Kresťanská tradícia uctieva mnohých svätcov, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v dejinách Cirkvi. Medzi týmito významnými postavami sú aj svätí patriarchovia Konštantínopolu – svätý Alexander, svätý Ján Pôstnik a svätý Pavol Nový, ktorých si Gréckokatolícka cirkev pripomína 30. augusta.
Títo traja muži žili v rôznych obdobiach a čelili rozličným výzvam, avšak ich životy spája oddanosť k obrane právd kresťanskej viery a boju proti herézam, ktoré ohrozovali vtedajšiu Cirkev.
Svätý Alexander: Obranca ortodoxie proti ariánskej heréze
Meno Alexander má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“. Narodil sa koncom prvej polovice 3. storočia v Kalábrii. Od útleho veku vyrastal v kláštore.
Po tom, čo ho v roku 314 zvolili za konštantínopolského biskupa, patriarcha Metrofan, v tom čase už v pokročilom veku, ho požiadal aj o zastupovanie na Prvom ekumenickom koncile v Nicei v roku 325. Tam sa stretli biskupi z celého kresťanského sveta, aby v cisárovej prítomnosti diskutovali o otázkach viery a riešili herézy, ktoré rozdeľovali Cirkev a v ríši spôsobovali nepokoje. Hlavným bodom tohto koncilu bola debata o učení Ária, alexandrijského kňaza, ktorý popieral božstvo Ježiša Krista a tvrdil, že Kristus je stvorená bytosť, podriadená Bohu Otcovi. Alexander sa aktívne podieľal na vyvrátení tohto bludu a podporoval formuláciu Nicejského vyznania viery, ktoré jasne potvrdilo, že Kristus je „jednorodený Syn Boží, ktorý je jednej podstaty s Otcom“.
Alexandrova horlivá modlitba mala neskôr rozhodujúcu úlohu pri zamedzení návratu Ária do cirkevného spoločenstva po tom, čo preformuloval svoje učenie a následne jeruzalemská synoda ho v roku 336 vzala na milosť. Legenda hovorí, že keď cisár Konštantín I. Veľký Ária rehabilitoval a nariadil Alexandrovi prijať ho späť do Cirkvi, Alexander sa modlil, aby Boh zabránil tejto neprávosti. V predvečer dňa, keď sa tak malo stať, heretik za tajomných okolností náhle zomrel, čo veriaci považovali za Boží zásah.
Patriarcha Alexander zomrel rok nato vo veku 96 rokov, zanechávajúc po sebe odkaz neústupného obhajcu pravdy.
Svätý Ján Pôstnik: Zákonodarca a obhajca pokánia
Svätý Ján IV. Pôstnik, ktorý bol patriarchom svojho rodného mesta Konštantínopolu v rokoch 582 – 595, má meno hebrejského pôvodu, ktoré znamená „Boh je milostivý“. Tento význam mena sa prejavil aj v Jánovom živote a v jeho úsilí viesť veriacich k hlbšiemu pokániu a zmiereniu s Bohom.
Ján vstúpil do širokého povedomia ako autor penitenciálneho Nomokanonu, diela, ktoré sa zaoberá pravidlami pokánia a spôsobmi, akými by sa mali veriaci vyspovedať zo svojich hriechov. Na rozdiel od starších cirkevných pravidiel, ktoré sa sústredili na verejné pokánie za viditeľné hriechy, Ján sa zaoberal aj hriechmi, ktoré boli skryté pred očami sveta, ale ťažili svedomie človeka. Jeho Nomokanon ponúkal presné smernice pre duchovných, ako pristupovať k spovedi a aké pokánie uložiť kajúcnikom na základe závažnosti ich hriechov a úrovne ich pokánia.
Patriarcha Ján IV. sa stal známym aj svojimi dielami O krste a Reč o pokání, ktoré adresoval svätému biskupovi Leanderovi zo španielskej Sevilly. Tieto diela sa zameriavali na dôležitosť duchovného očistenia a pokánia v živote každého kresťana.
Veľkú pozornosť priniesol Jánovi spor s rímskymi pápežmi Pelágiom II. a Gregorom Veľkým o titul ekumenického patriarchu. Tento titul, ktorý mu udelila konštantínopolská synoda v roku 588, znamenal určitú nadradenosť voči ostatným patriarchom, takže rímski pápeži tento nárok vehementne odmietali. Napriek tomu si Ján IV. vďaka podpore cisára Maurikia (582 – 602) tento titul udržal, čím posilnil postavenie konštantínopolskej cirkvi.
Zomrel 2. septembra 595.
Svätý Pavol Nový: Mučeník za ikony a zjednotiteľ Cirkvi
Pavol Nový, patriarcha Konštantínopolu v rokoch 780 – 784, bol pôvodom Cyperčan. Jeho meno pochádza z latinčiny a znamená „malý“, avšak jeho vplyv na Cirkev bol obrovský, keďže zohral dôležitú úlohu v období obrazoborectva, jednej z najväčších kríz v dejinách kresťanstva.
Pavol sa spočiatku priklonil k obrazoborcom, ktorí odmietali uctievanie ikon a považovali to za modloslužbu. Tento postoj podporoval aj cisár Lev IV., ktorý vládol počas Pavlovho patriarchátu. Avšak po cisárovej smrti a náraste vplyvu obhajcov ikon si Pavol uvedomil, že jeho doterajší postoj bol nesprávny. Zriekol sa patriarchátu a utiahol sa do kláštora Phloros, kde sa stal mníchom a začal otvorene podporovať uctievanie ikon.
Krátko pred smrťou Pavol naliehal na zvolanie Nicejského koncilu v roku 787, ktorý definitívne odsúdil obrazoborectvo a obnovil uctievanie ikon v celej Cirkvi a takto ukončil jednu z najväčších teologických a politických kontroverzií.
Pavlova odvaha priznať si chybu a jeho úsilie o nápravu z neho urobili jedného z hrdinov pravého vierovyznania. Zomrel v roku 804.
