Keď na balkóne Baziliky svätého Petra oznámili meno novozvoleného Svätého Otca Lev XIV., skúseným vatikanistom sa okamžite vybavili v mysli dejiny od Leva Veľkého, ktorý v roku 452 odvrátil hunského Atillu od brán Ríma, až po Leva XIII., autora prelomovej sociálnej encykliky Rerum novarum. Kardinál Robert Francis Prevost týmto gestom nielenže vzdal hold svojim „levím“ predchodcom, ale načrtol aj sociálno-duchovný program, ktorým chce viesť Cirkev do ďalšej etapy globálnych dejín.
Aký odkaz sa skrýva za voľbou mena Lev?
Hoci neexistujú žiadne oficiálne pravidlá pre výber pápežského mena, tradícia žijúca od 6. storočia hovorí, že zvolený titul vyjadruje poslanie nového pontifika alebo vzdáva poctu niektorému z predchodcov, v ktorého šľapajach chce pokračovať.
Prvým pápežom, ktorý opustil svoje krstné meno, bol v roku 533 Ján II., ktorý zrieknutím sa svojho pôvodného pohanského mena Mercurius vytvoril precedens pretrvávajúci dodnes.
Lev patrí medzi najslávnejšie mená v dejinách pápežstva, o čom svedčí aj poradové číslo pri mene súčasného Svätého Otca. Lev XIV. tak vstúpil do rodokmeňa pápežov, ktorých spája obrana viery a odhodlanie čeliť premene spoločnosti. Medzi pontifikátmi, ktoré niesli meno Lev, vyniká šesť osobností:
- Lev I. Veľký (440 – 461) sa preslávil obranou pravej Kristovej prirodzenosti na Chalcedónskom koncile a legendárnym stretnutím, ktorým odvrátil hunského Atillu od brán Ríma.
- Lev III. (795 – 816) korunoval Karola Veľkého, čím sa podieľal na zrode nového západného impéria.
- Lev IV. (847 – 855) po saracénskych vpádoch vybudoval okolo Vatikánu Leonínsky val a zasadil sa o vnútornú reformu kléru.
- Lev IX. (1049 – 1054), neskôr vyhlásený za svätého, energicky bojoval proti simonii, položil základy Gregoriánskej reformy a stal sa svedkom začiatkov rozdelenia medzi Východom a Západom.
- Lev X. (1513 – 1521) vstúpil do dejín ako renesančný mecenáš Michelangela, no aj ako pápež, ktorého predaj odpustkov vyvolal protest Luthera.
- Napokon Lev XIII. (1878 – 1903) sa do dejín Cirkvi zapísal ako otec katolíckej sociálnej náuky: encyklikou Rerum novarum bránil práva pracujúcich, otvoril Vatikánske archívy vedcom a rozšíril úctu k modlitbe ruženca.
Lev XIV. môže v duchu Leva XIII. pripomenúť, že technologický pokrok musí mať ľudskú tvár a transformácia nemôže byť diktovaná algoritmami, ale musí vychádzať z osoby stvorenej na Boží obraz a týkať sa jej.
Svet dnes zápasí s inými, no rovnako bolestnými ranami: digitálne vylúčenie, klimatická nerovnosť, migrácia, osamelosť v prepojenej spoločnosti. Nový Lev prichádza s osobnou skúsenosťou, že slabí potrebujú viac než ideologické manifesty.
Potrebujú, aby im Cirkev pripomenula ich hodnotu Božích detí. V línii encykliky Benedikta XVI. Caritas in veritate (Láska v pravde) a Františkovej Laudato si’ (Buď pochválený) môže pápež Lev XIV. prepojiť sociálnu otázku s ochranou stvorenstva, no bez toho, aby upadol do pokušenia prázdneho aktivizmu.
Výberom mena Lev súčasný pápež naznačil, že jeho poslaním bude chrániť malých a zároveň pripomenúť svetu, že sociálna spravodlivosť bez Boha stráca dych. Či globálna spoločnosť tento hlas zachytí, zostáva otvorenou otázkou. Isté však je, že už samotná voľba mena je prvým odvážnym posolstvom: hlas Leva nebude mlčať pri utrpení, ale ani pri prázdnych riešeniach, ktoré zabúdajú na Boha.
Tak ako Lev XIII. kedysi učil, že práca nesmie zotročovať, ale povznášať, môže Lev XIV. ukázať, že technológia, ekonomika aj politika môžu slúžiť, len ak sa podriadia evanjeliu. Svet už počul mnoho programov, teraz prichádza pápež, ktorý si zvolil meno, aby pripomenul, že pravá obnova sa začína v srdci a neprehliada brata v núdzi.
