Posledný júlový deň patrí v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svätému Ignácovi z Loyoly, ktorý sa narodil v roku 1491 v španielskom Baskicku do starobylej rytierskej rodiny ako najmladší z 13 detí.
Získal dvorné a vojenské vzdelanie. Ako ctižiadostivý rytier si užíval hry so zbraňami, bitky a milostné aféry. Vo veku 30 rokov mu delová guľa pri obrane pevnosti Pamplona rozdrvila pravú nohu. Počas niekoľkých mesiacov choroby sa jeho život zásadne zmenil: fascinoval ho príklad veľkých svätcov a začal sa odvracať od svojho predchádzajúceho životného štýlu a venovať sa náboženskému životu.
Po uzdravení opustil hrad svojich rodičov a inkognito sa vydal na púť do Manresy neďaleko Montserratu v Katalánsku, kde strávil rok ako pustovník v modlitbe a prísnom pokání. V tomto období sa odohrali jeho veľké vnútorné zážitky, ktoré zaznamenal vo svojej knihe Duchovné cvičenia
Po dobrodružnej púti do Svätej zeme si začal ďalej vzdelávať; v Španielsku sa naučil latinčinu a v Paríži študoval filozofiu. Spolu so šiestimi priateľmi, ktorých si okolo seba zhromaždil počas štúdií, sa chcel venovať pastorácii.
15. augusta 1534 na Montmartri zložili sľub chudoby a celibátu. Taktiež sa rozhodli putovať do Jeruzalema, čo sa im však kvôli tureckej vojne zrealizovať nepodarilo. Ignác bol za kňaza vysvätený v roku 1537, teda v čase, keď už reformácia ovládla veľké časti Európy.
Ignác a jeho priatelia sa presťahovali do Ríma a v roku 1538 sa ponúkli pápežovi Pavlovi III. na pastoračnú činnosť. 15. apríla 1539 položili priatelia základy nového rádu, ktorý nazvali „Spoločnosť Ježišova“. Pápežské potvrdenie nasledovalo o rok neskôr 27. septembra 1540 a po ďalšom roku bol Ignác jednomyseľne zvolený za prvého generálneho predstaveného a odvtedy zostal v Ríme.
Toto nové združenie Ignáca a jeho prvých spoločníkov však nezapadalo bezproblémovo do medzi tradičné rehoľné rády. Po prvýkrát sa objavila forma kresťanského komunitného života, ktorá bola úplne formovaná požiadavkami apoštolátu. Služba blížnemu nebola len jednou z činností, ale základným záujmom, ktorému mala slúžiť celá forma života. Na rozdiel od iných rádov sa jezuiti od začiatku vyhýbali osobitnému habitu.
Úzke puto s pápežom, ktoré sa dodnes prejavuje v osobitnom sľube poslušnosti, bolo charakteristickým znakom rádu od jeho samého začiatku. Vzniklo aj zo špecifických požiadaviek celosvetového apoštolátu. Keďže skupina okolo Ignáca nechcela obmedziť svoje aktivity na jednu diecézu alebo jednu krajinu, musela sa prirodzene obrátiť na niekoho s autoritou a kompetenciami v celom kresťanskom. Do úvahy teda prichádzal iba pápež.
Ignác z Loyoly žil v čase, keď Cirkev prechádzala vnútorným rozkladom. Bol presvedčený, že reforma Cirkvi môže prísť iba zvnútra, z prehĺbenej zbožnosti a stretnutia s Kristom. Myšlienka, na ktorej stála jeho rehoľa, bola nová: neodvrátiť sa od sveta, ale obrátiť sa k nemu, aby sa dal získať pre Boha a bol na väčšiu Božiu slávu.
Ignác zomrel 31. júla 1556. V tom čase mal rád už viac ako 1 000 členov po celom svete. Ignác bol blahorečený v roku 1609 a kanonizovaný v roku 1622. Medzi jeho diela patria okrem Duchovných cvičení aj Konštitúcie a korešpondencia obsahujúca viac ako 6 800 listov.
Ignác zostáva dodnes „majstrom spirituality“. Za zmienku stojí niekoľko originálnych programových vyjadrení jeho duchovnej dynamiky: „Hľadanie a nachádzanie Boha vo všetkom“, „Všetko pre väčšiu Božiu slávu“, „viac“, „pomoc ľuďom“. Už samotný názov „jezuiti“ je duchovným programom: byť kresťanom na Ježišovej ceste a Ježišovým spôsobom.
