Jubilantka so zamatovým hlasom a obdivuhodným tvorivým portfóliom
11. júna sa dožíva 95 rokov významná žena slovenskej kultúry: prvá slovenská televízna hlásateľka, recitátorka, konferenciérka, režisérka, dramaturgička, scenáristka, činorodá tvorivá rozhlasová i televízna osobnosť – pani Hilda Michalíková.
Slávny český dirigent Václav Talich o jej hlase už v mladosti povedal, že má dušu. Práve cez svoj hlas a interpretačné umenie obohatila množstvo poslucháčov i divákov. A cez svoje programy kultivovala publikum celé roky. No prežila pohnutý život, ktorý by vydal prinajmenšom na román. K trpkým chvíľam sa vracala vždy nerada, hovorila, že sa ich snažila z pamäte vytesniť, vymazať. Preto mnohí dodnes netušia, čím si prešla.
Keď sme sa o tom dávnejšie zhovárali, prezradila, že už ako päťročná stratila otca. „Presťahovali sme sa, ale klavír išiel stále s nami. V našej rodine spievala stará mama, mama hrala na klavíri, staršia sestra sa učila hrať na klavíri. Ja som pri tých hodinách výučby sedela a všetko odpozorovávala a potom som si sadala ku klavíru a improvizovala som. V tých tónoch som nachádzala zabudnutie tristných situácií, ktoré sa našej rodiny dotýkali, keď sme sa po otcovej smrti museli sťahovať,“ spomínala.
Po vyhodení z bytu vo väzení i na ulici
Ďalšie krušné obdobie pre ich rodinu znamenala v totalite Akcia „B“, v rámci ktorej ich vysťahovali z bytu. Jedného dňa, keď sa ako študentka konzervatória vrátila domov, v byte našla iba mamu a dvoch cudzích pánov v kožených kabátoch. „Zavelili: ‚Len si zoberte potrebné veci, legitimácie a tak a poďte s nami.‘ Vykročili sme z dverí a náš byt zablokovali. A preto, že ho chcel jeden štábny kapitán, keďže náš byt bol na veľmi lukratívnom mieste, tak nás zavreli na tri týždne do väzenia. Vôbec nás nevypočúvali. A po troch týždňoch nás pustili. Náš nábytok deložovali a my sme boli zrazu na ulici,“ spomínala.
A čo nasledovalo? Najprv skončila so sestrou a mamou v podnájme a potom v náhradnom byte. „Naša maminka počas Slovenského štátu ukrývala jednu židovku, ktorá dostala na Michalskej ulici dva veľké priestory a odchádzala do Jeruzalema. Tým, že ona sa odsťahovala, žili sme tam niekoľko rokov. Nikdy sme sa späť do toho nášho pôvodného bytu už nedostali. Takáto skúsenosť vlastne človeka prinúti prehodnocovať mnohé veci a vytvoriť si svoj svet, v ktorom musí víťaziť dobro,“ zhodnotila.
Po skončení Vysokej školy múzických umení v Bratislave bola zhruba dva roky v Armádnom divadle v Martine. Jedného dňa jej sestra, ktorá pracovala v rozhlase, oznámila, že sa koná konkurz na televízne hlásateľky. „Tak som sa na ten konkurz prihlásila v poslednej chvíli, azda päťdesiata. A predstavte si, že zo všetkých zúčastnených vybrali dve a napokon dali prednosť mne,“ vrátila sa v spomienkach na „hviezdne obdobie“. Avšak v televízii nikdy ako hlásateľka zamestnaná nebola, iba niekoľko mesiacov s ňou spolupracovala v rámci skúšobného vysielania, ktoré bolo odštartované, keď mala 26 rokov.
Hoci jej vtedajší riaditeľ núkal prácu kultúrnej redaktorky a hlásateľky, napokon dala prednosť herectvu. Malo to svoj dôvod: na konzervatóriu absolvovala štúdium klavíra, túžila byť klaviristkou. Ale potom prijala ponuku z Vysokej školy múzických umení a stala sa asistentkou javiskového pohybu. Keď po roku prišli na škole na to, že asistentom môže byť len človek, ktorý už skončil vysokú školu podobného umeleckého smeru, zamierila k herectvu.
Tvorivou prácou až k televíznej a rozhlasovej legende
Nové dimenzie a radosť do jej života priniesla dlhoročná kapitola televízneho a rozhlasového pôsobenia. Do Československého rozhlasu nastúpila v roku 1971 ako režisérka útvaru Slovesná umelecká realizácia. Neskôr sa stala v televízii vedúcou Tvorivej skupiny literárnych programov Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania. Takto desaťročia v éteri, cez obrazovky i na javiskách kultivovala celé generácie.
Po páde bývalého režimu u nás stála pri zrode náboženského vysielania Slovenského rozhlasu, ktoré zakladal Rudolf Lesňák s Vierou Gregorovou a ako režisérka im pomáhala aj Silvia Letková, neskôr Stredňanská. S náboženskou redakciou Hilda Michalíková spolupracovala šesť rokov. Vytvorila mnoho hodnotných duchovných i nadčasových literárno-umeleckých relácií a pásiem.
Sama k tomuto obdobiu uviedla: „Stretla som sa s mnohými duchovne bohatými ľuďmi z viacerých cirkví. Duchovne som pri tom rástla, tešila som sa z toho, čo všetko sa ku mne dostáva práve v rozhlase. Mali sme v redakcii radosť, keď nám prichádzali listy plné vďaky. Pochopili sme, že naše relácie sú vo vysielaní nezastupiteľné. Pracovať s novými redaktormi som prijala ako výzvu. Bolo treba formovať ich osobitý prejav, mikrofónový hlas, zbaviť ich zlozvykov vo výslovnosti, predovšetkým strachu pred mikrofónom.“
Jej kolega, redaktor a moderátor Pavel Gabriš (+ 2018) na margo jej práce povedal: „Strážila relácie aj po umeleckej stránke, keď sme robili napríklad na cirkevné sviatky hudobno-slovné pásma. Na režisérskej stoličke bedlivo sledovala aj prácu zvukového majstra.“
K srdcu jej prirástli najmä literárne a poetické programy, prednesy poézie. Básnik Teodor Križka o nej povedal: „Mnohé roky sprostredkúvala divákovi to najkultúrnejšie, čo doba mohla priniesť. Aj cez tú najťažšiu dobu prepašovávala tie najkrajšie mravné a estetické zážitky divákovi, a preto jej chvíľky poézie a jej dramatické útvary sú zlatým programom slovenského hovoreného slova.“
Ešte aj v deväťdesiatke za mikrofónom
Už keď bola v dôchodku, prišla výzva z Rádia Lumen podieľať sa na projekte čítaní na pokračovanie a zapojiť sa doň interpretačno-umeleckým vkladom. Tak vznikli stovky hodín strávených v štúdiu pri načítavaní kníh do audio podoby, ktoré žali nezabudnuteľné ohlasy poslucháčov. A znie to priam neuveriteľne, ale ešte aj po svojej deväťdesiatke pripravovala raz mesačne v katolíckom Rádiu Lumen vlastnú literárnu reláciu Literárnu kaviareň.
Konferencia biskupov Slovenska jej za prínos kresťanských hodnôt do umenia odovzdala v roku 2013 Cenu Fra Angelico. Ona tvrdí, že k poézii a práci so slovom ju kedysi priviedla hudba. Profesorka Kafendová, na ktorú sa v niektorých rozhovoroch odvolala, ju naučila analyzovať hudbu, počúvať a byť trpezlivá.
V seniorskom veku doopatrovala chorého manžela, o ktorého sa starala desať rokov; zomrel pred 28 rokmi. „Keď bol ťažko chorý, ja som si práve v tom období zlomila obe ruky, čiže musela som prizvať k starostlivosti oňho opatrovateľku, lebo ho bolo treba kúpať, prebaľovať. Jedenásť rokov pred smrťou ho z jednej psychiatrickej kliniky poslali domov, že už čoskoro zomrie.
No a prežil doma ešte päť rokov, keď všetko vnímal, a potom tie ďalšie roky boli už ťažšie. Pre človeka v staršom veku je dôležité opierať sa o to pekné, čo zažil v minulosti.“ Zažila aj ďalšiu skúšku: smrť trojmesačného vnúčika. Potom sa roky starala o chorú dcéru, ktorú aj pochovala. Bola jediným jej dieťaťom. Vychovávala aj dve vnučky, jednu z nich doviedla až k maturite.
Dnes vnučka Mária bdie nad jej potrebami vo vysokom veku… Už ju pre zdravotné obmedzenia nemožno stretnúť v budove rozhlasu či televízie, ale v ich archívoch stále zostávajú jej tvorivé programy, ktoré pripravovala napríklad s básnikom a prekladateľom Viliamom Turčánym, programy o básnikoch Katolíckej moderny alebo nezabudnuteľné čítania na pokračovanie v Rádiu Lumen.
„Pokora vychádza z podstaty jej vnútorného bytia. Prešla životom a spoznala priority, ktoré vo veľkej miere aj zmenila. V človeku vidí hĺbku, v umení podstatu. Dnes nám môže byť vzorom toho, čo človek môže dokázať, keď chce, “ zhodnotila pred časom jej osobnosť jej spolupracovníčka, dlhoročná rozhlasová hudobná redaktorka, popredná muzikologička a publicistka Etela Čárska.
A ďalšia jej kolegyňa, priateľka a interpretka Hana Kostolanská († 2017), rodná sestra básnika kňaza Paľa Ušáka Olivu, obdiv k nej a jej umeniu i tvorbe ešte počas života vyjadrila slovami: „S Hildou sme sa poznali ešte z mladosti. Bola nám v mnohom vzorom – s nesmierne krásnym zamatovým hlasom, nesmierne vytrvalá, priebojná, cieľavedomá, usilovná, presná. Ona išla za svojím hereckým cieľom, ja som zakotvila v rozhlase. Dozvedali sme sa o nej, aké krásne postavy hrá v divadle v Martine. Po určitých rokoch sa vrátila do Bratislavy, do Poetického divadla, kde upútala bratislavské publikum svojím nádherným prednesom poézie, potom zakotvila v televízii, je doteraz známa mnohým generáciám.
V náboženskej redakcii rozhlasu sme sa stretávali, spolupracovala som na úseku slovesnej výroby aj s jej sestrou a bolo to veľmi pekné, príjemné, kolegiálne prostredie, bola tam nádherná, úprimná priateľská atmosféra… Bolo pre mňa darom v mojom živote stretať vzácnych ľudí, ktorých sprítomňovala práve Hilda pri rôznych výročiach a stretávkach.“
Keď žena pripomína báseň…
Známa televízna dramaturgička Jana Liptáková (+ 2019) s ňou spolupracovala niekoľko rokov a považovala ju nielen za kolegyňu, ale aj priateľku. Pri jednej príležitosti mi povedala: „Veľa som sa od nej naučila. Obdivujem, ako je v jej rokoch schopná šíriť medzi ľuďmi toľko pozitívnej energie. Ja som jej k jednému výročiu pripravila recitál s názvom Život, z ktorého som chcela mať báseň. Ona je báseň. Láska k poézii ju zrejme drží tak, aby mala zo života báseň.“
Veru, neraz mi spomínala, ako sa doma ponára do kníh a trávi čas s jej srdcu blízkymi majstrami verša a pera, a „keď nesvieti slnko vonku, svieti vo mne“. Boh ju obdaril talentom i sýtosťou dní.
Vďaka ti, Bože, za to, čím si nás obdaril cez tvorivé talenty tejto vzácnej umelkyne, jej invenciu, vnímavosť Ducha i činorodosť, lebo „všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi)… On ju… vylial na všetky svoje diela a na všetkých ľudí podľa svojho daru, lebo ju udeľuje tým, ktorí ho milujú…“ (Sir 1,1.10)
