So slovným spojením kultúrne kresťanstvo sa stretávam pomerne často. Ocitlo sa dokonca aj v slovníku jedného z najznámejších ateistov sveta Richarda Dawkinsa. Jeden zo zakladateľov hnutia Noví ateisti sa paradoxne označuje za kultúrneho kresťana. Robí tak preto, lebo vraj oceňuje pozitívny vplyv kresťanstva na európsku civilizáciu, jej hodnoty, umenie, právo či chápanie ľudskej dôstojnosti.
Historik Tom Holland to vystihol presne: „Vyhovuje im plávať v kresťanských vodách, ale prameň týchto vôd ich nezaujíma.“ Na druhej strane mnohí súčasní konvertiti sa vydávajú opačným smerom. Obdivujú krásu kresťanskej kultúry, no pri nej sa nezastavia. Pri gotických katedrálach, gregoriánskom chorále, ikonách či dielach veľkých umelcov sa pýtajú: Kto stojí za touto krásou? Odkiaľ sa vzala? Čo poháňalo ľudí, ktorí vytvorili niečo tak veľkolepé? A práve tieto otázky ich často privedú k prameňu – k živému Bohu.
Ani Ježiš od svojich učeníkov nechcel, aby boli len tvorcami kultúry. Povedal im náročnejšie slová: „Vy ste soľ zeme“ a „Vy ste svetlo sveta.“ (porov. Mt 5,13-16)
Byť soľou však neznamená byť agresívny, hlučný alebo všadeprítomný. Soľ sama na seba neupozorňuje. Nikto si pri dobrom jedle nepovie: Aká úžasná soľ! Povie si: Aké dobré jedlo! Soľ plní svoju úlohu práve tým, že zvýrazňuje chuť toho, čoho sa dotkne. Ježiš od kresťanov nežiada, aby druhým sypali soľ do očí. To by spôsobovalo iba bolesť. Žiada od nich, aby svetu vracali jeho pravú chuť – chuť pravdy, dobra, krásy, milosrdenstva a nádeje.
Podobne je to so svetlom. Svetlo nesvieti samo pre seba. Osvetľuje cestu iným. Keď sa človek stane stredobodom vlastnej viery, prestáva byť svetlom a začína vrhať tiene. Kresťan nemá priťahovať pozornosť na seba, ale ukazovať na Krista. Práve na to by sme nemali zabúdať najmä my kňazi.
V opačnom prípade sa napĺňajú slová mladého profesora Josepha Ratzingera z jeho známej prednášky Noví pohania a Cirkev. V roku 1958 v nej upozorňoval, že Cirkev sa postupne mení z Cirkvi z pohanov na Cirkev pohanov. Rozdiel je iba v jednom písmenku, ale významový posun je obrovský. Kedysi do Cirkvi vstupovali ľudia, ktorí urobili vedomé rozhodnutie pre Krista. Dnes sa môže stať, že mnohí zostávajú iba pri vonkajších prejavoch viery bez osobného vzťahu k Bohu.
Aj dnes stojíme pred týmto rozhodnutím. Nestačí iba obdivovať kresťanské hodnoty, tradície či kultúrne dedičstvo. Nestačí plávať v kresťanských vodách. Potrebujeme objaviť prameň. Potrebujeme stretnúť Krista.
Keď ho aj dnes stretneme, nebudeme druhým sypať soľ do očí ani ich oslňovať vlastným reflektorom. Staneme sa soľou, ktorá dáva svetu chuť, a svetlom, ktoré pomáha ľuďom nájsť cestu domov. A to je naozaj dobrá správa.
