V našom geopolitickom priestore sa aj vďaka vytrvalému úsiliu komunistických historikov pestovalo povedomie o tom, že medzi nacizmom, fašizmom a katolicizmom či kresťanskými cirkvami panovali dobré vzťahy, že išlo o akúsi symbiózu zvrátených ideológií. Z kolaborácie bol obviňovaný dokonca aj pápež.
(Slovensko má v tomto smere komplikovanejšie postavenie, lebo na čele vojnového štátu, ktorý sa podieľal na deportáciách židovského obyvateľstva, stál rímskokatolícky kňaz.)
Tento článok však hovorí o niečom inom. Hovorí o tom, že kresťanstvo vo svojej podstate ide vždy proti totalitarizmu. V istých memoároch som čítal, že mladí slovenskí študenti katolíci boli v 30. rokoch 20. storočia konfrontovaní z jednej strany s komunizmom, zo strany druhej s fašizmom. Na internáte mali kňaza, ktorý ich podrobil tzv. skúške krížom. „Dajte si do stredu Krista na kríži a prirovnávajte k nemu komunistické myšlienky či fašistické. Uvidíte, že ani jeden z týchto smerov nie je kompatibilný s kresťanstvom.“
Takúto „skúšku krížom“ však môžeme aplikovať aj na dnešné moderné myšlienkové či politické prúdy a uvidíme jasné protirečenia.
Dnes, keď si pripomíname víťazstvo nad nacizmom, spomeňme si na statočných kňazov, ktorý sa stali obeťami tejto neľudskej ideológie. Tisíce z nich boli zatknutí a deportovaní do koncentračného tábora Dachau. Dachau dostal prívlastok „mučenícky seminár“ 20. storočia.
Od roku 1940 bola v Dachau zriadená osobitná časť len pre duchovných väzňov. Taliansky historik Andrea Riccardi v knihe Storočie mučeníkov píše, že tu bolo väznených približne 2 720 kňazov z rôznych krajín Európy, pričom najväčšiu skupinu s počtom až 1 800 kňazov tvorili poľskí duchovní.
Vina väznených spočívala v tom, že zostali verní evanjeliu, že hlásali pravdu; niektorí pomáhali Židom alebo sa postavili proti režimu, ktorý bol proti Bohu.
Zaobchádzanie s väzňami v tábore bolo neľudské. Kňazi boli ponižovaní, nútení k ťažkej práci, týraní, mnohí zomreli na choroby. Zachovali si však dôstojnosť duchovného stavu i živú vieru.
Tajne sa tu slúžili sväté omše, tajné boli spovede a modlitby.
Niektorí z nich boli po vojne vyhlásení za blahoslavených. Ich životy sú živým svedectvom viery. Spomeňme aspoň niektorých z nich:
Blahoslavený Karl Leisner (1915 – 1945, Nemecko)
Mladý seminarista, ktorého gestapo zatklo za kritiku Hitlera. V Dachau ho vážne chorého tajne vysvätil biskup Gabriel Piguet, tiež väzeň. Stihol odslúžiť jednu svätú omšu. Zomrel krátko po oslobodení tábora. Je symbolom nádeje, ktorá nezhasla ani vo chvíľach smrti.
Blahoslavený Otto Neururer (1882 – 1940, Rakúsko)
Farár z Tirolska, zatknutý za to, že dievčaťu odporúčal nevydať sa za nacistu. Zomrel mučeníckou smrťou – bol zavesený dolu hlavou a pomaly vykrvácal. Pred smrťou ešte stihol v cele udeliť rozhrešenie spoluväzňovi. Otto Neururer je prvý známy kňaz umučený nacistami.
Blahoslavený Michal Kozal (1893 – 1943, Poľsko)
Pomocný biskup, ktorý odmietol kolaboráciu s režimom a povzbudzoval kňazov, aby vytrvali. V Dachau sa stal duchovným otcom poľských kňazov. Zomrel na následky choroby a vyčerpania – pravdepodobne mu bola podaná smrtiaca injekcia. Je symbolom pastiera, ktorý neopustil svoje stádo.
Blahoslavený Stefan Wincenty Frelichowski (1913 – 1945, Poľsko)
Mladý kaplán a skautský vodca, známy svojou dobrosrdečnosťou. V Dachau dobrovoľne slúžil chorým počas epidémie týfusu, až sa sám nakazil a zomrel. Je patrónom poľských skautov a vzorom obetavej lásky „až do krajnosti“.
V čase, keď sa pravda relativizuje a viera je často na smiech, ich mučenícky príklad žiari v temnote dejín.
V tento deň, keď si Európa pripomína víťazstvo nad nacizmom, je dobré si pripomenúť aj tých, ktorí nacizmus porazili nie zbraňami, ale modlitbou.
