Pred niekoľkými rokmi som stál pri smrteľnej posteli pátra Akvinasa Gaburu. Mal 104 rokov a do konca života mu zostávalo už len niekoľko dní. Tento zostarnutý dominikánsky kňaz urobil pred nami, čo sme ho prišli navštíviť, vrúcne vyznanie oddanosti Ježišovi Kristovi. Bolo to niečo fascinujúce a hlboko oslovujúce.
Málokedy v živote som zažil niečo také autentické, vrúcne, úprimné a číre ako odovzdanie sa tohto kňaza Ježišovi Kristovi, keď mu ďakoval za to, že mohol byť kňazom, a prosil ho o to, aby ho prijal do spoločenstva svojich vyvolených. Stoštyriročný kňaz.
O jeho živote vieme, že bol prenasledovaný komunistami a v určitom období sa musel skrývať. Bolo totiž isté, že ak by ho rovno nezabili, skončil by vo väzení. V istom momente sa však páter Akvinas Gabura dozvedel, že v jeho kauze majú obviniť jednu rodinu. Vtedy sa vzdal a šiel sa udať.
Máme pred sebou obraz muža, ktorý sa dožil mimoriadne vysokého veku, pričom prakticky do konca zostal mimoriadne aktívnym a horlivým kňazom. Prihlásil sa, aby vzal utrpenie iných na seba.
Tu sa to prepája s tým, o čom Ježiš hovorí v evanjeliu: „Kto stratí život pre mňa, nájde ho.“ My tieto slová zvykneme chápať ako odkaz na to, čo bude po smrti. Zaiste, je to tak. Ak človek na tejto zemi obetuje svoj život pre Ježiša a jeho evanjelium, mám oprávnenú nádej, že po smrti to, čomu veril a čo hlásal, nájde a dostane v plnosti.
V prípade pátra Akvinasa Gaburu bolo to nájdenie života markantné už tu na tomto svete. Celý svoj život aj za cenu utrpenia, väzenia, šikanovania a prenasledovania daroval Ježišovi. A už počas pozemského života našiel tento kňaz hlboký pokoj a radosť z toho, že môže slúžiť Ježišovi.
Bol som prítomný na oslave jeho stých narodenín vo Zvolene, na ktorej sám reflektoval svoju životnú cestu s orientovaním na Ježiša Krista.
Ďakujme preto Bohu za všetky príklady ľudí, ktorých celý život v každej jeho fáze bol darom Bohu i darom a povzbudením pre spoločenstvo.
