza. Ale ona vysvetľuje: „Byť učiteľom je povolanie, ktoré zabezpečuje finančnú existenciu, ale je tiež poslaním v spoločnosti. Bohužiaľ, dnešná konzumná spoločnosť zbavila učiteľa autority a vyžaduje od neho iba servisné služby – starostlivosť o deti a mládež.
Výchovná zložka edukačného procesu sa potláča a od učiteľa sa vyžaduje skôr servilita k súčasným ‚módnym‘ predstavám. Vzdelanosť sa zamieňa za povrchnú informovanosť dostupnú z internetu a wikpédie. Napriek tomu som rada, že som učiteľkou. Pozerám sa na literatúru, ktorú vyučujem, ich krásnymi mladými očami. No bez vzájomnej úcty a pochopenia medzi učiteľom a študentami to nie je možné.“
Apropo, čo viedlo znalkyňu literatúry na americkej medzinárodnej škole v Šamoríne, aby vydala aj zbierku poézie určenú deťom? Písala ju pred niekoľkými rokmi v krásnej záhrade v Londýne na ambasáde, kde sprevádzala manžela. Básničky, ktoré prináša, odrážajú cit pre krásu, slovo, čistotu duše, vzťah k Bohu. Cez pôvabné riekanky a rýmy túžila primať deti a rodičov, aby sa dokázali tešiť zo všetkého navôkol, čo dostávame od Stvoriteľa úplne zadarmo, a často sme k jeho darom nevšímaví alebo ich považujeme za samozrejmosť.
Nenásilne radí, aby znovu prežívali s blízkymi ten nesmierny pocit, na ktorý už zabudli. „Na úžas, ktorý je stále vo vás. Len očami dieťaťa znovu uvidíme nevyčerpateľnú a nikdy neprekonateľnú krásu Stvoriteľovho diela,“ pripomína s návrhmi: „Cestou do lesa môžeme svojim deťom vymyslieť príbeh alebo rozprávočku… Pred spaním ukážme deťom malé svetielkujúce hviezdičky… Poprezerajme si nebo za letnej teplej noci…“
Jednoduchými názvami svojich básničiek (napríklad Ďakujem Ti za chlebík / Ďakujem Ti za jazierka, potôčiky / Ďakujem Ti za kvetinky) reflektuje večné a najdôležitejšie hodnoty, ktoré vníma cez prizmu viery a osobného vzťahu k Bohu. Napríklad ako v básničke Ďakujem Ti za chlebík:
Vieš, čo je to hladný byť,
že chlieb si treba zaslúžiť?
Že nie? Už niekedy si cítil strašný hlad?
To je niečo, z čoho nemožno mať strach.
Na svete je toľko biednych,
čo boja sa, že príde ďalší krach.
Ak chlebík prijímaš ako dar,
musíš vedieť, že najprv zrnko drobučké
treba siať a potom žať.
…
Nik neriekol deťom malým,
že chlieb si musia zaslúžiť.
Nik neriekol ľuďom veľkým,
že ten zázrak nemôžu len speňažiť.
Tí drzí, hlúpi, malí,
čo čertom chlebík nazvali,
nikdy o tom nezmýšľali,
že by ho raz nemali.
…
Nech neskončí v koši chlebík,
čo zo zrniečka rástol.
Nech nechýba nám nikdy,
by mohli sme ho prestrieť na stôl.
Nech najchutnejší pokrm pre ľudí
ďalej s nami zostane.
Ráno i večer v modlitbe tíško poviem:
„Chlieb každodenný daj nám, Pane.“
Najväčší dar – čas
V priestrannom rodinnom dome táto pozoruhodná žena v každú voľnú chvíľu berie do rúk štetce a farbičky a obklopí sa výkresmi, z ktorých vznikajú pôsobivé a originálne obrazy. Vtedy nesmie byť nikým a ničím vyrušená. Sú to jej tvorivé a meditatívne chvíľky, ale keď odbije tretia hodina popoludní, okamžite berie do rúk ruženec a odrieka Korunku Božieho milosrdenstva. Manžel ju v jej tvorivom rozlete podporuje, hoci, ako ona s humorom dodáva, kým ona lieta v oblakoch, manžel ju drží ako realista nohami na zemi.
„V každom z nás je detská duša. Niektorí sa za to možno aj hanbia. Jedna študentka mi po vyjdení knižky Láska na hojdačke povedala: ‚Pani učiteľka, vy musíte veľmi ľúbiť svojho muža.‘ To bolo krásne! Byť učiteľom je veľmi krásna, náročná, záslužná aj nedocenená práca, ale študenti aj dospelí si vždy napokon radi spomínajú na svojich dobrých učiteľov. Každého študenta, keď urobí niečo dobré, by učiteľ mal pochváliť,“ presviedča učiteľka, poetka i výtvarníčka zároveň a priznávajúc sa k svojej životnej filozofii ešte dodá, že to najvzácnejšie, čo si môžu rodičia a deti či vnúčatá venovať, je čas. Nie drahé darčeky.
„Naučme sa počúvať druhých. Toľko sa toho pri tom počúvaní dozvieme!“ odkazuje Marta Vojtková. V šuplíku má rozpísanú ešte ďalšiu nedokončenú knižku s názvom Nežná je láska a ešte nosí v duši aj myšlienku, že by rada vydala príbeh o tom, akou vzácnou a Božou hodnotou je čas. V pláne je aj knižočka o svätej Filoméne pre deti, kvôli ktorej ju oslovil jeden kňaz.
O tejto zaujímavej a duchom bohatej, elegantnej dáme platí, že nevie, čo skôr po hodinách v škole a v kuchyni: či vziať do rúk radšej pero, alebo štetec. A veru, to prirovnanie jej videnia sveta a farieb i dychu života k Milanovi Rúfusovi nebolo v texte márne. Veď ako on pripomína v jednej zo svojich básní:
Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.
